Artalk.cz

Odkazy nielen pre zasvätených

Katarína Hládeková píše o výstavě s názvem Práce, která probíhá v Galerii města Blanska. Jiří Havlíček v ní vychází z internetového objevu fotografií přefocených erotických časopisů z osmdesátých let a v instalaci se ptá po hranici originálu a pravdivosti. „Spochybnením autentickosti tejto reprezentácie spochybňuje totiž aj intenzitu a pravdivosť toho, čo sami cítime, čo myslíme, čo stojí za reprezentovaným,“ píše Hládeková.

Odkazy nielen pre zasvätených

Ako veľmi rozumieme (pop)kultúrnym odkazom reprezentovaným prostými princípmi, každodennými predmetmi, bežnými fetišmi, hobby záľubami? Potrebujeme návod na to, aby sme z bežnej skúsenosti vyvodili veľké pravdy a polemiky? Jiří Havlíček vo svojej novej výstave s názvom Práce využíva sebavedomo zvládnuté postkonceptuálne inštalačné postupy a pokúša sa poodhaliť problém ľudského vzťahovania sa k autenticite. Akoby z odstupu a chirurgicky opatrne pristupuje k otázke fetišizácie ženského tela reprezentovanej najbežnejšími spotrebnými artiklami. Spochybnením autentickosti tejto reprezentácie spochybňuje totiž aj intenzitu a pravdivosť toho, čo sami cítime, čo myslíme, čo stojí za reprezentovaným.

Biely priestor označovaný ako Pracovna funguje paralelne s „hlavným“ programom Galerie města Blanska od roku 2018, kedy ho iniciovala Ivana Hrončeková, súčasná riaditeľka galérie a kurátorka recenzovanej výstavy Jiřího Havlíčka. Dramaturgicky sa Pracovna od veľkého priestoru od začiatku líši väčšou uvoľnenosťou a subjektívnym prístupom. Koncepcia výberu výstav do veľkého priestoru podlieha dlhodobému konzistentnému zámeru galérie, ktorý má cieľ okrem súčasného (a zároveň zdielneho) umenia prezentovať i lokálne autorky a autorov. Biely priestor Pracovne zároveň odkazuje k progresívnejšiemu uchopovaniu súčasných inštalačných, formálnych i koncepčných tendencií. Aj napriek tomu, že sa súčasné umenie prezentované regionálnymi galériami často snaží používať rozmanité a ústretové komunikačné metódy, väčšinou aj tak naráža na problém jazyka. Na jednej strane totiž stojí potreba elitného slovníka odbornej verejnosti prispievať do súčasného svetového diskurzu a na druhej tendencia ísť k divákovi bližšie.

Dlhodobý záujem Jiřího Havlíčka o pôvodné materiálové filmové a fotografické médiá, ako aj remediačné rozklady skúmaných konceptov sa prejavili v podobe takmer modelovej výstavy. Ak je vnímanie (post)konceptuálneho umenia stále symbolom odcudzenia výtvarnej kultúry od mainstreamovej spoločnosti, výstava Práce v mini white cube jednej regionálnej galérie akoby túto komunikačnú problematiku činila ešte vypuklejšou. Ale len zdanlivo. Odkazy a kultúrne symboly, ktoré tvoria základ výstavného projektu, totiž zhŕňajú témy, ktorými sme všetci navzájom prepletení. Sú to koncepty, ktoré prirodzene dekóduje dieťa, amatérsky fanúšik filozofie, úradníčka odvedľa, kozmetička, správca siete, riaditeľka školy, larpista či babička. Každý po svojom.

Čistotu inštalácie preto chápem trochu ako mimikri: pomerne redukovaná paleta vyjadrovacích prostriedkov tradične odkladaných do poličky vzdialeného, nezrozumiteľného súčasného umenia zobrazuje pop fenomény, ktorých atraktivita nie je závislá ani tak na znalosti súčasného umenia ako skôr na okruhu toho, čo nás (ešte) zaujíma a čomu sme ochotní venovať svoju pozornosť. Tušíme presnú schému, na ktorej výstava stojí, a práve podobne intuitívne prijímame, že nás ako diváčky nemusí zaujímať a že sa autor neurazí, keď napriek neúplnosti informácií, ktoré máme pri vstupe do výstavy k dispozícii, nemusíme odchádzať bez zážitku a ani bez intelektuálneho stimulu. Jiří Havlíček vo svojej knihe Teorie duchů (Galerie TIC Brno, 2017) prostredníctvom monológu jednej z postáv popisuje tvorbu jedného umeleckého diela. Technologický proces si tu umelec vyberá starostlivo, symbolicky, akoby používal tajné know-how a ako sám píše, vytváral „odkaz pre zasvätených“. Je to aj spôsob tvorby Jiřího Havlíčka? Viacerí poznáme závislosť na kryptogramoch: dielo vydáme verejnosti, ale nie celé. Kľúč k rozlúšteniu jednej šifry zostane doma v zásuvke. Akoby sme si vytvárali bezpečnú niku vo vnútri svojich umeleckých výstupov s vierou v poistenie autenticity.

Ústredným aktérom výstavy Práce je jedno konkrétne číslo francúzskeho pánskeho erotického časopisu LUI z roku 1980 s nahou modelkou na prednej strane obálky. Na jej zadnej strane nájdeme reklamu na pivo Kronenbourg spolu s nápisom L’authentique. Obsah tvorí mix serióznych článkov, erotických fotografií ženských aktov a reklamy. K časopisu sa Jiří Havlíček dostal náhodou. Z internetu si objednal sériu čierno-bielych amatérskych fotodokumentácií erotických obrázkov. Na jednom z nich našiel fotografiu s textom, na základe ktorého sa dopracoval až k objednaniu časopisu, v ktorom bola fotografia pôvodne uverejnená. Vo výslednej inštalácii potom autor tento pánsky časopis vystavil tri krát: pomocou dvoch fyzických výtlačkov a jednej čiernobielej fotografie. Manipulácii s materiálom, ktorý sa mu dostal do rúk predchádzalo povšimnutie si remediácie obrazu, ktorú náhodou vytvoril niekto iný, zdola – ani nie tak v rámci estetického zámeru ako skôr z fyzickej potreby či vášne. Do hry referencií autor nastúpil ako do rozbehnutého vlaku a do už tak komplikovanej siete pridal ďalšie vrstvy. Čítanie výstavy usmernil hlavne prostredníctvom inštalačných zásahov, fetišizáciou archiválií ambivalentnej hodnoty a pomocou inscenovanej videodokumentácie.

Dôležitou rovinou celého diela je komunikácia medzi povahou informačných médií 80. rokov 20.storočia a súčasnou masívnou prevahou digitálneho šírenia informácií na internete. Napríklad, kým v období socializmu zastávalo tajné „domáce“ prefocovanie primárne postavenie na poli šírenia pornografie a erotiky, dnes je vďaka internetu spoločnosť pornografiou a erotikou tak presýtená, že si len ťažko predstavíme tento typ obrázkov ako niečo vzácne a vzrušujúce. Výrazná línia postkonceptuálnej didaktiky, ktorá výstave formálne dominuje, na mňa ale pôsobí viac ako východisko než ako cieľ. Autor pôvodne plánoval jeden z dvoch zakúpených výtlačkov spáliť. Moment vzplanutia by pritom „zamrazil“ sériou fotografií zachycujúcich celých 360 stupňov pomocou fotoaparátov umiestnených dokola horiaceho objektu. Precítenie momentu, zdá sa, ale trvá dlhšie než stlačenie spúšte. Možno preto vo výstave vidíme niekoľkominútové dokumentačné video pripomínajúce 3D animáciu a nie statické fotografie. Z pôvodne zamýšľanej tematizácie slučky sa tak stala alúzia na špirálu. Odkazy na veľké filozofické princípy sa vo výstave neobjavujú náhodne. Špirála priamo odkazuje na protiklady, inštalácia dialektiku upresňuje a definuje protipóly: oheň a vodu. Fascinácia ohňom pritom počíta s interpretáciou praohňa, metafory vnútorného zlomu, či vzplanutia duše a tela. Metafora zamrazenia vody zas s túžbou nezabudnúť a nestratiť okamžik krásy a mladosti. Proklamovanú ambivalentnosť nájdeme na fyzickej úrovni – napríklad v princípe materiálového zaliatia fotografie stojaceho oproti efemérnemu digitálnemu videu (v ktorom ale „listuje“ reálnym časopisom samotný oheň), ale i na úrovni koncepčnej – reprodukcia v časopise kontruje amatérskej fotografii reprodukujúcej reprodukciu.

Najväčšou záhadou výstavy ale zostáva samotný názov, prostredníctvom ktorého sa okľukou dostávame späť k vnímaniu autenticity. Názov je prepožičaný z rovnomenného krátkeho filmu Lucina Viscontiho Il Lavoro (The Job) z roku 1967, v ktorom režisér použil výlučne reálne rekvizity. I parfém musel pri natáčaní voňať, aj napriek tomu, že filmovým médiom nie je čuchová skúsenosť prenosná. Vizuálne referenčné symboly, tak ako sme na ne zvyknutí, nielenže nie sú autentické v zmysle redukcie mechanizmov, ktoré filter obmedzení média neprepustí, ale zároveň sú zjednodušené aj mentálne. Skratkovité predstavy o láske a erotike umocňuje individualistická túžba po presvedčivosti a po výnimočnosti vlastného prežívania. Každý chce mať a žiť svoju dobu „pravdivo“. To, čo pritom má, sú len unifikované vety a obrazy, rovnaké parfémy a cigarety, rovnaké kulisy.

Názov Il Lavoro (The Job) by sme podľa zápletky filmu mohli preložiť i ako džob, zamestnanie či brigádu. Ako sa to vzťahuje k výstave? Hlavná hrdinka filmu, bohatá dedička stvárnená krásnou Romy Schneider si po zistení nevery manžela a po rozhodnutí ho opustiť hľadá džob, zamestnanie alebo brigádu. Po neúspešných, neuskutočnených alebo chabých pokusoch sa dostáva akoby jedinému, čo vie vo svojej situácii zhodnotiť: k speňažovaniu vlastnej krásy tým, že sa predá vlastnému manželovi. To, čo sa javí ako autentické, sa naraz prevracia a ukazuje to, čo autentické možno je, ale čo hrdinka a ani divák vlastne vidieť nechcú. Jiří Havlíček si spomedzi Viscontiho diel volí tento film, ktorý ku krehkej otázke objektifikácie ženského (nahého) tela pristupuje pomerne radikálne – aj keď samozrejme cez prizmu svojej doby. Erotika v podaní Jiřího Havlíčka je predovšetkým sociálnym fenoménom, prostredníctvom ktorého sa nám ukazujú širšie problémy. Sám k nej pristupuje s odosobnením, akoby bez emócie a podobný erotický vzorec nájdeme i v jeho starších prácach. Viacnásobne prenesené zobrazenie túžby túžbu oslabí. Motív vášne vo výstave nachádzame v podobe ohňa, erotiky, ale aj zberateľstva, fetišizácie predmetov i ľudí – všetky živené podprahovejšou túžbou po autentickom živote. Keď autor nechá reálne a autentické zhorieť, zostáva len digitálna stopa, pachuť núl a jedničiek a odcudzenie.


Jiří Havlíček / Práce / kurátorka: Ivana Hrončeková / Galerie města Blanska / 12. 9. – 1. 11. 2020

Foto: Polina Davydenko

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *