Artalk.cz

Praktizovanie samoty

V rámci marcového „lockdownu“ sme sa niektorí cítili ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove. Sami uväznení na ostrove bez sociálneho kontaktu. Aktuálna výstava Lucie Gašparovičovej Practice of Solitude pracuje s osobnou skúsenosťou prežívania samoty na Islande. Voda, ktorá obklopuje ostrov, sa stáva symbolom bariéry a izolácie, ale zároveň uvedomenia si fragmentárnosti poznania a tekutosti vlastných spomienok či myšlienok. Peter Megyeši detekuje v autorkinom uvažovaní ambivalentné nazeranie na človeka a jeho snaženie vo svete.

Praktizovanie samoty

Výstava Practice of Solitude v košickej Šopa Gallery predstavuje tvorbu Lucie Gašparovičovej, ktorá vychádza z autorkinho mesačného rezidenčného pobytu na Islande, kde sa opakovane vracia. Na výstave spolupracoval ako hosť Ján Skaličan, ktorý bol v lete s Gašparovičovou na dvojmesačnej rezidencii v Košiciach. Autorstvo jednotlivých diel a forma participácie hosťa nie je celkom zrejmá.

Galerijná inštalácia je založená na fragmentoch, stopách, obrazových a textových záznamoch. Pôsobí ako listovanie denníkom cudzieho človeka, ako vizuálny záznam asociatívneho myslenia, ako pokus zhmotniť spomienky a evokovať nálady. Už na stene, oproti vstupu do galérie, je z mnohých malých fotografií morského pobrežia vyskladaný veľký obraz. Fragmentárny obraz zložený z množstva fragmentov. I závesy galérie sú pokryté výrezmi záberov na vodnú hladinu. Motív vody je prítomný i vo vystavenej autorskej knihe, ktorá obsahuje fotografie i text, ale i vo videoprojekcii, ktorá zachytáva výsek pobrežnej islandskej krajiny s rytmickým pohybom vĺn, mrakov a občasným preletom vtákov. Podobu nejasného záznamu má i grafika znázorňujúca vesmírne telesá a fotografia pravdepodobne islandskej krajiny s kráčajúcou postavou.

Na podlahe sú inštalované dva sadrové odliatky ľudských dlaní zachytené v elementárnom geste, sklenená guľa a reflexná plocha s kruhovým textom, ktorého jedno z alternatívnych čítaní môže znieť THE PROBLEM OF PHILOSOPHY WORLD AS WHOLE. V priestore dverí medzi výstavnými miestnosťami je vyvýšená drevená podlaha, ktorá vytvára čiastočnú bariéru, problematizuje spontánny a nereflektovaný pohyb a zároveň vyvoláva znepokojujúci pocit. Dôležitou súčasťou výstavy je niekoľkostranový introspektívny text o autorkinom rezidenčnom pobyte na Islande a peripetiách, ktoré zapríčinila prežívaná samota, izolácia, panické ataky, choroba a obmedzujúce opatrenia spojené s pandémiou. Pri jeho čítaní a prechádzaní výstavou je evidentné, že inštalácia má vyvolávať pocit izolácie v obkľúčení vodou. Text ozrejmuje mnohé, je interpretačným kľúčom, umožňuje empatické nazeranie na inštaláciu a poskytuje výstave diskurzívny rámec. Táto naratívna časť výstavy zrejme odráža potrebu jednotlivé fragmenty prepojiť, dať im zmysel, ukotviť ich v príbehu. Text odkrýva, že pre autorku je ťažiskom premýšľania subjektívne prežívanie prostredia, a z drobných príbehov, situácií a najmä autoreflexívnych úvah vytvára samotnú tému. Názov výstavy a tiež spôsob, ako autorka samotu tematizuje a analyzuje, indikuje, že okrem obáv, pochybovania, strácania pevnej pôdy pod nohami, atakov paniky a nedôvery v schopnosť poznania – čo by mohlo smerovať k depresívnym, ba až nihilistickým záverom, sa precvičovanie situácií a opakovanie činností deje i s cieľom zdokonaliť ich a zvládnuť, ako je to obsiahnuté vo výraze „prax robí majstra“. Napokon, v sprievodnom texte sa dočítame: „Vzájomná samota je neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia, je nevyhnutné ju akceptovať, spoločne sa naučiť využiť ju v prospech osobnosti.“ Potreba či nevyhnutnosť precvičovania a opakovania rezonuje i v motíve večného návratu, ktorý sa na výstave objavuje v podobe grafickej i v podobe nápisu „eternal recurrence“. Ambivalentné nazeranie na človeka a jeho snaženie vo svete sa odráža aj v grafike, ktorá je akousi schémou univerza. Okrem spomínaného večného návratu je tu totiž ľudstvo deklasované nasledujúcim popisom: „0,01 % of Life on Earth, Global Superpredator, Invasive Species. A Symbol of the Past.“ Obdobné napätie je i v juxtapozícii reflexívnej plochy, na ktorej je už spomínaná enigmatická sentencia v kruhovom nápise a krištáľovej gule na podlahe. Prvý objekt môžeme považovať za zhmotnenie idey vedeckej a filozofickej reflexie sveta, druhý objekt asociuje predvedecké, magické a špekulatívne nazeranie na svet. Konfrontáciu predmetov tak môžeme chápať ako vyjadrenie dvoch paradigiem vzťahovania sa človeka k jeho prostrediu. 

Sprievodný text k výstave uvádza: „Practice of Solitude nie je objektívnou reprezentáciou reality. Jednotlivé časti, objekty a obrazy vzájomne prepája ich subjektívna naliehavá potreba fyzického zhmotnenia myšlienky.“ Výstava prostredníctvom textov a obrazov divákovi sugeruje myšlienky, že svet nie je poznateľný objektívne a v celku, a že sme odkázaní len na cyklické konfrontovanie sa s jeho fragmentmi. Týmto častiam roztriešteného sveta prisudzujeme zmysel, hľadáme medzi nimi súvislosti a spriadame siete významov, do ktorých chceme zachytiť realitu, pričom pozícia pozorovateľa spoluutvára výsledný obraz a hustotu siete. To, čo nás spája, je samota. Napriek mýtu večného návratu, ktorý robí ľudskú existenciu znesiteľnou, sme v skutočnosti odkázaní len na opakovanie situácií a ich retrospektívnu projekciu prostredníctvom blednúcich spomienok, ktoré sa snažíme fixovať vytváraním pamäťových a emočných stôp pomocou textov a obrazov. Praktizovaním tejto činnosti hľadáme pozíciu vo svete a utvárame zmysel našich životov. Ústredným mottom výstavy a zároveň pregnantným vyjadrením Gašparovičovej citlivého a hĺbavého umeleckého premýšľania vzťahov a súvislostí by tak mohla byť bilancujúca veta zo sprievodného textu: „… zas všetko do seba zapadá a ako vždy všetko so všetkým súvisí“, ktorú si autorka zapisuje na Islande pri svojich nespútaných úvahách o vode. 


Lucia Gašparovičová – Practice of Solitude / Hosť: Ján Skaličan / Šopa Gallery / Košice / 4. 9. — 9. 10. 2020

Foto: Tatiana Takáčová (Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *