Ďalším textom do Knihovničky prispieva Dávid Koronczi, ktorý píše o digitálnej publikácii Black Almanac. Ambíciou online knihy je kriticky analyzovať spôsoby, akými vyživujeme naše telá. Uvažuje nad procesmi, pomocou ktorých „meníme zemský povrch v jedlú matériu“. Za dôležité považuje uvedomenie si, že práve tieto procesy sú zodpovedné za takmer tretinu celkových emisií skleníkových plynov a za 75 percent všetkého odlesňovania. Stoja zároveň za znižovaním diverzity rastlinných a živočíšnych druhov a za procesmi súvisiacimi s využívaním pitnej vody pre potreby poľnohospodárstva.

Archívy čiernej zeme

Svet do seba začleňujeme nielen vďaka rozpoznávaniu jeho geochemických prejavov, ale aj vďaka tomu, že ho jeme… Jedením totiž planétu interpretujeme, a ona naspäť interpretuje nás.

Black Almanac (Čierny almanach) je online publikácia, štruktúrou pripomínajúca tlačené, na kapitoly delené, knihy. Tento multimediálny kanál zdieľaného poznania je výsledkom spolupráce talianskeho dokumentárneho fotografa Andrea Provenzana, v Berlíne pôsobiaceho britského spisovateľa Philipa Maughana a ruského architekta Nikolaia Medvedenka. Táto výskumno-tvorivá trojica vzišla z kolektívu bádateľov, teoretičiek a ľudí činných v umeniach a dizajne, počas prvej etapy programu The Terraforming. Hosťujúcim programovým riaditeľom tohto tematického projektu, ktorý inicioval a zastrešuje moskovský inštitút Strelka, je teoretik dizajnu Benjamin H. Bratton. V úvode prednášky, v ktorej predstavuje svoju rovnomennú knihu, akýsi manifest tohto trojročného výskumno-školiaceho projektu, hovorí: „The Terraforming je vyčerpávajúci projekt zásadnej transformácie miest, technológií a ekosystémov Zeme. Jeho ambíciou je zabezpečenie planetárnych procesov, ktoré budú schopné aj naďalej podporovať život, podobný tomu pozemskému. Umelosť (arteficialita), astronómia a automatizácia tvoria základ tejto alternatívnej planetárnosti.“

Projekty celkovo asi tridsiatich participujúcich sa v zameraní rozchádzajú. Zaoberajú sa napríklad experimentálnym zachytávaním dusíka z atmosféry, aktualizáciou vesmírneho práva alebo radikálnym znovu premyslením odpadového hospodárstva. Projekt Black Almanac sa dotýka šťavnatej témy, ktorú môžeme pre zjednodušenie nazvať politikami jedla. 

Názov publikácie autori nevolia náhodne. Zrodil sa z tradície astronomických a poľnohospodárskych almanachov, ktoré siahajú až k starovekej Mezopotámii. Zápisy a diagramické znázornenia pohybu hviezd a striedania ročných období sa často obohacovali o kalendáre sejby či encyklopédie semien. Do názvu tak autori kódujú akýsi akt plánovania, predstavu o budúcnosti. Samotná forma publikácie chce byť návodom, ktorý predkladá 31 základných vylepšení, od infraštruktúry k inštitúciám, čo sezóna, to zmena. Tie by mali smerovať k dosiahnutiu dlhodobo životaschopného poľnohospodárstva do jesene roku 2050.

Ako planéta trávi samú seba

V kontexte šiesteho masového vymierania druhov a štvrtej priemyselnej revolúcie si autori kladú za cieľ kriticky analyzovať spôsoby, akými pestujeme, distribuujeme, varíme a jeme naše jedlo. Ako píše Danny Burrows vo svojej eseji Unpacking Food: „Nemali by sme prepadať predstave, že všetko môže ostať nemenné alebo že sa naše problémy v produkcii jedla vyriešia, keď budeme kupovať fair-trade tovary a prestaneme používať plastové obaly. Nevyriešia. Ak existuje nádej na skromnú a dôstojnú budúcnosť pre planetárne populácie, zrejme sa skrýva za úplným a systematickým transformovaním nášho prístupu k tomu, ako žijeme, milujeme, pracujeme a hlavne jeme.“^[1]

Procesy, pomocou ktorých meníme zemský povrch v jedlú matériu, sú totiž zodpovedné za takmer tretinu celkových emisií skleníkových plynov, za 75 percent všetkého odlesňovania a za väčšinu znižovania diverzity rastlinných a živočíšnych druhov. Poľnohospodárstvo využíva 70 percent celkového objemu pitnej vody a degradovalo už polovicu planetárnej pôdy vhodnej k pestovaniu. Zároveň sa ročne vyhodí viac ako 1,3 miliardy ton potravín, pričom každý tretí človek trpí podvýživou. Tri štvrtiny všetkých žijúcich vtákov sú chovná hydina. Hromadenie kuracích kostí na skládkach od roku 1950 sa považuje za dostatočne veľký zápis do fosílnych archívov, ktorý môžeme interpretovať ako jeden zo signálov začiatku antropocénu. Toto je len výber zo zoznamu analýz drastických dopadov našich jedálničkov, ktorý almanach ponúka v kapitole 2023 | DC ‒ Damage Counter (počítadlo škôd). V kapitole 2028 | ABF ‒ Anatomy of Big Food (anatómia „veľkého“ jedla) sa samorejme nevyhnú ani demaskovaniu jemného pravidlá vplyvu gigantických korporácií, ktoré na naše taniere a do našich tiel distribuujú väčšinu kalórií. V časti 2036 | N ‒ Neurogastronomy (neurogastronómia) nám pripomínajú delikátne prepojenie chuťových a čuchových vnemov s našimi mozgami. Keďže vône sú často komunikačným aparátom rastlín, sme doslova schopní a schopné ochutnávať procesy biosféry. Tieto vnemy sa kombinujú s ostatnými zmyslami, jazykom a pamäťou. Naše telá sú tak schopné degustovať ideológie. Neexistuje nič ako apolitický hamburger. 

 

Čierny almanach ale neostáva pri tomto kritickom diskurze alebo pocite straty spolunáležitosti s obsahom vlastných tanierov. Posúva nás v tomto príbehu ďalej. Hľadá afirmatívne východiská, pozitívne vzory, radosť zo zdieľania a navrhuje niektoré z možných riešení.

Naprieč niektorými kapitolami nás napríklad ubezpečuje v pozitívne videnej budúcnosti príjmu bielkovín v podobe hmyzích produktov. Pripomínajú nám, že každá zmena v našich jedálničkoch je sprevádzaná spočiatku akýmsi nepochopením. Spomeňme si na homáre, ktoré boli v Spojených štátoch na začiatku 20. storočia stravou pracujúcej triedy a podávané ako súčasť bežnej väzenskej stravy. Takže áno, krivka času mení náš prístup k jednotlivým živočíchom či rastlinám, ktoré konzumujeme. Neubránim sa ale predstave, že do tejto alternatívy naivne vkladajú až vykupiteľský potenciál. Zabúdajú, že pre svet veľkého biznisu, pre tých Moderných, ako o progresívnych, liberálnych, dokonca neoliberálnych nadšencoch globalizácie hovorí Bruno Latour,^[2] je aj tento „segment“ príležitosťou expanzie. Pekne to demonštruje postava prírodovedca Bena Readea z filmového dokumentu The Bugs (aktuálne dostupný na streamovacej platforme Amazon Prime), ktorý po ročnom pátraní po možnostiach začlenenia hmyzích bielkovín do tzv. západnej diéty zistí na konferencii tejto téme venovanej, že koncerny ako Nestlé už dávno pracujú na svojich verziách hmyzích pokrmov. Na záver nádejou presiaknutého dokumentu prepadá dezilúzii a uzatvára svoje pátranie mrazivou vetou: „Je veľmi ľahké nadizajnovať neudržateľný systém aj pomocou udržateľných surovín.“ 

Myslím teda, že sa autorom nedarí plnohodnotne dodržať výzvy vlastného manifestu: „Cieľom Čierneho almanachu nie je bezduché zrevitalizovanie dysfunkčných mechanizmov, expirovaných nástrojov, kolabujúceho chemo-hospodárstva ani nastolenie reakcionárskej gastrokultúry. Je to návod produkcie novej zeme.“

Rehabilitácia pojmu umelosti

Na hlboké krízy potrebujeme komplexné riešenia. Autori si pre celkový výskum hneď v prvej kapitole nastavujú optiku kulinárskeho materializmu. Tkvie v pochopení samotnej bio-chemickej podstaty metabolizácie energie a rastu. Podľa autorov je táto epistéma základom odmietnutia naturalistického sebaklamu, ktorý rysuje ostrú hranicu medzi „prírodným“ a „umelým“.

Ako príklad uvádzajú niečo banálne znejúce, no komplexné, životodarné a poetické. Černozem. Nájdeme ju v južnom Rusku a častiach centrálno-východnej Európy, v kanadských prériách, na západnom pobreží Afriky či v povodí Amazonky. Všeobecne sa na pôvode černozeme, najúrodnejšej z pôd, vedci nikdy jednoznačne nezhodli. Juhoamerická černozem terra preta, ktorá je dokázateľne bohatá na popol, hrnčiarske úlomky, rybacie a iné zvieracie kosti, je ale s najväčšou pravdepodobnosťou výsledkom ľudskej činnosti. Je to odolná, samoregulujúca pôdna štruktúra, no formovala sa antropogénne. Je výsledkom procesu teraformácie, ktorý bol riadený, „umelý“, ak chcete, a v konečnom dôsledku prospešný pre ľudí i okolité ekosystémy. Slovami autorov: „Je to model iného druhu chemickej imaginácie, ktorý je vrstevnatý, produktívny a regeneračný.“ 

Inými slovami, jedným z hlavných cieľov projektu je rehabilitovanie pojmu umelosti a jeho vypáčenie zo západných štandardizácií. Čierny almanach hovorí, že nové poznania sú nutné a možné. Potrebujeme systémy na redistribúciu starých a nových chutí. Podobne ako sme do svojich (západných) diét prijali v relatívne krátkom období tofu, sushi alebo fermentovanú rybaciu omáčku. Mohli by tieto pokrmy reprezentovať historický precedens pre hmyz, fermentované proteíny, syntetické mäso, riasy a sinice alebo akúkoľvek udržateľnejšiu alternatívu? 

Niet sa totiž kam vrátiť. Musíme jedlo vytrhnúť z romantizujúcich predstáv neškodnej minulosti. 

Agro-simulácia

Väčšina potravín, s ktorými sa každodenne stretneme, nie je určená na konzumáciu. Namiesto toho vidíme simulované obrázky potravín v podobe reklamy a balení výrobkov, na jedálnych lístkoch, regáloch supermarketov a insta feedoch, v kinách, na streamovacích platformách a v počítačových hrách, ktoré stavajú na sémiotike agrárnej jednoduchosti a neobmedzenej prírody. Väčšina z nás nemala ani len šesť rokov, keď už disponovala komplexným mentálnym obrazom o hospodárskom dvore a o tom, čo sa tam deje. Darmo, že sme vyrastali uprostred malomestského sídliska. Väčšina detí tiež dokáže ukázať na kresbu nosorožca. Aj naša dvojročná dcéra to už dávno bez problémov zvládne. Skutočná populácia čiernych nosorožcov ale za posledných niekoľko desaťročí poklesla o 98 percent. Pokiaľ bude myšlienka nosorožca rozšírená, všadeprítomná, všimne si to niekto? 

„V metropolitných centrách po celom svete nájdete farmárske trhy, drevené palety a servisné vozíky, ktoré prispeli k simulácii produktívnej krajiny, kde si môžete pochutnať na gurmánskych pizzách, hamburgeroch a burritách. V jedle, ako aj v hudbe sme uviaznutí v štýlovej retroslučke definovanej skeuomorfizmom a konzervativizmom. Sme nedostatočne vyživovaní a ukájaní úhľadnými remixami žánrov minulého storočia.“ Dodávajú k tejto úvahe autori v kapitole 2031 | AS ‒ Agrarian Simulation (Poľnohospodárska simulácia).

Nekončiace množenie obrazov a predstáv o jedle nás redukuje na hrozivú nevedomosť, v ktorej hľadáme pomoc v agrárnej civilizačnej rozprávke. 

Mimoľudskí alchymisti

Ľudské telá sú kolonizované mnohými miliardami mikroorganizmov: nájdeme ich vo vlasoch, hrdle, žalúdku, na genitáliách, koži, proste všade. Odvážne odhady hovoria, že na každom ľudskom tele (a v jeho vnútri) sú až tri „cudzie“ bunky na jednu ľudskú. Prastarí osídľovači, ktorí predchádzajú druhu Homo sapiens o milióny rokov. Napriek tomu umožňujú aj našu reguláciu energie, zdravia i tela. Najmä tie, ktoré sa podieľajú na rozkladaní potravy a vstrebávaní živín. Vezmite si ľudské exkrementy. V priemere je viac ako polovica z ich hmoty tvorená odumretými telami mikróbov.

Rovnako ako hrajú baktérie zásadnú úlohu pri našich telesných funkciách, patria medzi neoddeliteľných „ne-ľudských alchymistov“ pracujúcich v planetárnom meradle. Baktérie a kvasinky vo vzduchu, vode, pôde i na telách rastlín a živočíchov a v ich vnútri tvoria 15 percent biomasy planéty. Niektoré odhady sú odvážnejšie, iné skromnejšie, v každom prípade je hmota týchto neviditeľných prokaryotov podobne veľká ako celková hmota rastlinných tiel. Mikrobiálne metabolické procesy riadia biogeochemické výmeny, ktoré definujú dynamiku zemského ekosystému. To všetko pomocou recyklácie hmoty medzi litosférou, atmosférou, hydrosférou a biosférou.

Ako píše Harry G. West v eseji We Are Who We Eat With: Food, Distinction and Commensality: „Ak ‚si tým, čo ješ‘ – neelegantne parafrázujúc významného francúzskeho autora, zakladateľa gastronomickej esejistiky Jeana Anthelme Brillat-Savarina – tak tí, čo jedia spoločné jedlo, reprodukujú svoje individuálne telá z rovnakej hmoty a spolu tak vytvárajú zdieľané, sociálne telo. Tí, skutočne spolujediaci, performujú svoju zdieľanú identitu, stmeľujúc tak väzby medzi sebou.“^[3] 

Záver

Čierny Almanach je krásny, záslužný, hĺbavý a miestami dokonca vtipný projekt. Je nielen obsahovo podnecujúci, nakopávajúci, ale tiež brilatne spracovaný vizuálne a programátorsky (web stránku vyvíjal Sergey Baryshev). Napriek niekoľkým problematickým pasážam, v ktorých autori napríklad nekriticky obhajujú prax genetickej modifikácie masívne pestovaných plodín alebo bez komentára používajú propagačný materiál vysoko problematického, agro-chemického giganta Monsanto (2043 | GMO – GMO Doctrine), sa určite oplatí preniknúť do vnútra tejto digitálnej publikácie, rovnako ako do nespočetných obsahov, ktoré viete nájsť na kanáloch Strelka Institute.

Akosi sa ale nedokážem ubrániť pocitu, že to najradikálnejšie, čo môžem dnes pre politiky jedla urobiť ja, je to, že pôjdem naposledy túto zimu obrátiť kompost, aby som ho mohol pomaly rozniesť fajne vyzretý do záhonov a pripraviť ich tak na produktívnu sezónu. Nech už je víkend.

[1] The Politics of Food, Delfina Foundation + Sternberg Press, 2019.

[2] Latour, Bruno; Où atterrir?: Comment s’orienter en politique, česky: Zpátky na Zem, Nakladatelství Neklid, 2020.

[3] The Politics of Food, Delfina Foundation + Sternberg Press, 2019.

---

Andrea Provenzano, Philip Maughan, Nikolai Medvedenko; Black Almanac. Moskva: Strelka Institute For Media, Architecture and Design, 2020

Foto: https://almanac.black/ a archív autora