Instantná maskulinita a rozhrania kontroly tela

Miroslava Urbanová píše o dystopickej inštalácii Chemická pláž, ktorú pre Kunsthalle Bratislava Lab pripravil Radovan Čerevka. Na pláži, ktorú vytvoril z výživového prášku, nájdeme umiestnené rôzne kargo-kultové totemy či rituálne artefakty osvetlené jasno zeleným svetlom. Komplexným holistickým systémom, ktorý je ideovo sústredený okolo kultu tela, sa autor odpútal od dlhodobej témy militarizácie a začal sa venovať výkonnej maskulinite.

Instantná maskulinita a rozhrania kontroly tela

Prvá výstava v LABe bratislavskej Kunsthalle v dramaturgii Lýdie Pribišovej predstavila pod kuratelou Árona Fenyvesiho projekt Radovana Čerevku Budovanie skutočného tela. Výstavná mis-en-scène je komplexným environmentom. Pozostáva z javov, materiálov, vecí, objektov a ich zoskupení. Tieto prvky v rámci spoločnosti, prírody, umenia či politiky tela rozohrávajú reťaze asociácií a referencií. Kvázi archaické fragmenty váz, stĺpov a prílb sa vo výstavnom priestore stretávajú s úlomkami imaginárnych artefaktov, ktoré sú prerastené umelými kryštálmi, osvetlenými zeleným svetlom nočného videnia. Sprostredkúvajú atmosféru vyľudneného priestoru po historickom, ľudskom čase. Na umelom ostrovčeku z proteínového prášku Čerevka umiestňuje totemové zoskupenia vytvorené z obalov proteínových práškov či zástup kamenných valcov s podobizňou sochy rímskeho imperátora a napnutým strunovým posilňovacím náradím. Umelec nimi artikuluje maskulínne konotovanú silu, rast a progres. Práve Čerevkova premyslená práca s naratívnym a aluzívnym potenciálom materiálov a použitých predmetov otvára viacero zaujímavých momentov. Fyzicky neprítomné telo sa tu objavuje v rôznych podobách. Sprítomňuje sa ako idea či ako ideál body-buildingu. Ukazuje sa vo svojej biochemickej podstate, vo svojej sochárskej tvárnosti, pominuteľnosti obalu, schránky či ako súčasť kolektívneho politického tela. 

Leitmotívom výstavy je fenomén kultu tela, jeho tradícia a aktualizácie. Výkonná, maskulínna, ba až militarizovaná hyperbola tohto fenoménu je príznačná pre vybrané kapitoly z dejín ľudstva. Piksle kolagénu by však písali celkom inú kapitolu. V agresívnom jazyku reklamných etikiet, podpore rastu svalstva či predstave tela ako vylepšovaného biologického stroja istým spôsobom rezonuje ľudský či konkrétne mužský sen o nadvláde a kontrole. V kontexte súčasnej globálnej krízy tzv. verejného zdravia je zaujímavý práve rozmer vzťahu k telám a k tomu, čo ich obklopuje a ovplyvňuje. V priebehu výstavy sa LAB opakovane stal miestom testovania na prítomnosť nového koronavírusu. Vírus ako „primitívny“ mimoľudský činiteľ paradoxne dokázal obmedziť pohyb fyzických, politických tiel. Narušil bežný chod ľudských činností, činnosti galérie či zdanlivú autonómiu oddelených oblastí. Stal sa nevyspytateľným ohrozením kolektívneho tela. Čerevkov projekt zobrazujúci akúsi postapokalyptickú scénu tak odrazu pôsobí skôr ako ironický pomník kontrole nad telami, ktorá môže mať rozličné rozhrania a podoby. Ako čo najrozumnejšie prijať svoju zraniteľnosť, previazanosť s vecami, ktoré sme dlho považovali za nám podriadené a podradné?

Radovan Čerevka: Budovanie skutočného tela / Kurátor výstavy: Áron Fenyvesi / Kunsthalle LAB / Bratislava / 12. 11. 2020 – 28. 2. 2021

Foto: Jakub Hauskrecht