TS: Otis Laubert v Piešťanoch

Otis Laubert: Museum / kurátorka: Jana Geržová / Kolonádový most, Piešťany / 2. 7. - 8. 8. 2021

Otis Laubert je systematik, ktorý rád a často vybočuje z radu. V tomto paradoxe je ukrytá zdanlivá protirečivosť jeho zmyslu pre poriadok, potreby triedenie a kategorizovania, ktorý je vyvážený zvláštnou poetickou kvalitou jeho koláží, asambláží, objektov a inštalácií  nabitých čarom nechceného, poéziou všednosti, humorom.

Materiálovým východiskom jeho tvorby je rozsiahli depozit budovaný od roku 1965, kde je uložené nepreberné množstvo najrôznorodejších funkčných i nefunkčných, nájdených, alebo na blších trhoch kúpených predmetov a vecí, ktoré sú starostlivo triedené podľa účelu, farby, tvaru, veľkosti, alebo materiálu. Toto umenie v „prenatálnom“ stave ožíva v okamihu, keď umelec pripravujúc novú výstavu otvorí jeden zo svojich denníkov, do ktorých si od 60. rokov zapisuje a škicuje nápady, ktoré čakajú na realizáciu.

Z množstva materializovaných ideí si pre  aktuálnu výstavu vybral malú kolekciu diel, ktorá dáva dobrú predstavu nielen o charaktere jeho tvorby ale predovšetkým o spôsobe jeho asociatívneho myslenia. Najpočetnejšie sú zastúpené pánske saká, ktoré sa zásahmi autora menia na reprezentantov istých ľudských charakterov a sociálnych typov (Zbohatlík, Šetrný, Hypochonder, Maškrtník)  alebo profesií (Kartograf). K tejto premene využil autor desiatky až stovky predmetov uložených v depozite, tak, že ich na základe príslušného kľúčového slova vybral  a husto nimi oblepili povrch textilu. Papierové bankovky rôznych štátov symbolicky zastupujú Zbohatlíka, dvadsaťhalierové slovenské mince Šetrného, plastové obaly na lieky Hypochodnra, bonbóny Maškrtníka a sako Kartografa je samozrejme pokryté mapami. Prvé kusy odevu sa v tvorbe Lauberta objavujú už v 80. rokoch minulého storočia (pri príležitosti osláv 40 narodenín kamaráta výtvarníka Igora Minárika v roku 1988 si obliekol pánske sako s vystrihnutým číslom 40), ale  väčšie tematické kolekcie vznikli začiatkom 90. rokov. Prezentoval ich na  výstave  Do všetkého strká ruky (1995) a predovšetkým na výstave Čo na seba (1996), ktorou uzatváral rezidenčný pobyt v Kultur Kontakt  Austria vo Viedni. Práve počas tohto pobytu vzniklo viacero ikonických diel – sák (Hasič, dnes v zbierke Nitrianskej galérie, Zberateľ, Maškrtník), pričom niekoľko kilogramové sako Šetrného si obliekol počas vernisážovej performancie ilustrujúc, že umenie je pre neho životom a život umením.   

Asociatívny spôsob Laubertovho myslenia sa podpisuje pod spôsob jeho práce nielen tým, že dokáže na základe minimálneho vizuálneho impulzu vytvoriť nádherný rad krátkych spojení, ale aj tým, že ten istý predmet z jeho depozitu sa môže stať východiskom vždy iného diela. Plastové obaly na lieky použité v saku Hypochodnra vytvorili základ takmer monumentálnej asambláže s vtipným názvom Niektoré umenie by Vás mohlo vyliečiť, podobne ako mapy v saku Kartografa určili vizuál a sémantiku „duchampovského“ kufríka Od  Káthmandu po Paríž je všade sviatok. Tento objekt sa dostal na pozvánku jeho samostatnej výstavy Karten und Flaggen (Slovenský inštitút, Berlín, 2007), ktorá bola sprievodným podujatím veľkého medzinárodného projektu Fluxus East (Künstlerhaus Bethanien, 2007) mapujúceho poetiku fluxusu v umení za železnou oponou. S témou kartografie úzko súvisia objekty, kde pracuje s rôznymi podobami vlajok a zástav. Z tejto série je na výstave zastúpená biela vlajka s rúčkou oblepenou mixom malých papierových zástav rôznych štátov (Mimo protokolu), ktorú by sme mohli interpretovať aj ako utopickú vízia sveta bez hraníc a malá, červeno-biela  papierová zástava s modrým klinom – symbol československej štátnosti, ktorá je husto popísaná názvom legendárnej symfónie Bedřicha Smetanu MÁ VLAST. Jej prvá verzia vznikla v roku 1993, keď sa spoločný štát Čechov a Slovákov po 75 rokoch rozdelil a pre Lauberta, podobne ako pre generácie narodené v Československu to bol traumatický zážitok.    

Z množstva vecí zaradených do autorovho depozitu je len malá skupina unikátov – existujúcich v jednom exemplári. Prevažujú tie, ktoré sa opakujú, a ich množstvo by sa dalo vážiť na kilá. Do tejto skupiny patria rôzne kancelárske potreby predovšetkým nenápadná kancelárska spinka. Stretneme sa s ňou ako s podporným materiálom, prostredníctvom ktorého sú vytvárané jednotlivé koláže, ale aj ako s hlavnou postavou autonómneho príbehu (Životopis kancelárskej spinky). Z tejto skupiny prác je na výstave zastúpená koláž Človek by neveril, aký pestrý môže byť život kancelárskej krysy.

Otis Laubert sa narodil 8. januára 1946 vo Valaskej pri Brezne. V rokoch 1961 – 1965 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, a hoci v štúdiu na vysokej škole nepokračoval, sféru umenia neopustil. V 60. rokoch, bez stáleho bydliska tvoril sporadicky, od 70. rokov systematicky. Do roku 1989 bol známy len malému okruhu neoficiálnych výtvarníkov, po zmene systému mu už v roku 1992 pripravila prvú samostatnú výstavu Sondy Slovenská národná galéria a následne ďalšie domáce galérie – Témy, Štátna galéria Banská Bystrica (1994), Vlajkonoš si zobral kartografku, Galéria umenia Nové Zámky (2007), Omrvinky z Knulpovej kapsy, Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš (2009).  Bol prizývaný na prestížne domáce (20. storočie, SNG, 2000, Umelecká kartografia v strede Európy, SNG, GMB, 2011) i zahraničné projekty. V roku 1991 to bola legendárna výstava Metropolis (Martin-Gropius Bau, Berlín), Umelci strednej a východnej Európy (Mattress Factory, Pittsburgh, 1995), Kartografi (Zamek Ujazdowski, Varšava, 1998). Je členom skupiny A-R, držiteľom ceny nadácie Tatra banky za výtvarné umenie (2015) za projekt Múzeum Otisa Lauberta, ktorý sa realizoval v Bratislave v rokoch 2015  – 2016. V roku 2001 vyšla jeho prvá monografia Askét bez obmedzenia. Momentálne pod názvom Spiace idey pripravuje vydanie svojich denníkov, ktoré si vedie od 60. rokov a sú databázou konceptov, po ktorých siahne vždy, keď pripravuje novú výstavu.

Jana Geržová, jún 2021