Artalk.cz

Po pandémii: Online, alebo offline výstavy?

V přemýšlení o tom, jak bude vypadat svět umění „po pandemii“, je též důležitou otázkou, co si muzea a galerie umění mohou vzít ze zkušenosti víc než roku fungování v digitálním prostředí. Měly by výstavní instituce přemýšlet nad zachováním aktivity v online prostoru? O komentář jsme poprosili Zuzanu Kobliškovou, dokumentátorku digitálního archivu ve Slovenské národní galerii.

Július Koller, Aktuálna kultúrna situácia II, 1990, 130 x 130 cm, olej na plátně. SNG. Zdroj: webumenia.sk

Po pandémii: Online alebo offline výstavy?

Strach múzejníkov a pracovníkov galérií z toho, že pre zverejňovanie zdigitalizovaných diel stratia návštevníci motiváciu navštevovať výstavy osobne, sa doposiaľ nepotvrdil. Podobne sa zrejme nepotvrdí ani obava z toho, že po pandémii Covid-19 múzeá a galérie nadobro stratia svojich fyzických návštevníkov. Množstvo projektov nahrádzajúcich živú kultúru – nielen v múzeách a galériách, ale aj v divadlách – spočiatku nahnalo ľudí pred monitory. Dychtivo sledovali online prenosy divadiel, prednášky a sprievody po výstavách, ktoré nestihli pred náhlym zatvorením navštíviť. Tento prvotný záujem až pahltnosť po všetkom, čo sa dá nazvať náhradou kultúry, boli v čase bezprecedentnej nútenej izolácie pochopiteľné. Online priestor sa počas pandémie narýchlo rozšíril a zapojili sa aj inštitúcie, ktoré ho predtým pre svoje fungovanie nepovažovali za obzvlášť významný. V prostredí slovenských kultúrnych inštitúcií však nevzniklo nič závratne nové a nevídané, skôr sa ukázala akútnejšia potreba využívať to, čo tu už dávno je. Udržateľnosť a najmä zmysluplnosť mnohých aktivít preverí až post-pandemická doba, no rozdiel kvality výstupov je v niektorých prípadoch až žalostne výrazný.

Je to najmä preto, že viaceré z našich galérií a múzeí stále nie sú z praktického hľadiska na prezentáciu svojich zbierok adekvátne pripravené, hoci projekt národnej digitalizácie prebieha na Slovensku už viac než desať rokov. Takmer každé múzeum a galéria má už množstvo digitálnych dát, s ktorými by mohli a mali pracovať. V žiadostiach o finančnú podporu pri obnove desiatky rokov nezmenených expozícií s nevhodnými nábytkami, vitrínami či svokrinými jazykmi viacerí uvádzajú, že by chceli dotykové obrazovky a najnovšie technológie na prezentáciu zbierok, ktoré videli v erbových inštitúciách či v zahraničí. Málokedy však tušia, ako tento digitálny priestor plniť tak, aby mal zmysel a mohol sa rozvíjať aj do budúcnosti. Nemôže totiž slúžiť len ako nová forma prezentácie siahodlhých kurátorských textov, ktoré sa väčšmi hodia do tlačených katalógov. Je to naopak priestor, v ktorom treba hľadať nové formy zdieľania zaujímavého obsahu. Poskytuje možnosti vytvárať vzťahy medzi jednotlivými udalosťami a objektmi, rozprávať príbehy či nadväzovať dialóg a tým návštevníkom sprostredkúvať komplexnejšie zážitky a poznatky.

Pre väčšie inštitúcie bol prechod do online priestoru o niečo jednoduchší a vidno, že aj menšie múzeá sa inšpirovali niektorými overenými formátmi. Nie vždy ich však boli schopné spracovať na kvalitatívne porovnateľnej úrovni. Ale snahu treba oceniť. Zaujímavé experimenty a najmä výraznejšiu aktivitu na sociálnych sieťach zaznamenalo viacero menších galérií a múzeí. Myslím si však, že najdôležitejšia oblasť, ktorej by sa mali múzeá a galérie aj naďalej venovať, je „ľudsky“ pôsobiaci obsah – videá, podcasty, diskusie, virtuálne prehliadky, tematické články predstavujúce zbierky z rôznych uhlov či aktivity pre deti, ktoré nie sú viazané výhradne na priestory galérie či múzea. Ale nie preto, aby tým nahradili fyzickú návštevu múzea, práve naopak, aby poskytli nadstavbu a možnosť interaktívne študovať množstvo materiálu o výstave do hĺbky a tempom, aké vyhovuje rozmanitým cieľovým skupinám. Mnohé z týchto formátov vyžadujú trpezlivú dlhodobú aktivitu, ktorá prináša viditeľné výsledky a „čísla“ až s odstupom času. Dôležitými sú preto aj otvorenosť a schopnosť získavať a reflektovať spätnú väzbu.

Na to, aby si napríklad virtuálna prehliadka udržala pozornosť, musí byť nielen kvalitná, ale mala by aj vyžarovať istú osobnosť či personálny vklad. Ak sa v nej totiž človek iba pohybuje v priestoroch expozície bez akýchkoľvek ďalších informácií, rýchlo stratí pozornosť. Je veľká škoda, ak sa niektorým inštitúciám podarilo získať peniaze na výrobu videosprievodcu po výstave, či dokonca kvalitnej virtuálnej prehliadky, no vložia ich len s krátkym komentárom na sotva objaviteľnú podstránku svojho zastaraného webu. Pokiaľ návštevník popri virtuálnej prehliadke nájde napríklad aj video, fotografie, archívne materiály či ďalšie kurátorské vstupy, je omnoho väčšia šanca, že bude mať motiváciu prezrieť si výstavu podrobnejšie a so záujmom o širšie súvislosti.

Dobrým príkladom je online výstava Filla-Fulla v Slovenskej národnej galérii z roku 2018, ktorá vďaka audio vstupom kurátorky a odkazom na jednotlivé diela dokáže pomerne efektívne sprítomniť aspoň informačnú líniu výstavy. Takýto výstup v budúcnosti okrem iného uľahčí prácu historikom, ktorí v snahe zrekonštruovať minulé výstavy dnes len prácne skladajú dokopy archívne materiály. Aktuálnejší príklad predstavuje virtuálna prehliadka výstavy Edmund Gwerk – Paralely a paradoxy v Galérii mesta Bratislavy obsahujúca aj vrstvu audionahrávok osobnej korešpondencie maliara. Zážitok z výstavy nenahradí ani jedna zo zmienených virtuálnych prehliadok, avšak zvedavým návštevníkom umožní vrátiť sa k výstave a objaviť niečo nové. Virtuálna prehliadka výstavy nie je slide show obrázkov s krátkymi popismi a v dobe informačnej presýtenosti ani nemôžeme očakávať, že také niečo postačí a zaujme širšie publikum. Nezaujme už ani virtuálna prehliadka bez možnosti preskúmať jednotlivé objekty a dozvedieť sa o nich viac. Bohužiaľ, práve takýchto príkladov virtuálnych prehliadok bez pridanej hodnoty je zrejme väčšina. Absenciu „aury originálu“ a fyzického pocitu z priestoru a atmosféry miesta je potrebné kompenzovať obsahom, ktorý návštevníci na výstave nemajú možnosť (prípadne výdrž) vidieť.

Po pandémii pravdepodobne príde isté obdobie nadšenia, spojené aj s vlnou domáceho turizmu, čo môže vytvoriť dojem, že sa všetko vráti do normálu. Niektoré múzeá si vydýchnu, že nemusia nič vymýšľať. Veď kto chce, ten príde. Otázka preto možno neznie, či zostanú návštevníci v online priestoroch, ale skôr či v ňom zostanú múzeá a galérie. Pretože hoci spočiatku mnohé platformy a aktivity vznikali ako „náhrady“ za „skutočný“ fyzický kontakt, dnes by sa už mali transformovať na prirodzenú súčasť galerijnej či múzejnej prevádzky a naďalej sa rozvíjať. Možností je veľa, doba sa rýchlo mení a s ňou i naše nároky.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *