Na otevřený neděkovný dopis Lucie Tkáčové, která se v něm vyjádřila k převzetí Ceny Nadácie Tatra banky za umenie, zareagoval kromě Bohunky Koklesové také Boris Ondreička. 

Nad Tatrou sa blyští

V takýchto prípadoch sa zdráham reagovať. Jednoducho obe protagonistky predošlej korešpondencie poznám, i sme spolu kooperovali. Sám som aktuálnym členom komisie rakúskej výročnej MehrWERT-Kunstpreis (financovanej inou z bánk). Som kurátor, konzultant a umelec. Preferujem kooperovať s privátnymi entitami. Jednanie tam býva priamejšie, rýchlejšie, transparentnejšie. Produktívnejšie. So „štátom“ (mimo jeho akademické sféry!) som zažil oveľa väčšie sklamania, klamania, ponižovania… historizujúce hegemónie. Nielen s tým našim. Nedokážem a ani nechcem však moje skúsenosti zovšeobecňovať en bloc.

Dnes sa ale tento pamflet dostal za hranice „našej“ komunity a musím priznať, že sa cítim maximálne trápne z toho, ako by „nás“ mohol reprezentovať.

Manifestácie podobného typu neboli vždy prázdne. Nik Timková, Zuzana Žabková (dnes Björnsonovky+), Katarína Hrušková a Aparti (vtedy Kozerawski, Sit, Žabkay) nepriniesli pred pár rokmi lacné gestá. Svorne(!) reagovali priamo na podmienky (a personálnu vzťahovosť…) príprav Ceny Oskára Čepana 2017, ktoré sa im javili ponižujúce. Ale nie „post-mortem“. Priamo v momente procesu. Myslím si, že aj preto sa Čepan odvtedy posunul o nejaký ten level. Myslím si, že Čepana (nech je akýkoľvek) si už môžeme osvojiť ako lokálne stavovské ocenenie (podobne ako existuje Národná cena za dizajn alebo Cezaar, nech sú akékoľvek). A vyvíjať naň v priebehu roka kultivačný vplyv, aby sa stal váženou cenou. V tomto (diskusii vnútorných dynamík politík, etík podpory…) sú Čechy o viac ako dva roky pred nami.

Tatra je korporátna cena. Nereprezentuje nič iné, len fabrikáciu morálneho („dobrých mravov“) ako surplus marketingu značky (asociácie „dobrého mena“) a s tým spojenú nevyhnutnú almužnu odovzdanú. Tá pre niekoho však predstavuje významnú sumu. Navyše v tomto prekérnom roku. Tatra nie je značka spojená so žiadnym toxickým oligarchom, uhľobarónom alebo drastickým exekútorom. A na druhej strane – ani história tejto ceny, ani jej súčasnosť neevokujú žiaden širší rešpekt, a dokonca ani glamour (ktorým bývalou záľubou v „štýle“… asi chcela voľakedy oplývať). Už sa táto šou ani nevysiela v štátnej televízii ako predtým. Čo sa nad ňou stále blyští, je len pozlátko zo zjedených salóniek minulé roky. Odovzdávanie bývavalo navyše (nešťastne, neproporčne) skombinované s ich vianočným firemným večierkom. Ten je určený primárne pre privát-klientelu banky a aj pre akýsi team-building jej top-manažmentu. To sa dalo znať aj na fyzickej izolácii spomínaných komunít na raute eventu ocenenia v minulosti. Umelkyne a umelci tam hrali len „menšie zlo“ stafáže (komparz) mise-en-scène. Ale to všetko je každému jasné už pri akceptácii nominácie. A mnohí, a veľmi zaujímaví, odmietli.

Takže som absolútne nepochopil nielen obsah makulatúry Lucie – len, aby stihol byť nijak-inak ako dekoratívne subverzívny (ingredienciami akože vnútornej rozorvanosti…) v spektre hot-shit-woke budoárneho aktivizmu a zrovna niekoľko dní po tom, čo sa v inom vlákne siete začala hutne (a spontánne) preberať táto téma (pre „delikátnosť“ anachronickej lascívnosti medzi jednou sponzorovanou a sponzorujúcim obsiahnutej v online prezentácii tejto ceny)? Ale nedošla mi ani jej motivácia (okrem tej dýchavičnosti byť súčasťou akejsi hipster-chiméry, dokonca non-šalantne sa snažiac kanibalizovať aj „ľavicové“…), a už vôbec nie misia. Jedna nedoskočená pirueta za druhou a žiadna kompozícia, dramaturgia, choreografia, význam… a bez hudby. Nie je tam ani dekadencia, ani anarcha-fem… Kudrlinkaté, v podstate plano libertariánske nič.

Hej – prepáč za úprimnosť Lucia, ale to, čo píšeš, je len chamtivo prepočítaná konštrukcia umelej inzitnej arabesky privilegovanej ženy bez záväzkov, ktorá sa oportunisticky prešpekulovala do svojho najhlbšieho prázdna. Nie je to spontánny afekt čiastočného očistenia sa (katarzia…), ale recyklačný kalkul možného benefitu na vrchu smetiska. Tu si vlastne kapitalistickejšia ako banka sama. V tvojom texte nejde o pravdu, a už vôbec nie o užitočnosť.

Nepopudzovalo by ma to, lebo je to vskutku strašne nudný text. Ale navonok vytváraš falošný obraz umeleckej komunity ako rozpŕchnutých kŕdlov hravých idiotov a chudier, ktoré archeopsychicky, histrionicky nedokážu dospievať. Nie si ikonoklastná voči banke (roztavená kreditka – pomóóóc…) ale voči „nám“. Tak to čítam aj z reakcií mnohých mimo-umeleckých ľudí na sociálnych sieťach, ktorých oceňujem. A to považujem za škodlivé ďaleko nad tvoj osobný rámec.

Mne osobne je jedno, či sa s niekým nachádzam v pozícii oceneného/obdarovaného, alebo plateného za výkon služby. Skúmam a zvažujem pozvania ad hoc, a formálne poďakujem, aj keď odmietam a aj za peniaze, lebo som ich zodpovedne prijal. Prijatie je synonymom akceptácie a s tým sa spája záväzok (výdaj) loajality.

Keby som bol Tatra, tak sentimentálne chcem od teba cenu späť. Z rozumu by som to však neurobil, lebo by som riskoval nekontrolovateľné generovanie efektu Barbry Streisendovej. Čo môže byť ich neskoršou reakciou, je, že od podobných cien ustúpia, lebo im „dobré meno“ takto neprinášajú. Netuším, či majú interný potenciál na akúkoľvek seba-kultiváciu. Tak tvoj blok písma pokladám za všetko iné ako hodnotný príspevok k diskurzu financovania… umení… „nás“.