Artalk.cz

Rozvírené vody pamäte

Kurátorský projekt Petra Tajkova Sú dané: park, fontána … vo Východoslovenskej galérii nadväzuje na predošlú výstavu Po moderne. Metropola východu 1945 – 1989, no zároveň sa od nej odlišuje použitím subjektívnejšieho pohľadu s prvkami sentimentu. Výstava má ambíciu priniesť cez osobnú optiku piatich slovenských umelcov mladšej a strednej generácie nový pohľad na umenie vo verejnom priestore. Východiskom projektu sú diela z obdobia 60.80. rokov, ktoré sa dostali do novej konfigurácie práve vďaka interpretácii či rekonštrukcii v nových súvislostiach. Lýdia Grešáková si všíma, že jednotlivé vystavené diela najlepšie fungujú vo svojich generačných bunkách medzi autormi, pričom z verejného priestoru boli tak ako aj vtedy, tak aj teraz opäť vylúčené ženské autorky, ktoré však tiež boli a sú súčasťou košického verejného priestoru. Kurátorský výber sa tak stáva explicitným potvrdením dominancie mužského naratívu, ale zároveň jeho implicitnou kritikou.

Rozvírené vody pamäte

Východoslovenská galéria svojím programom posledné roky posúva diskurz v oblasti reflexie produkcie umenia na domácej scéne. Dáva hlas mladej tvorbe prezentujúcej súčasný umelecký pohľad a zároveň reviduje spôsoby, akými sa skladá umelecký obraz o minulosti. Za zmienku stojí napríklad aj fakt, že nákupom akvizícií sleduje rodové vyvažovanie svojich zbierok. Tieto kroky systematicky posúvajú hranice miery zodpovednosti kultúrnej inštitúcie voči spoločnosti. Mimo iné zastrešuje diskusie a podujatia, ktoré povzbudzujú kritické myslenie v spoločenských témach. Príkladom je otvorenie priestoru Zánik planéty, ktorý pridáva aktuálny komentár k téme výzvy, akou je klimatická kríza prostredníctvom udalostí a výstav na témy s ňou spojené; ale aj znovuotvorenie knižnice, ktorá disponuje jedinečným archívom umeleckých aj akademických publikácií. Citlivý prístup k témam, ale aj akúsi neformálnosť a priamosť, akou komunikuje s návštevníčkami a návštevníkmi, mimoriadne odráža aj súčasná výstava kurátora Petra Tajkova Sú dané: park, fontána … Výstava, pre ktorú sa oplatí navštíviť Košice, pripomína dnes opäť veľmi živú tému, akou je kultúrna pamäť zameraná na druhú polovicu 20. storočia, a prostredníctvom nej umelecké objekty, ich význam a funkcie v kritickej súčasnosti a blízkej budúcnosti, ich možná ochrana alebo oživenie.

Umenie neskorého modernizmu vo verejnom priestore a spôsob, akým transformovalo bezprostredné okolie, ale aj jeho premeny v post-socialistickom čase, je oblasť, ktorá neustále rezonuje pri diskusiách o kultúrnej pamäti a odolnosti nás a našich miest. Angažovaním sa do dialógu s umeleckými prvkami v priestore je možné prerozprávať nie len minulosť, ale nachádzať aj potenciál iných možných budúcností. Piati umelci pracujú so zadaním kurátora Petra Tajkova, ktorý formuluje otázku vzťahu mestského priestoru a pamäte a mestského priestoru a jeho vnímania pri každodennom používaní. Špecifikom výberu umelcov je ich generačné zastúpenie a súčasne vymedzenie vzhľadom k miestu ich pôsobenia. Dvaja z vystavujúcich umelcov, ktorých by bolo možné zaradiť do „generácie X“ pôsobia v Bratislave, traja vekovo spadajúci do „generácie Y“ zase v Košiciach. Ich diela, vytvorené pre výstavu, sa pritom vzťahujú prevažne ku Košiciam. Peter Tajkov o výstave hovorí aj ako o podčiarknutí súbežnej výstavy Telo, forma a gesto – sochárstvo v zbierke VSG prostredníctvom jazyka súčasného umenia. Tá sa mimo iné venuje aj úzkej spätosti a bohatému zastúpeniu sôch vo verejnom priestore Košíc. Tajkov takýmto spôsobom manifestuje a zrozumiteľnou formou prepája zároveň svoju predošlú výstavu na pôde VSG Po moderne. Metropola východu 1945 – 1989. Na rozdiel od tejto výstavy sa však nevyhýba sentimentu. Naopak, tu sa pohľad umelcov upriamuje na ich vlastnú citlivosť vnímania subjektívnej pamäte a pamäte diel, ktoré vznikli medzi 60.80. rokmi. Takýmto spôsobom je skvele posilnená dôležitosť a potreba priznania vlastnej umeleckej pozície a v súvislosti s tým aj upozornenia na to, ako identita umelca alebo umelkyne vplýva a potenciálne zväzuje pohľad na svet, a tým ovplyvňuje umeleckú tvorbu. Pretože aj postavenie pomyselného rozprávača sa podieľa na spoluvytváraní umeleckého a spoločenského diskurzu. Analógiu práce s uchovávaním a reflexiou pamäte podčiarkuje aj fakt umiestnenia sôch vo výstavnom, a nie verejnom priestore. Uzavretosť miestnosti a jej jednoliatosť nás oddeľuje od žitej reality a ponúka tak návštevníčke alebo návštevníkovi bežne nezažitý pohľad na umenie vo verejnom priestore tým, že ho z neho vytrháva a uvádza do „stavu nehybnosti“.

Zabudnuté a oživené

Hneď so vstupom do tohto priestoru, ktorý tvorí jedna čistá priestranná podlhovastá miestnosť, na seba upozorňujú tri výrazné diela. Fyzický (dvoj)objekt v priestore, ktorý prenáša fiktívne súsošie vonkajšieho sveta do toho výstavného; akési audio-vizuálne okno, skrz ktoré sa dívame na príbeh pamäte; a zobrazenie umeleckých objektov prostredníctvom zhmotneného grafu. Všetky tri diela tvoria súzniacu výpoveď kurátorom vybranej „generácie Y“ o pamäti, aj keď pohľad na pamäť miest a transformáciu umenia vo verejnom priestore zobrazujú veľmi odlišným spôsobom. Dielo vizuálneho umelca Samuela Velebného Susedské anekdoty I. a II. poníma súsošia v rámci fontán spoločne so sieťou vzťahov okolo nich. Autor tento kontext zhmotňuje prostredníctvom digitálnej koláže súsoší Jána Mathého zasadenej v jednej fiktívnej fontáne v rámci fiktívneho kontextu reálneho obchodného domu. Poskytuje tým vlastnú interpretáciu príbehu miesta okolo súsoší a dobre uchopiteľnú kritiku toho, čo nastalo od doby, kedy umelecký artefakt vznikol ako dieťa určitého spoločensky-politického systému, až po jeho zanechanie bez starostlivosti v dôsledku zmeny režimu. Vytrhnutie zoskupenia „súsošie ‒ fontána ‒ bezprostredné okolie“ z verejného priestoru a jeho zuniverzálnenie je zaujímavým krokom, ktorý umožňuje návštevníčkam a návštevníkom priamejšie sa zamerať na konkrétne, autorom vybrané opakujúce sa prvky v priestore v ich všednej nevšednosti: na zanedbanie starostlivosti, rýchle životné tempo či prepadnutie tlaku kapitalizmu .

Zvuk, respektíve popisná autorská pesnička, ktorá sa nesie priestorom výstavy, taktiež pojednáva o fontáne, ktorú v období socializmu rámcovala socha. Charakteristický audiovizuálny projekt, ktorý zanecháva aj po prezretí výstavy v mysliach naivne hravý popevok „Kryštáliky na kopci sú dzivé“ alebo „Poď sa bobovať na minulosti, prekukni kopec na fontánu predstavivosti“ je dielom Erika Sikoru – Džumelca s názvom Toto nie je kopec. Sikora podobne ako vo svojich predošlých prácach využíva video v kombinácii s jednoduchosťou jazyka na dokumentovanie každodennosti dospelých a detí. Úspešne tak ukazuje ako zasypaná fontána okolo seba stále premieňa život. Zasypaním sa na sídlisku vytvoril kopec, ktorý deti v zime využívajú na sánkovanie. Jeho vnímavosť zachytená vo videu a v pesničke však vítane poukazuje na menej antropocénne vnímanie priestoru. Slovo dostáva bývalá fontána o sebe ako samostatný aktér v centre diania, a nie len ako doplnok verejného priestoru a architektúry. V zmysle kultúrnej výchovy a nadobúdania vzťahu/lásky k priestoru, práci a životu – a zároveň starostlivosti oň – vzniká paradoxne zasypaním fontány a jej nechaním napospas času akési pomyselné „oživenie“ jej funkcie. Opätovná schopnosť vytvárať, kultivovať a posilňovať komunitu sídliska je novým príspevkom do diskusie k pamäti a pamiatkam miest a tomu, do akej miery ich chrániť alebo oživovať. To, že umenie malo byť neoddeliteľnou súčasťou socialistických verejných priestranstiev a slúžiť v zmysle kultivovať, vychovávať a estetizovať sídliská je zosobnené v inštalácii Odysea mladého architekta Maroša Juhása. V odkaze k dielu Kubricka parafrázuje vzťah k moci v rámci priestoru a chodu spoločnosti modelom čiernych sklenených monolitov vystupujúcich z kovových kontúr mapy väčších sídlisk Košíc. Monolitmi nadväzuje na svoju doposiaľ grafickú prácu s architektúrou Košíc a ukazuje zastúpenie počtu umeleckých diel v prepočte na byt. Kvantifikáciou síce umožňuje skratku k sceleniu celkovej predstavy o súčasnej situácii a jej prázdnych miestach v reči grafov a zobrazením skvele pripodobňuje „cudzosť“ a zároveň osvetovosť vtedajších diel pre sídliskové obyvateľstvo. Avšak abstrahovaním témy na grafy bez kontextu len ťažko povedať, ako autor vidí vplyv moci týchto diel v zmysle reálnej kultúrnej osvety.

Citlivosť vlastnej pamäte v sieti vzťahov

V zadnej časti výstavnej miestnosti sú priestorovo oddelené diela autorov „generácie X“. Kultúrna pamäť sa v ich práci mieša s vlastnou pamäťou, a to jednak vo vzťahu k svojej minulosti, ktorá je situovaná v 80. rokoch, na ktoré sa kurátorský koncept výstavy zameriava, a jednak k vzťahu architektúry miest v ich geopolitickom kontexte. Vizuálny umelec Matej Gavula, ktorý akcentoval otázky o zmysle sôch a sochárstva v dnešnej spoločnosti už v minulých výstavách, opäť vychádza z architektonických prvkov priestorov (viz Abrazívna spoločnosť, 2019, Tranzit). Výstavnej miestnosti dominuje predovšetkým jeho dielo Rub terasy, ktoré sa tiahne naprieč priestorom žulovými segmentami chodníka a bráni prejdeniu na „druhú stranu“ bez toho, aby na chodník človek vstúpil. Segmenty do Košíc preniesol z rodičovskej terasy, ktoré s originálnym miestom prepája polaroidová fotografia, nenápadne umiestnená na stene. Okrem terasy vystavuje aj dve ďalšie diela. Multiplatformu, ktorá je spätá s paralelnou výstavou zbierky sôch, pre ktorú tvoril miesto podstavcov tri rôzne platformy, tu spojené v jednu sochu, a Untitled, korkový objekt. Gavula týmto spôsobom poukazuje na nové významy a transformácie miest, ktoré vznikajú presúvaním objektov do iných kontextov na základe miesta (z rodičovskej terasy do Košíc), ale aj historicky (postupným ústupom konkrétnosti voči abstrakcii).

V kontraste ku Gavulovi sa Martin Piaček nevzťahuje ku konkrétnemu miestu alebo priestoru. Jeho tvorba, charakteristická reflektovaním pamäte v zmysle osobnej a krajinnej histórie, sa viac zameriava na vnímanie spoločenských a kultúrnych tém. Názvy miest nie sú zemepis je dielom, ktoré tvorí fyzickú aj pomyselnú spojnicu medzi kultúrnou identitou Košíc a Bratislavy. Diskutuje nepriaznivý vzťah Košíc s novým hlavným mestom po rozdelení a jeho dnešné ozveny. Vystavený objekt cestu/vzťah oboch kultúrnych kontextov zobrazuje v podobe akejsi plastickej kĺzačky fungujúcej nie veľmi odlišne od vrstevníc, medzi symbolickým zobrazením miest skrz hrad a vytrhnutú stoličku. Obaja umelci týmto do výstavy prinášajú prepojenie kultúrnej pamäte mesta v rámci širšej spoločensko-kultúrnej siete, poza silnú lokálnosť v predmete a použitom jazyku umeleckých diel Velebného, Sikoru, či Juhása.

Výstava vhodne a veľmi aktuálne poukazuje na dôležitosť diskusie o otázkach kultúry a verejného priestoru, toho čo zachovať, čo oživiť alebo čomu priradiť novú funkciu. Jednotliví umelci však vzájomne komunikujú len v rámci svojej vekovej skupiny a tým viac vyvstáva aj otázka ich výberu vzhľadom na mesto umeleckej pôsobnosti. Ich výpoveď je otesaná na výpoveď mužských generácií o sebe, umiestnením aj tematicky. Je na návštevníčke alebo návštevníkovi si vlastným prepojením výpovedí zobrať tú svoju „novú pamäť“ a sama alebo sám sa so znalosťami vysporiadať. Výnimočnosť však spočíva predovšetkým v upozornení na potenciál, aký sa okolo týchto miest združuje. Pamäť a tvorba umelkýň, ktoré zažili 60.80. roky, by v tomto smere mohla rozšíriť pohľad na tému v rámci ich siete vzťahov o udržateľnosť a sociálnosť verejných priestranstiev. Ešte stále sa totiž vo verejných priestoroch v ich každodennosti vyskytujú najmä ženy, prevažne zodpovedné za opateru detí, starších či rodiny. Mimo to, umenie verejného priestoru socializmu nebolo tvorené výhradne mužmi. Ak by kurátor výstavy plánoval pokryť aj tento rozmer, akiste by v rámci celkovej dramaturgie galérie, ktorá dopĺňa vlastné zbierky o ženské autorky pre skompletizovanie výpovede o umení a jeho prítomnosti v spoločnosti (nie len tej maskulínnej) prispôsobil svoj zámer. V prípade „generácie Y“, ktorá bola oslovená formou otvorenej výzvy, je možné hovoriť o väčšej snahe sprístupniť podmienky začínajúcim umelkyniam či architektkám v rámci prezentovania tvorby vo veľkom priestore. V rámci tradície tvorby verejného priestoru a umenia v ňom v našom geografickom kontexte, ktorý bol a je definovaný a prerozprávaný mužmi, tak kurátorský výber len mužských autorov možno vnímať ako zosobnenú kritiku vyzdvihujúcu tento absentujúci pohľad formou rovnakého prístupu. Jednotliví umelci skrz svoje diela takto začínajú dialóg, na ktorý dúfam nadstaví ďalšie rozširovanie prístupov k diskutovaniu a kritike tváre minulosti, jej performovania a premeny.


Sú dané: park, fontána …/ Matej Gavula, Maroš Juhás, Martin Piaček, Erik Sikora, Samuel Velebný / kurátor výstavy: Peter Tajkov / Východoslovenská galéria / Košice / 18. 9. – 31. 12. 2020

Foto: Ondrej Rychnavský (Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu.)

Komentáře

    • tajkov

    to ako vážne „vylúčené“? to si fakt niekto myslí že som neoslovil žiadne umelkyne alebo študentky? je to prosté – jednoducho do toho projektu nemali čas alebo chuť ísť…

    • Lýdia Grešáková

    Zdravím, vďaka za komentár. V článku slovo „vylúčené“ neuvádzam. Dokonca píšem o tom, že umelkyne z tej mladšej generácie – „generácie Y“ – boli oslovené skrz otvorenú výzvu (viz posledný paragraf). Doporučujem text dočítať a neorientovať sa podľa perexu doplneného redakciou Artalku.

    V každom prípade v texte poukazujem na to, že vo výsledku (a nie v zámere) umelkyne nie sú zahrnuté. Vidím to ako problematické pre naplnenie cieľa uvažovať o „našom“ a teda nie len mužskom vnímaní kultúrnej pamäte. Zároveň preto tvrdím, že podmienky mohli byť lepšie upravené (nestačí osloviť). Zahŕňanie žien/umelkýň nie je len o pro forma oslovovaní bez jasnej snahy o sprístupnenie zámeru a to obzvlášť na úrovni mladých umelkýň. Sme už celkom ďaleko v uvažovaní o spoločnosti a vieme, že gender equality je aj o zohľadnení problému potláčanej sebadôvery a nastavenia podmienok tak, aby sa mladé umelkyne „nebáli“ a miesto toho „mali chuť“ vystavovať s uznanými autoritami a vo veľkom priestore keď to má byť ich poprvé. Tvrdosť perexu od Artalku je ale v istom zmysle namieste. Svojou priamočiarosťou otvára diskusiu na túto tému. Je potrebné uvažovať o posune diskurzu v slovenskom a českom prostredí v ústrety zmene z výstav v štýle #prostetotakvyšlo na all-male-panel vo verejnej inštitúcií. Rada budem túto diskusiu pokračovať osobne a nie prostredníctvom komentárov pod článkom.

    • Dominik

    clovek co robi recenziu nema ako vediet kto bol osloveny/oslovena, robi recenziu na vysledny projekt.

    • tajkov

    Zdravím Lýdia. V prvom rade ďakujem za recenziu je vcelku fajn. Horšie je to s Vašou reakciou na môj komnet. V prvom rade si vyprosím ten mentorský tón v smere že neviem kto píše perex alebo že mám čítať recenziu do konca… Takže pre poriadok môj koment bol skôr určený redakcii ako Vám. Ale ok ozvali ste sa, lebo však vietor fúka od Vás. Samozrejme vedel som o riziku, že s výstavou piatich chlapov sa stane to že sa diskusia o výstave sploští na päť chlapov na výstave… Kým sa nezačnem cítiť ako Maroš Kramár tak len poviem, že za tým čo nazývate „pro forma“ oslovovaním bolo viacero osobných rozhovorov a povzbudivých mailov študentkám. Samozrejme dôležitý je výsledok (však Dominik). Samozrejme som nakoniec mohol do výstavy „nainštalovať“ nejaké zo svojich známych umelkýň len aby som ju genderovo vyvážil. Tento postup sa mi však zdá absurdný a pre umelkyne aj ponižujúci. Takže Vy chcete otvárať diskurz na tému rodovej rovnováhy výstav, ale ja sa domnievam že táto diskusia je už dávno uzavretá. Je dnes zjavné že výstava povedzme nad troch umelcov bez umelkyne je proste faux pas. Preto sa už nejdem ďalej obhajovať ani vysvetľovať a nesiem proste zodpovednosť za toto zlyhanie.

    • tajkov

    ešte si dovolím zareagovať na Vašu tézu „tradície tvorby verejného priestoru a umenia v ňom v našom geografickom kontexte, ktorý bol a je definovaný a prerozprávaný mužmi“ Neviem či ste mali v rukách zborník k výstave Po moderne…. Zásadné texty k „prerozprávaniu“ nášho umenia druhej polovice 20.stor. mali a majú teoretičky umenia ktoré som ako zostavovateľ oslovil: Alexandra Kusá, Nina Gažovičová, teoretička architektúry Alena Kubová – Gauché, Vladimíra Büngerová (k soche verejného priestoru som mohol osloviť aj Sabínu Jakovičovú) … Jednoducho dominantný mužský naratív je v kunhistórii už len dávnou minulosťou..

    • Artalk.cz

    Dobrý deň Peter, ďakujeme za vaše komentáre. V perexe je posledná veta, ktorá hovorí o implicitnej kritike, reflektujeme, že s tým pracujete, teda považujeme to za váš legitímny prístup. Návštevníci vnímajú aktuálny kontext a to, čo vidia na výstave, nie váš pôvodný zámer, iba ak by tam bol explicitne prítomný. Ak bol pre vás perex redakcie príliš zavádzajúci, mrzí nás to. Perex má iné funkcie ako text, čo iste viete. Vyberá z recenzie to, čo v nej vidí ako dôležité, pričom o tom hovorí v skratke a ráznejšie. Naša redakcia vybrala to, čo považovala a aj stále považuje v kocepcii výstavy a v recenzii za dôležité a spomína aj iné atribúty nielen genderové. Srdečne, Zuzana Janečková a Maja Štefančíková

    • tajkov

    Dobrý deň Zuzana a Maja. Nespochybňujem právo redakcie na svoj uhol pohľadu ani to že pre niektorých návštevníkov môže byť aktuálny kontext čisto mužskej výstavy rušivý. Na druhej strane sa mi zdá, že tu niekto stavia barikády na dávno vyhranom bojisku (samozrejme čo sa umenia týka). Proste v čase keď u nás hlavný tón teoretického diskurzu udávajú ženy, keď na čele väčšiny veľkých galérií stoja silné a charizmatické ženy, keď aj na čele našej najvýznamnejšej ceny stojí žena, keď aj VŠVU vedie rektorka (jednoducho nikdy nebolo lepšie) – tak sa zhodou okolností stretnú na jednej výstave šiesti muži a hneď padajú floskule o dominantnom mužskom naratíve a vylúčených ženách…
    Každopádne to bolo pre mňa poučné a želám veľa energie v práci na inak skvelom webe.
    PT

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *