Artalk.cz

Bzukot mesta

V bratislavskej SODA Gallery prebieha výstava Mareka Kvetana s názvom Fyzická nemožnosť ticha v nepokoji mysle. Damas Gruska reflektuje Kvetanovu tvorbu dlhodobo a o aktuálnej výstave píše, že objekty plné vtipu a irónie, na ktoré sme zvyknutí, nahradila priestorová inštalácia intenzívne pôsobiaca na naše zmysly. Senzorický environment vyvoláva v návštevníkoch stiesňujúci pocit podobný nemožnosti nadýchnuť sa a sodíkové monochromatické svetlo potláčajúce farebnosť spôsobuje synestéziu zrakových, haptických, sluchových i kognitívnych atakov.

Bzukot mesta

Rok 2020 je výnimočný tým, ako pandémia mení naše životy a predovšetkým vnímanie aj tých najelementárnejších vecí – sociálneho (ne)kontaktu, kultúrnej (ne)ponuky, možností (ne)cestovania a pod. Na chvíľu naše mestá takmer úplne stíchli, zavreli sa prevádzky, utlmila sa doprava. A vidiek ich opäť začal intenzívnejšie považovať za šíriteľa zla, tentokrát toho pandemického. V rámci uvoľnení mestá opäť ožili, aby sa mohli znovu uzatvárať. Jesenná druhá vlna však oproti jari priniesla zmeny, aspoň sa tak zatiaľ zdá. Tentokrát pandémia naberá silu skôr na vidieku. A my opäť môžeme prehodnocovať svoj život v meste. 

Marek Kvetan často pracuje s novými technológiami a ich bipolaritou k prírodnému, rustikálnemu dedičstvu. Využíva pritom rovnako postkonceptuálne postupy ako i vtip či paradox. 

Aktuálne s dvojročným odstupom pripravil svoju tretiu výstavu pre bratislavskú SODA Gallery. Tu, na jednej z posledných „vnútromestských“ periférií vystavuje svoje nové dielo, svetelno-zvukovú inštaláciu Fyzická nemožnosť ticha v nepokoji mysle. V roku 2018 prestavil v SODA Gallery inštaláciu Echo, ktorá vychádzala z pôvodných artefaktov (hlavne) ľudovej kultúry – súsekov, archetypálnych truhlíc. Tisíce drobných otvorov v tvrdom dreve nezanechal červotoč, ale boli vyústením kilometrov optických káblov, aby farebnými svetlami dopĺňali viackanálovú zvukovú inštaláciu. 

Základ aktuálnej výstavy tvoria objekty z rovnako archaického materiálu – jutoviny, evokujúce obrovské včelie či osie úle/hniezda. Výstavné priestory galérie sú nasvietené (až intervenčnou) sodíkovou výbojkou, ktorá všetko, vrátane bielej farby stien galérie zmení na výrazne žltú. Koľkí z nás si uvedomia, že tento efekt spôsobuje aj pouličné osvetlenie? V tejto, pre galerijné štandardy netypickej svetelnej situácii visia nad hlavami návštevníkov tri rozmerné objekty, štvrtý z nich je akoby „rozrezaný“ na polovicu a leží nad zemi. Keď divák nazrie dovnútra, uvidí nakoniec v temnom zrkadle svoj odraz. Vo viackanálovej zvukovej stope rozpoznávame chaotické „zvuky mesta“ (autorom zvukovej skladby Slavo Krekovič) alebo sa môžeme započúvať do filozofujúceho apokalyptického kurátorovho textu (Norbert Lacko), ktorý ostatným zvukom dáva ponurý kontext. Mestské osvetlenie a zvuky, hniezda sociálnych organizmov spolu s textom plným úzkosti môže byť metaforickou reflexiou nášho aktuálneho prežívania.

Iste, dielo pripúšťa viacero čítaní, ale v dnešnej dobe sa hádam najviac ponúka to pandemické. Vytvorili sme si hniezda, bezpečné a ekonomicky efektívne. Ponúkajú nám sociálne kontakty, kultúrne zážitky, pohodlný životný štýl. 

To všetko sa môže zrazu zmeniť spôsobom, ktorý sme si ešte začiatkom roku nevedeli predstaviť inak než v apokalyptických víziách hollywoodskych „pandemických“ filmov. Sociálny odstup, rúška, obmedzenie zhromažďovania, všetko atribúty individuality ako protipólu mestského kolektívu. Ešte aj teraz populárne mestské včelárstvo nadobúda v environmente galérie nové konotácie. Bzukot mesta v galérii, ktorá je technicky v jeho centre, ale bezprostredným okolím na jeho industriálnej periférii, vyznieva až postapokalypticky. 

V čase prvej vlny pandémie som veľa čítal o španielskej chrípke, o tom, akú stopu okrem desiatok miliónov mŕtvych zanechala v spoločnosti. Vo všetkých jej rezoch, vrátane toho kultúrneho. Nemám na mysli dlhý zoznam umelcov, ktorý chorobe podľahli, ale skôr akú stopu, priamu či nepriamu, zanechala v ich diele. Prekvapivo, zoznam stôp nebol až taký dlhý, napriek obrovskej tragédii, ktorú spôsobila. A to i v porovnaní s vizuálnou stopou Prvej svetovej vojny, tým viac, že sa jej tragédie odohrávali mimo priameho zorného poľa civilného obyvateľstva.

Ak po rokoch bude raz niekto hľadať stopy terajšej pandémie v slovenskom vizuálnom umení, tak by si mal spomenúť na tento projekt, aj keď mu vtedy možno nový kontext bude ponúkať iné jeho čítania. 


Marek Kvetan / Fyzická nemožnosť ticha v nepokoji mysle /audio kompozícia: Slavo Krekovič / vizuálna identita: Marcel Benčík / kurátor: Noro Lacko / SODA Gallery / Bratislava / 1. 10. – 1. 11. 2020

Foto: Adam Šakový

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *