Artalk.cz

TS: Lucia Nimcová & Sholto Dobie

Lucia Nimcová & Sholto Dobie / DILO / MAP025 / mappa editions / 29. 6. 2021

https://mappa.bandcamp.com/album/dilo

Release date: 29.6.2021

Text: Claire Sawers

Prvýkrát som objavila „khroniky“ ‒ po ukrajinsky ľudové piesne ‒ na Škótskej vysočine. Bola som na premietaní Bajky, fascinujúceho dokumentu filmárky Lucie Nimcovej a zvukového umelca Sholta Dobieho. Predtým som o khronikách nikdy nepočula, ale tieto zvláštne, krásne piesne, a predovšetkým ľahkosť, s akou v sebe spájajú zúfalstvo a ľahkovážnosť, krehké melódie a temné násilie, ma fascinovali. Opisujú utrpenie, vraždy, mučenie, smrť v gulagoch, ťažký alkoholizmus, spory žien a mužov, milostné aféry. Často sú i veľmi zábavné ‒ mnoho z nich si robí žarty zo svadby a existuje úžasná kategória khroník s názvom potka, teda piesne o vagíne.

Khroniky nikdy neboli správne zdokumentované, boli totiž považované za príliš surové alebo obsahovali politicky problematické verše. Keď sa v minulosti ukrajinské ľudové piesne archivovali, zväčša išlo o vyčistenú, slušnejšiu verziu tých, ktoré Lucia počúvala v detstve. Lucia vyrástla na druhej strane ukrajinskej hranice ‒ na Slovensku. Je súčasťou rusínskej menšiny, ktorá obýva pohraničné územia Slovenska, Maďarska, Rumunska, Ukrajiny a Poľska. Rusínčina je prastarý slovanský jazyk, ktorý však bol Slovákmi a Ukrajincami často vnímaný ako jazyk chudobných a nevzdelaných. Hovoriť po rusínsky bolo na Nimcovej základnej škole zakázané, ale khroniky sa v jej spomienkach zachovali.

„Spomínam si na svadby, keď som bola malá,“ hovorí Lucia, ktorá teraz žije v Addis Abebe v Etiópii. „Nad ránom, keď už všetci boli opití a mladomanželia prechádzali okolo hostí, ľudia začali spievať po rusínsky. Tancovalo sa a spievalo, zneli piesne o väzení a láske. Zapamätala som si ich slová, občas nás mama nútila, aby sme spolu so sestrou piesne zaspievali ľuďom, ktorých sme stretli vo vlaku. Mala som vtedy asi päť alebo šesť rokov, ale keď ich spievam svojim deťom, na slová si vždy spomeniem.“

Lucia, presvedčená, že tieto bohaté, mnohovrstevné a jedinečné piesne nesmú byť zabudnuté, sa ich rozhodla zaznamenať. V priebehu dvoch rokov spolu s experimentálnym hudobníkom Sholtom Dobiem navštevovala rusínske dediny v Karpatoch s cieľom znovuobjaviť zabudnuté piesne a nakrútiť dokumentárny film. Bolo to na začiatku vojny na Ukrajine v roku 2014.

„Rusínska komunita je veľmi uzavretá,“ vysvetľuje Lucia. „Niekedy sme museli zopár dní počkať, aby sme vôbec niekoho počuli spievať. Skôr ako s nami boli ochotní zdieľať niečo také osobné, museli sme si získať ich dôveru. Zostávali sme na svadbe do piatej rána, potom sme išli rovno na ranný krst alebo sme s dedinčanmi hrabali seno a dúfali, že budú spievať pri práci.“

DILO je názov významného ukrajinského denníka, ktorý bol zrušený po príchode Červenej armády do Ľvova v roku 1939. Štyri dlhé skladby stierajú hranice medzi terénnymi nahrávkami a ľudovou piesňou, sú neupraveným, vzácnym náhľadom do uzavretého sveta. Počujeme štekot psov, bzukot hmyzu v letnej horúčave, zrazu nineru, potom sa pridajú husle alebo žalostné piesne, ktoré znejú ponad každodenný ruch dediny, s nenútene trýznivým textom o kukučke „bez života vo svete trápenia“, ako si môžete prečítať v preklade aj na obale albumu.

Pre Luciu i Sholta bolo dôležité do počutého a zaznamenaného príliš nezasahovať. „Keď premýšľate o etnografii,“ vysvetľuje Lucia, „musíte mať veľa času, lásky a rešpektu, aby ste počuté a videné dokázali citlivo zaznamenávať.“

„Piesne majú vlastnú atmosféru, nesú v sebe intimitu miest, na ktorých boli zachytené. Tieto špecifiká bolo dôležité zachovať a pracovať s nimi,“ dodáva Sholto, ktorý dnes žije vo Vilniuse v Litve. „Usmerňujú a niekedy prerušia cestu medzi interiérmi ‒ domácnosťami, kuchyňami, posedeniami pri ohni, a exteriérmi ‒ trhoviskami a kravínmi. Na nahrávanie železných mostov a plotov sme používali kontaktné mikrofóny, jedno popoludnie sme strávili nahrávaním stroja na spracovanie vlny, detaily rinčiacich kolies sú základnou vrstvou tretej skladby.“

Lucia si počas procesu nahrávania zapisovala krátke poznámky a denníkové záznamy, ktoré sú teraz spolu s voľne preloženým výberom textov súčasťou bookletu, ktorý odhaľuje hĺbku a úchvatnú krásu jazyka ľudových piesní.

Album vytvára pocit intimity a blízkosti, alternuje medzi smiechom, keď žena v jednej piesni hovorí o tom, ako sa začne predávať, aby si mohla kúpiť kravu, a plynule prechádza do surovej, krutej bolesti dospelého syna, ktorý sa pýta matky, prečo sa otec po odchode na vojnu nevráti domov na večeru.

Odkedy Lucia so Sholtom začali spolu v roku 2014 pracovať, zdieľali audio a videozáznamy prostredníctvom rozhlasu a filmu, svoje fotografie predstavili v galerijných priestoroch, uisťujúc sa, že tieto dojímavé, nemravné piesne nebudú zabudnuté. Nová nahrávka a booklet pokračujú v tomto kontinuu, sú ďalším krásnym plodom vzácneho stromu.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *