Artalk.cz

TS: Emília Rigová

Emília Rigová: Kale bala parno muj / Kurátorka: Petra Hanáková / Galéria Schemnitz Banská Štiavnica / 31. 10. – 30. 12. 2020

Galéria Schemnitz Banská Štiavnica

Umelkyňa: Emília Rigová

Názov výstavy: Kale bala parno muj

Kurátorka: Petra Hanáková

Neverejné otvorenie výstavy: 31. 10. 2020, 19:00 hod

Trvanie výstavy: 31. 10. – 30. 12. 2020

Absolventka Akadémie umení v Banskej Bystrici a jedna z posledných laureátok Ceny Oskára Čepana Emília Rigová (1980) je v pravom slova zmysle post-mediálnou umelkyňou. Pracuje v tom umeleckom médiu, ktoré jej v danej chvíli najviac vyhovuje. Tento dynamický pohyb naprieč médiami sprostredkuje aj výstava v Schemnitz Gallery. Ako svoje rómske alter ego Bari Raklori sa Emília najčastejšie vyjadruje maľbou – digitálne mastrovaným autoportrétom. V seba-inscenujúcich fotografiách či videách sa voči svojej romacite kriticky vymedzuje. Nie je to však rómstvo, ktorým nás každodenne saturujú médiá – rómstvo ako sociálna (a najnovšie už aj epidemiologická) hrozba. Na rozdiel od nerómskych umelcov/umelkýň, v ktorých tvorbe sa rómska téma najčastejšie viaže na chudobu, sociálne problémy a vylúčené komunity, hoc aj s úmyslom pomôcť im, Rigová si z pomyselného rómskeho balíčka vyberá iné, skôr pozitívne obrazy a hodnoty: bohatosť duchovnej a materiálovej tradície, synkretizmus náboženských predstáv, „neznáme“ dejiny…

Emília Rigová je si vedomá svojej exotickej pozície na domácej výtvarnej scéne. Profit, ktorý z nej má, ju zároveň teší i konštruktívne znepokojuje. Nenechá sa „zavrieť do vitrínky“. Vzdoruje škatuľkám, respektíve: sama si ich – ako svoja vlastná kurátorka – príležitostne otvára, a sa v nich – v rámci svojich situačných identít – neustále preskupuje.

Inštalácia Emílie Rigovej, vymyslená na telo a priestorové dispozície Galérie Schemnitz, je esenciou toho, čo umelkyňu v posledných rokoch najviac zamestnáva: jej vlastná (rómska) identita.

Čo to znamená pre ňu samu; čo to znamená na Slovensku; čo to znamená na scéne umenia i na trhu s umením? Celý tento problémový komplex by sa dal trochu ironicky označiť aj spojením Identity Trouble – trampoty s identitou. Ale keďže Rigová je Rigová, je to sebakritická a navyše feministická umelkyňa, je pre ňu (a tým aj pre nás!) jej „kríza“ ideálnou príležitosťou k sebapoznaniu.   

Svoju inštaláciu s názvom Kale bala parno muj (Biela huba, čierne vlasy) umelkyňa delí do troch celkov, troch prostredí s vlastnou (mediálnou) logikou i osobitou atmosférou. Každý priestor je síce jedinečným prostredím, spolu však tvoria jeden dostredivý koncept. Ten v istom zmysle, hoci je celkom novým dielom, v sebe zároveň nesie aj črty retrospektívy – autorského obzretia sa späť. Na seba samu i vlastnú tvorbu posledných rokov.

Mapka diel:

oltáRIG
Prvá miestnosť, svojou povahou najhutnejšia, je akýmsi múzeom či kabinetom kuriozít seba samej – identity či, hádam už aj – „inštitúcie Rigová“. Ale dali by sa zmieniť aj iné koncepty expandovanej obraznosti či emocionálnych obrazových polí – Warburgov Bilderatlas, mood walls v detských izbách teenagerov, nástenky Pinterest, či detective boards z aktuálnych detektívok, ktoré ako symptómy doby tak rád skúma kunsthistorik W. J. T. Mitchell.

Máme tu skrátka pred sebou v obrazovo-sémantickom zhutnení Milkin svet – to čo má rada, čo má rado ju: darčeky od kamarátov, fetiše, suveníry a talizmany, voodoo (?), ale aj miniatúry, fragmenty či relikty vlastných diel, napríklad osobitá video-antológia… toto všetko lejautované pre pohľad z diaľky i objektív kamery do akejsi (mentálnej?) mriežky jednej veľkej police. V podstate je to autoportrét. Na jednej strane veľmi intímny, na strane druhej prísne z-editovaný. Rigová bola vždy silná v (seba)inscenovaní a tento oltárik jej identity nás v tom len utvrdzuje. Je to pozvanie k dobrodružstvu čítania, ba až akémusi interpretačnému kanibalizmu.

BOHYŇA/MODLA

Druhá miestnosť je podstatne minimalistickejšia. To čo sa tu deje je ťažko uchopiteľné, aj preto že Rigová v aranžovaní dvoch umeleckých objektov zámerne napína čo najväčší oblúk ambivalencie. Napína a/ale zaostruje!

Na stene visí Milkin nahatý autoportrét. Nie dosť rómska Rómka sa tu začiernením prifarbila a zabalila do etno-šatky, teda zjavne seba-skolonizovala. Zároveň: nie je to ideálne telo. Napriek tomu sa nám tu prezentuje so značnou sebaistotou. Inými slovami: ide o feministický autoportrét. Pred „nahotinou“ (kvázi modlou či pohanskou bohyňou) je inštalovaná soška modliacej sa mladej ženy (zrejme Bernadettka z roztrateného lurdského súsošia). Tento žensko-ženský vzťah je zjavne blasfemický, s intenciou – predpokladám – navodiť (a snáď aj ironizovať) povestnú nekonvenčnosť rómskych náboženských predstáv. Čítaní sa tu ale rozhodne ponúka viac…      

DEPO/AUKCIA

Posledná miestnosť pripomína depozitár (akéhosi súkromného múzea rómskej obraznosti), sklad, „zásielkovňu“ tovaru… každopádne zázemný priestor inštitúcie, ktorá „obcuje“ s obrazmi. Umelkyňa tu, domnievam sa, médiom inštalácie evokuje akúsi únavu z umeleckej prevádzky i seba-prevádzky, tak ako ju vníma a zažívala v posledných rokoch. Je to možno vanitas – úvaha nad márnosťou a rýchlosťou cirkulácie obrazov, nad ich zameniteľnosťou. Alebo ekologická (?), tak trochu covidálna výzva na pribrzdenie prevádzky a „sploštenie krivky“ akcelerácie umeleckého výkonu. Moralitka k sebereflexii.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *