TS: Simona Gottierová a Rastislav Podhorský v Novej synagóge

Simona Gottierová a Rastislav Podhorský našepkávajú Sphére / Kurátori: Juraj Gábor a Mappa editions (Jakub Juhás a Zoltán Czakó) / Nová synagóga / Žilina / 17. 8. – 12. 9. 2021

Kurátori: Juraj Gábor a Mappa editions (Jakub Juhás a Zoltán Czakó)

Hosť: Tomáš Janypka a Sabina Bočková

Sprístupnené: 17. 8. 2021 od 13:00, performancia okolo 17:00, kurátorské uvedenie o 18:00

Trvanie: 17. 8. – 12. 9. 2021

Sprievodné podujatia:

Streda 8. 9. 2021

17:00

Pathos-ľahkosť. Prednáška Rastislava Podhorského s performatívnym presahom.

Nedeľa 12.9.2021

15:00

Tvorivá dielňa so Simonou Gottierovou

17:00

Komentovaná prehliadka výstavou s Jurajom Gáborom, Simonou Gottierovou a Rastislavom Podhorským

Tretia výstava ročného projektu Completing the Sphere (Dopĺňanie Sphéry) nás prostredníctvom zblíženia diel dvoch mladých vizuálnych umelcov Simony Gottierovej (1991, Banská Bystrica) a Rastislava Podhorského (1990, Bratislava) nasmeruje k vnímaniu vlastného tela v priestore Novej synagógy. V kresbách, maľbách, objektoch, videách, v subtílnych textových poznámkach -  v komplexnej intermediálnej inštalácii tematizujú jej autori dotyk žitého sveta - teda toho neumeleckého s tým umeleckým. Prostredníctvom abstraktných i konkrétnych stôp tela a zobrazovanej figúry poukazujú na rozsah a kvalitu nášho vnímania a cítenia. Výstava si pýta dotyk ruky, ale je z vlastnej povahy nedotknuteľná.

Diela autorov sa dostávajú do vzájomnej blízkosti, dopĺňajú sa v novom význame,  novej interpretácii. Rovnako sa približujú Sphére, nechávajú na nej stopu, dovolia si urobiť dieru do dokonalej guľovej plochy, aby sa ňou mohol sypať mäkký piesok. Subtílnymi vstupmi autori našepkávajú, nekričia. Je v tom hĺbavosť aj ľahkosť, s akou drobnými dejmi zapĺňajú priestor.

Objekty v lese konštrukcie tvoria jej podhubie. Sú potenciálom pre rast hore, iné sú možno zostatkami niečoho, čo živé bolo, alebo ešte len bude. Čakajú na svetlo a niektoré sú spokojné práve v šere, tme. Hmoty sú zoskupené v tvaroch, samy sú tvarom/telom, ležia na podlahe, dole pri našich nohách.

Hlavným vodítkom výstavy je rozhranie. Vytvárajú ho priesvitné igelitové vrecia naplnené zeminou a burinou, grafitová tuha na hranách dosák v otvoroch do Sphéry, žltá krepová lepiaca páska, ako podpis autorky na dvoch z kresieb, guľaté magnetky držiace subtílne kresby, krehká sklenená tabuľa veľkosti kancelárskeho papiera nesúca misku s tekutinou telovej farby, guma a strúhadlo na ceruzku zanechané v priestore, drevená podložka pod maľbou, ľahký tvrdený polystyrén nesúci na sebe obrazy povrazochodcov a siluet figúr preskupujúcich sa s pozadím, priehľadný strihový papier, napnuté plátno, mäkká perina hostiaca dvojicu objektov na tvrdosti podlahy miesta, medzery v guľovej drevenej podlahe prerastajúce zeleným životom, lavička pozývajúca k usadeniu sa a hompáľaniu nohami, projektor nasvecujúci tep na neidentifikovateľnej časti tela, obrazovka televízoru zapĺňaná zelenosťou tak, ako podlaha balkónu, zaplnená nepriechodnou červenosťou.

Sú to zvýznamnené nosiče pre drobné deje, spojenia. Sú to miesta stretnutia až dotyku, línie premeny a prechodu, vymedzenia toku farby a piesku, plochy pre zobrazenie obrazu, miesta rozliatia.

Opäť sa, voľne parafrázujúc, po rokoch vrátim k teoretikovi architektúry Richardovi Sennettovi, ktorý objasňuje pojem rozhranie ako miesto stretnutia dvoch odlišných svetov. Použije na to príklad rybníka. Tu je vodná hladina na kontakt s pevninou a toto rozhranie, miesto kontaktu je spojivom rozdielností, premenlivou pontencionalitou, kde vzniká život, kde to bujnie, začína rast. Nie je to hranica, ktorá delí, odcudzuje, hrotí konflikt svojou povahou uzavretosti, nepriepustnosti. Naopak, autori na výstave osídľujú viacero takýchto rozhraní, kde sa piesok sype z dnu von, kde sa miska cez špáru vylieva z hora-vnútra dole-von, kde sedíte na lavičke v Sphére a nohami hompáľate von. Medzi nepriechodnou zahustenosťou a prázdnom.

Aký pocit je z toho na konci?

Dlaň na hrudi.

Sphéru objali malé mäkkosti. Nezobrali jej vážnosť, priniesli jej ľahkosť a hravosť. Doplnili ju o človeka, jeho myslenie, jeho prežívanie, teplo, vnútro, dotyk, dočasnosť a krehkosť, esenciu momentov života, ktorá je prítomná v každodennosti.

Juraj Gábor

28.8.2021

Jakub Juhás o Simone Gottierovej:

Keď si spomínam na minulé stretnutia so Simonou Gottierovou, vždy ju vidím ako stojí uprostred zhluku objektov, ktoré sú v rôznych štádiách rozkladu, v odlišných skupenstvách a na prvý pohľad nejasných konšteláciách, ako ich zahŕňa starostlivosťou a opisuje svoj dôverný vzťah s nimi, plný pozornosti a načúvania. Poskakuje z miesta na miesto, preskupuje ich a ohýba, tak aby odkryla ich jadro. Necháva na ne pôsobiť čas, gravitáciu, tlak, slnečné žiarenie, zatiaľ čo pozorne sleduje, aký to na ne bude mať vplyv. Tieto objekty v sebe nesú Gottierovej odtlačok a nabádajú k rôznym minimalistickým performatívnym aktom. Častokrát ide o situácie, ktoré poznáme z každodenného života, no nevenujeme im dostatočnú pozornosť, keďže sú “zrutinizované”, na čo najrýchlejšie dosiahnutý výsledok. Každá nová výstava Simony Gottierovej je dočasnou autonómnou zónou, v ktorej tieto objekty opätovne ožívajú a nanovo v sebe zračia starostlivosť, hravosť a experimentovanie, spojené s rekultiváciou našej citlivosti a vnímavosti.

Juraj Gábor o Rasťovi Podhorskom:

Pred rokmi som našiel človeka, umelca kresliaceho veľmi klasickým spôsobom, aký som videl ešte na strednej umeleckej škole. Obdivoval som jeho odvahu, že si toto v sebe zachoval a našiel tomu miesto, opodstatnenie v tvorbe, symbolický jazyk hovoriaci vizuálne i hlboko filozoficky o vzťahovosti, ľudskosti, esencii krehkosti, prázdne, duchovne. Kombinácia elementov na obrazoch bola vťahujúca, postavy boli sochársky kresebne a maliarsky vystavané, boli zastabilizované v gestách a brali na seba váhu tichého inscenovaného posolstva, akoby boli z ranorenesančného obrazu Masacca či Piera dela Francesku. Napriek všetkému sú výjavmi súčasnými, odohrávajú sa v strohých interiéroch alebo v prázdne, ktoré sýtia. Motivujú nás k interpretácii, k stotožneniu sa, k objaveniu paralelných situácii v našom živote. Udržujú dôraz na našu situovanosť.