Artalk.cz

Moonlight Lady

Pre vianočný čas je charakteristická tzv. vianočná ruža, ktorá však s ružami nemá až tak veľa spoločného. Ide o subtropickú rastlinu Prýštec najkrajší, ktorá pochádza zo Strednej Ameriky a môže dorásť až do výšky stromov. Svoje meno dostala podľa obdobia, kedy zvyčajne „kvitne“. Tajomstvom vianočnej ruže sú farebné listy, ktoré vyzerajú ako kvety. V ďalšom texte z rubriky Bod zlomu András Cséfalvay približuje svoju fascináciu ružami a priznáva, že aj napriek tomu, že je v ich skúmaní len na začiatku, stali sa v jeho živote zvláštnym sprostredkovateľom nového poznania. Ako poslovia z inej ríše. V týchto stretnutiach, ktoré sa nedajú zažiť v lese, zohrali rolu aj iné elementy. Boli nimi vošky, daždivý deň v botanickej záhrade, báseň od T. S. Eliota či biely tulipán alebo cykas. Ruže to na ružiach rozhodne ustlané nemajú, ale to im nevadí, aj tak sú krásne.

Moonlight Lady

„Roses bow their head to the season,

Should I do the same?

I don’t remember this, mentioning in my prayer,

I crawl deeper in my lair.

Some things don’t just end, under heavy snow,

Deep velvet green, they just bend

They might resurrect, but it’s not worth the wait

For patience makes us into mental patients.

Roses bow their head to the season, 

Telling me to do the same.“

(Cséfalvay: pieseň Roses)

Ruže poznám len veľmi málo. Bolo by prehnané tvrdiť, že som skúmaniu ich bohatej histórie a symbolografie venoval hlbší výskum. Ruže poznám len z niekoľkých nečakaných osobných stretnutí a stali sa pre mňa zvláštnymi sprostredkovateľmi nového poznania. Ako o tom uvažujem, viackrát sa mi správy zjavili vo forme rastlín. Spomenul by som ich spolu s anjelmi, ak to nie sú rovno poslovia správ vo forme koruny stromu alebo záhrady. Alebo, možno ešte poctivejšie by bolo priznať ich náhodnú prítomnosť v niektorých dôležitých momentoch. Korelácia s poznaním sa dokázať nedá. Inšpirácia? Tam do mňa vchádza niečo duchovné, alebo aspoň vzduchov(n)é, in-spirare. Vdýchol som vôňu a bolo. Z diaľky som vdýchol to, čo som videl a stalo sa. Je to tajomný mechanizmus, asi nás takýto spôsob rozprávania ďaleko nezavedie. Skúsim radšej popísať jeho okolnosti.

Anti-ruža

Keď si spomeniem na moju ranú mladosť, ak som na nejaký kvet niekedy vzhliadal, bol to tulipán. Väčšinu vnútorných konfliktov sa mi podarilo rozkladať na protipóly, protiklady. Mal som relatívne dualistický slovník. Rozumel som vznešenosti toho, čo sa mi javilo pod pojmom príroda a chápal som padlosti človečenstva. Občas sa však objavili uzly ako v knihe Alexandra Dumasa o holandských barokových genetických modifikátoroch. Tajomstvo vyšľachtenia čierneho tulipánu obsahovalo aj akúsi alchymistickú syntézu. Zlato, grál alebo tulipán boli symbolmi najvyššieho dobra, dosiahnutia dokonalej harmónie prírody a kultúry. A kreslil som tulipány, je to jednoduchý tvar, priama matná stonka, a skúšal som aj z cibuliek vychovať škôlku, na balkóne paneláku, ale nevyrástli. Ani žlté. Potom prvý kvet, ktorý som kedy daroval, bol biely tulipán. Taký jednoduchý tvar a priame farby. Niečo ako opak ruže, ktorá sa mi javila zbytočná, ťažkopádna, symbolicky preťažená, stará. Biely tulipán mi povedal: je tu niečo nepopísané, jednoduché, som krása. Dalo sa tomu rozumieť. Aj moje ostatné vkusové rozhodnutia sa odohrávali podobne.

Kázeň 

Počul som to v jednej kázni a utkvelo mi to v pamäti, aj keď som bol starší: Starostlivosť? Nauč sa starať o potreby rastlín. Zdalo sa mi to ako dobrá rada a obzvlášť ma potešil cykas, ktorý som onedlho dostal. Starostlivosť? Cykas nestačí polievať, viackrát týždenne treba aj pokropiť listy rozprašovačom rosy. Bohužiaľ táto lekcia, táto návšteva, netrvala dlho, keďže som si pri prvej aplikácii umelej rosy pomýlil rozprašovač vody a dezinfekčný sprej. Malé perly penistej dezinfekcie pomaly plávali gravitáciou na lesklých listoch malej palmy. Vedel som, že dezinfekcia, totálna anihilácia mikrobiálneho sveta, sa nemusí rovnať starostlivosti, ale koniec prišiel prekvapivo rýchlo. Prvý list zožltol hneď na druhý deň. Ostatné dva listy zožltli a odpadli do konca týždňa. Cykas som zaškrtil mojou prehnanou starostlivosťou. Alebo len fatálnym omylom? Starostlivosť je asi taký druh pozornosti, v ktorom by k omylu nedošlo. 

Bronx

Skúsenosť, ktorá pre mňa zmenila vzťah k ružiam, sa viaže k jednému konkrétnemu miestu a jednej udalosti. V meste padal dážď, hrabaním sa v starých dualitách som túžil po prechádzke, po stromoch. Po niečom, čo by sa možno dalo stále zaradiť pod predstavu prírody. Z mesta som sa dostal do botanickej záhrady, ktorá sa kvôli silnejúcemu dažďu postupne viac a viac vyprázdňovala. Vyskúšal som svoj nový setup mikrofónov a nahrávacieho zariadenia. Počul som dopad kvapiek silnejšie a mesto sa nezaprelo, z troch rôznych smerov bolo počuť signalizáciu sanitiek. Kvôli dažďu aurálny priestor opustili vtáky, no nie lietadlá. Vbehol som medzi obrovské stromy. Potom som sa dostal do arboréta s exotickými ihličnatými stromami. Umelosť bola do očí bijúca, a kým som vnímal majestátnosť a užíval si rôznorodosť, uvedomoval som si, že som v záhrade a exempláre sú plánovane rozmiestnené. Pršalo už menej a nikde ani duše, všade bolo klzko. Všade sa leskli rôzne listy. Zrazu sa mi pred očami otvorili dvere v hustej zarastenej stene a predo mnou sa zjavila malá záhrada, v jej strede bol altánok s kupolou, ku ktorej viedlo niekoľko malých cestičiek v tvare hviezdy. Ružová záhrada.

„Footfalls echo in the memory

Down the passage which we did not take

Towards the door we never opened

Into the rose-garden.“

(c

Eliot píše v básni Burnt Norton o čase, o večnosti a ja som sám prekvapený. Lebo áno, viem, som sentimentálny, ale som aj schopný argumentačne obstáť pred tým, čo vidím. Ale v tom momente som vyhodil oknom všetko, čo som si v predstavách uchovával o tulipánoch, a:

„What might have been and what has been

Point to one end, which is always present.“ 

 (T. S. Eliot, Burnt Norton)

Zrazu sa to skoncentrovalo v tejto udalosti a ja som sa len na chvíľu ocitol v časovej kapsule. Pod ťarchou vody, viac než aby v dekoratívnych kvapkách viseli, sa klaňali veľké žlté a hnedasto hnilé konce lupeňov kedysi bielych ruží. Občas zvláštne mastné. A to nebolo zopár sklopených hláv, to bola celá komunita v nehybnosti, mimo času, naraz z minulosti aj z budúcnosti. Zrazu mi dávalo zmysel, že majú tak komplikovanú stonku, ktorá raní, že štruktúra kvetu je tak neefektívne bohatá, že tá vôňa má tak otupujúci podtón. Ak som o tulipáne uvažoval ako o mystike jednoduchosti, tak v ruži sa mi zjavilo niečo komplexné, erotické, nástojčivé, trápne, nízke, krásne, odzbrojujúce. Zrazu som objavil úplne iné tajomstvo. 

Miniatúry

Dlho som sa tej udalosti nedotýkal, ale potom jedného dňa sa mi pripomenula lekcia o starostlivosti a rozhodol som sa prijať ešte väčšiu výzvu, než akou bol cykas. Kúpil som si dobre prekorenené odrody miniatúrnych ruží. Starať sa bude treba aj o svetlo aj o listy aj polievať… Manuál o miniatúrnych ružiach tvrdil, že v interiéri je to takmer nemožné. Ja som si však predsavzal, že ak sa mám dostať hlbšie do tajomstiev starostlivosti, výziev sa zľaknúť nemôžem. Snažil som sa. Malé výhonky aj s koreňmi som presadil. Z druhej strany, oproti oknu, som oprel zlatú fotografickú odrazku, aby mali dosť teplého svetla zo všetkých strán. Starostlivosť o tajomstvo. Okrem knihy o miniatúrnych ružiach som v tom čase venoval veľa času štúdiu vzťahu kultúry a prírody, hlavne kritike slovníka prírodných vied a učil sa používať nové pojmy, ktoré duality osvietenstva rozuzľovali, alebo prinajmenšom zmäkčovali. Telo a vedomie, kultúra a príroda, objekt a subjekt sa zrazu javili ako oveľa zložitejšie komplexy, ktoré sa len vo výnimočných situáciách rozložili na jednoduché opozitá.

Pomocou svetla, ktoré prichádzalo cez okno, a minerálov z pôdy, avšak aj s mojím pričinením, začali miniatúrne ruže pomaly kvitnúť. Na červených kríkoch Rosa Zenta a Rosa Detroit malé hodvábno-bordové púčiky, na ďalšom jediný veľký kvet, ako mesiac, biela Moonlight Lady. Bol to raj. Trvalo to asi mesiac dva, potom sa objavili malé vošky a vycicali energiu kríkov, nepomohli ani postreky rôznej agresivity. Vykvitli, odkvitli. Hlavne som sa však naučil, aké komplexné sú priesečníky kultivácie, ľudskej snahy o tvorenie, ktorá je podobná genetickej snahe ruže vzniknúť. A moment, v ktorom sa čudujem nad farbou kvitnúceho kvetu, je tá istá predĺžená priamka, ktorou sa evolučne, neskôr mojimi očami, ruža na seba pozrie a povie, mimo hocijakého času, krásna som. Zúčastnil som sa na tom. Zúčastnil som sa na tom a inak sa to ani zažiť nedalo než cez človeka, ktorý ružu geneticky ďalej modifikoval. V lese sa to zažiť nedá. 

„The forest can yield me no roses.“

(Current 93: Thunder Perfect Mind)


Foto: András Cséfalvay

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *