Finalistky a finalisti Ceny Oskára Čepana intenzívne komunikujú s divákmi

Finalistky a finalisti Ceny Oskára Čepana intenzívne komunikujú s divákmi

Včera – 30. septembra 2020 – posledný deň, keď to ešte situácia dovoľovala, sa v Novej synagóge v Žiline otvorila spoločná výstava finalistiek a finalistov Ceny Oskára Čepana (COČ) – Ludmily HRACHOVINOVEJ, Daniely KRAJČOVEJ, Kristiána NÉMETHA, Jozefa PILÁTA. Podľa kurátora Viktora Čecha jednou z čŕt, ktorá štvoricu spája, je snaha zintenzívniť komunikáciu s divákmi, a to prostredníctvom performatívnych predohier, nečakaných dimenzií či naviazaním dialógu cez skúmanie zdieľaných skúseností. Výstava potrvá do 6. decembra 2020, no medzinárodná odborná porota určí laureáta/laureátku Ceny už 13. novembra tohto roku. Prestížne ocenenie pre vizuálnych umelcov a umelkyne do veku 40 rokov organizuje Nadácia – Centrum súčasného umenia.

„Niektorí z vystavujúcich svoju tvorbu vzťahujú k roli tradície či vidieka, zatiaľ čo iní skúmajú pamäť a svedomie komunity. Zásadnou témou, i mimo oblasť umenia, je rozhodne súčasné postavenie matiek, a aj pri tak zdanlivo autonómnej estetickej téme, ako je fyzický vzťah diváka k maľbe, môžeme vo výsledku hľadať aj podnet k aktívnejšiemu ľudskému postoju,“ napísal v kurátorskom texte Viktor Čech z Prahy, ktorý bol k projektu prizvaný ako teoretická záštita a autor textov o finalistoch aj výstave ako celku; spolukurátorkou výstavy je riaditeľka Ceny a Nadácia – Centrum súčasného umenia Lucia Gavulová. Výstave sa venuje – z hľadiska kurátorského vstupu – viac po exekutívnej a komunikačnej stránke, keďže ako riaditeľka projektu bola pri jej vzniku od samého začiatku a kontinuálne s finalistami konzultovala podoby a prípravu ich výstavných projektov.

Ako ďalej píše Viktor Čech, súčasná slovenská spoločnosť je komunitou plnou protikladov. „Teší sa z obdobia svojej najväčšej prosperity, súčasne je ale v pohľade na svoju minulosť, súčasnosť i budúcnosť bolestne polarizovaná. Ak by sme hľadali na tohtoročnom finále Ceny Oskára Čepana niečo špecifické, je ním práve to, ako každý z vystavujúcich vo svojej práci zohľadňuje nejakým spôsobom spoločenské hľadisko.

Každý v inej rovine, ale celok výstavy aj vďaka tomu pôsobí ako zaujímavý pohľad na možnosti prístupu súčasného slovenského umenia k divákovi, k špecifickej komunite i k celej spoločnosti“.

Ako povedali v rámci otvorenia výstavy všetky zúčastnené strany – Lucia Gavulová za Cenu, Marek Adamov v menej žilinskej Novej synagógy, v aktuálnom projekte išlo o synergiu, vzájomnú podporu a konštruktívnu vzájomnú spoluprácu.

Výstavu v Žiline navštívi aj medzinárodná porota, ktorá 13. novembra 2020 rozhodne, kto sa stane laureátom/laureátkou Ceny pre aktuálny rok. Členmi poroty Ceny Oskára Čepana 2020 sú: Vjera Borozan (CZ) – historička umenia, kurátorka a pedagogička na Katedre teórie a dejín umenia pražskej AVU, Bartholomew Ryan (USA) – nezávislý kurátor a teoretik umenia, absolvent Center for Curatorial Studies/Bard College, Jaro Varga (SK) – umelec s medzinárodným presahom a kurátor súčasného vizuálneho umenia, Kathrin Bentele (CH) – kurátorka a publicistka, v minulosti aktívna v Artists Space New York, Kunsthaus Glarus a aktuálne KW Berlín a Jan Verwoert (NL) – kritik a publicista v oblasti

súčasného vizuálneho umenia a kultúrnej teórie, profesor na Oslo National Academy of the Arts a Piet Zwart Institute v Rotterdame.

Cena Oskára Čepana je určená vizuálnym umelcom do veku 40 rokov. Účasť v projekte nie je obmedzená konkrétnym výtvarným médiom. Zastrešuje ju Nadácia – Centrum súčasného umenia v spoluorganizácii a s finančnou podporou platformy na podporu súčasného umenia collective (od roku 2018 spoluorganizátor Ceny), programu Residency Unlimited a nadácie Trust for Mutual Understanding. Z verejných zdrojov projekt podporuje Fond na podporu umenia. Cena je súčasťou medzinárodnej siete ocenení YVAA – Young Visual Artists Awards, organizovaných v krajinách stredovýchodnej Európy. Projekt sprevádza aj nová webová stránka oskarcepan.sk, na ktorej sa priebežne pracuje.

Z KURÁTORSKÉHO TEXTU VIKTORA ČECHA:

Ludmila Hrachovinová je především malířkou, přesto je zásadním momentem její tvorby neustálé vztahování tohoto média směrem k širším otázkám současného umění. Monumentální charakter většiny jejích maleb je spojen nejen s jejich formátem, ale i s tělesně cítěnými dimenzemi v nich znázorněných forem. Ty jsou v současných autorčiných obrazech uchopené jako veskrze abstrahovaný dialog barevných hmot, jejich vztah s divákem je však cítěný figurativně. Pro autorku není obraz pouhým pasivním objektem neutrálně umístěným v galerijním prostoru, stává se naopak aktivním hráčem v na míru vytvářených prostorových instalacích, které staví i diváka do role účastníka dialogu. Autorčin zájem o fyzické vztahy obrazu a lidského těla se v její novější tvorbě projevil i zapojením performerek, jejichž aktivita směřuje rovněž především k akcentování tělesného sdílení mezi obrazovými prostory maleb a fyzickým rozměrem prostoru mezi nimi.

Pro tvorbu Daniely Krajčové je nepochybně zásadním východiskem médium kresby, které v ní ale hraje stejně jako ostatní autorkou využívané prostředky, jakými jsou animace či video, velmi specifickou sociální úlohu. Již delší dobu se autorka zabývá ve svých projektech kritickými situacemi různých sociálních skupin, přičemž v poslední době se soustředila na tu, jejíž strasti sama sdílí, totiž situaci matek. Úloha matky ve smyslu plného úvazku, který se autorka snaží skloubit se svou uměleckou činností, je ale také odrazovým můstkem pro širší reflexi zahrnující současný společenský kontext mateřství a řadu s ním spojených problémů. Kresba je sice většinou pokládána za intimní vyjadřovací prostředek, nicméně v díle Daniely Krajčové naopak nabývá až monumentálních rozměrů, spojených s důrazem na její komunikační potenciál. Ať již se jedná o animačními prostředky ovlivněné série kreseb založené na narativní sdělnosti zprostředkovaných mateřských zkušeností, či o výzkum situací, prvků a míst, realizovaný při procházce s dětmi po okolí.

Dvojznačnost mezi vybroušenou estetikou provedení a temným pozadím reflektovaných témat je pro práce Kristiána Németha asi příznačná. Jeho tvorba navazuje na konceptuální tradici institucionální kritiky, kterou vztahuje ke zvlášť ve slovenském prostředí velmi aktuální problematice, úzce se dotýkající hodnot a problémů zdejší společnosti. Základem pro jeho instalace, videa a inscenované performativní události je často jeho osobní či rodinná zkušenost. Tu ale přenáší i do obecnějšího společenského podobenství, v němž hraje ústřední roli vztah katolické církve, slovenské veřejnosti a politického

systému. Autorovu snahu o jakési objektivní vyšetření dané situace ve výsledku ale v galerijním prostředí nahrazuje s precizní citlivostí pojaté senzuální vnoření se do daného případu. Místo pouhého corpus delicti zde umělec apeluje spíše na divákovo vcítění se do traumatických situací setkání jednotlivců se zdeformovaným systémem.

Práce Jozefa Piláta stojí široce rozkročena mezi dvěma poněkud odlišnými světy. Jednou nohou je pevně zabořena v kypré půdě autorova rodného venkova a řadě jeho kulturních i rodinných tradic spojených s nekonečnou spirálou přírodních a hospodářských cyklů, druhou naopak vykročila do velkého světa měst a jejich dynamického dění. Nejinak dvojznačná je i autorova volba vyjadřovacích prostředků, která se pohybuje mezi výtvarnými hodnotami obrazu či malby, spojenými s jejich předmětností, strukturou i řemeslem a využitím aktuálních instalačních strategií a technologií jako jsou drony, video či počítačová grafika. Autorovo tvůrčí uvažování je neoddělitelně spojeno právě s neustálým průnikem těchto dvou realit. Důležitým momentem jeho tvorby je i otázka uměleckého díla realizovaného ve veřejném prostoru, někdy však poněkud paradoxně ne městského, ale umístěného třeba v polích jeho rodné dědiny. Morfologie polních rostlin či plevele a nekončící úděl tradiční lidské interakce s krajinou, je také základem řady autorových narativů, hrajících v podobě symboliky příběhů věcí a procesů, zásadní roli v artikulaci jeho děl.

FINALISTI CENY OSKÁRA ČEPANA 2020

Ludmila Hrachovinová (1984, Bratislava)

V roku 2008 získala magisterský titul na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Katedra maliarstva, 4. ateliér prof. Ivana Csudaia) a v roku 2017 na Royal Institute of Art v Stockholme. V rokoch 2019 a 2020 študovala na Städelschule, Staatliche Hochschule für Bildende Künste v nemeckom Frankfurte. Samostatne svoju tvorbu prezentovala na výstavách v Maďarsku, Viedni, vo Švédsku, Nórsku, Českej republike a na Slovensku (2020 – Silent Immediacy, Knoll Gallery, Budapešť; 2019 – Limits of Navigation, Galéria mladých, Nitrianska galéria), v rámci skupinových prezentácií vystavovala v Nemecku, Belgicku, Česku, Švédsku, Dánsku, Grécku, Fínsku, Taliansku a na Islande (2020 – Rundgang 2020, Städelschule, Frankfurt nad Mohanom; 2019 – Fast Kotzen, Pilotenkueche AIR, Lipsko ai.). Aktuálne je súčasťou tímu HotDock Project Space v Bratislave.

Daniela Krajčová (1983, Žilina)

Absolvovala Vysokú školu výtvarných umení, na Katedre Intermédií a multimédií pod vedením Doc. Anny Daučíkovej a Vysokú školu múzických umení v odbore animácia. Doktorandský titul získala na VŠVU s prácou na tému Spomienky na židovskú komunitu formou ručnej animácie. Zúčastnila sa rezidenčných

pobytov v Rumunsku, Slovinsku, Rakúsku, Francúzsku, Anglicku a v Mexiku, jej dielo bolo súčasťou mnohých skupinových aj samostatných výstav na Slovensku i v zahraničí (2020 - Behind the railings, Liptovská galéria P.M.Bohúňa, Liptovský Mikuláš; 2019 - Maps of friendships, Altán Klamovka, Praha; Place of nearness, space of separation, Kabinet T, Zlín; Dancing on the ruins, Nová Cvernovka, Bratislava; Flora pondtemporary, St. Polten, Austria).

Kristián Németh (1983, Dunajská Streda)

Autor je študentom doktorandského štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri vvv (vizuálne. verbálne. verejné) u Martina Piačeka. Magisterský titul získal v Ateliéri IN Prof. Ilony Németh. Z jeho posledných samostatných prezentácií rezonuje výstava v At Home Gallery v Šamoríne Monument of Possible Fall, ale aj No Balance v Schemnitz Gallery v Banskej Štiavnici, alebo Vatican Archives v Novej Cvernovke v Bratislave (2019). V rámci skupinových výstav predstavil svoje dielo v minulom roku napríklad na Queer Arts Festival v Thessaloniki (Lab’Attoir; kurátor: Thomas Diafas, Marie Tomanová), alebo na výstave Reflect What You Are (České centrum New York, USA; kurátori: Thomas Beachdel, Marie Tomanová).

Jozef Pilát (1992, Poprad)

Autor je aktuálne doktorandom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri vvv (vizuálne. verbálne. verejné) pod vedením Martina Piačeka. Magisterský titul získal na Akadémii výtvarných umení vo Varšave (2013-2018), na oddelení maľby u profesora Wojciecha Zubala, so špecializáciou na umenie vo verejnom priestore. V rokoch 2015 až 2016 študoval na Univerzite umení v Berlíne , v maliarskom ateliéri Prof. Valerie Favré. Vystavoval prevažne v Poľsku, ale aj vo Fínsku, v Česku a na Slovensku (2019 – I Will Be There Even If It Kills Me; kurátor: Kaja Werbanowska, Promocyjna Gallery, Varšava; Let’s Make Paradise Together; kurátor: Kateryna Filyuk, IZONE, Kyjev; Anty Gold Rush, Obrońców Stalingradu 17, Szczecin či Entrotopia 1.0., kurátor: Ville Laksonen, Rantakasarmi Gallery, Helsinki).

KURÁTORI VÝSTAVY FINALISTOV A FINALISTIEK CENY OSKÁRA ČEPANA 2020

Viktor Čech (*1980 v Tábore, žije a pracuje v Prahe, CZ) pôsobí v oblasti kritiky, kurátorstva a teórie súčasného umenia. Je minuloročným laureátom Ceny Věry Jirousové za výtvarnú kritiku. Popri publikovaní v rade periodík ako Artalk.cz, Art & Antiques, Flash Art, Fotograf či A2 sa vo svojich kurátorských projektoch venuje už zmieneným problematikám telesnosti, performativity a choreografie v súčasnom vizuálnom umení. Témami sa zaoberá aj z teoretických pozícií (je autorom publikácie Choreografický moment v súčasnom umení, 2018). S tým súvisí i jeho kritický a teoretický presah do oblasti súčasného tanca a experimentálneho divadla. Ako kurátor sa podieľal na prevádzke niekoľkých českých galérií (napr. Karlin Studios). Realizoval početné kurátorské projekty v Českej republike aj v zahraničí; z novších napríklad tohtoročný dosiaľ realizovaný výstavný cyklus v pražskej Galérii AMU, Harvesting Darkness vo Future (2018), Movere v Dome umení mesta Brna (2016), experimentálny projekt Je ne travaille jamais v INI Gallery v Prahe (2014) alebo Mysl je sval v pražskej MeetFactory (2013). V rokoch 2005 až 2019 bol organizátorom a kurátorom prehliadky súčasného videoartu Videokemp. Aktuálne pôsobí ako externý kurátor súčasného umenia v Oblastnej galérii Liberec a vyučuje na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe. https://arthasnohistory.com/

Lucia Gavulová (*1980 v Bratislave, kde žije a pôsobí) vyštudovala Vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdií sa venovala publikačnej činnosti o súčasnom vizuálnom umení a pôsobila v niekoľkých periodikách ako šéfredaktorka (VLNA, neskôr Designum). V roku 2008 začala pracovať pre Nadáciu – Centrum súčasného umenia ako koordinátorka a supervízorka programov v rámci vizuálneho umenia. Popri tom sa venovala kurátorstvu výstav a kritike. Z výstavných projektov spomeňme napríklad Hole in the Flow (Cyril Blažo, Matej Gavula, Milan Tittel, Roman Ondák) v Hunt a Kastner Gallery v Prahe, ironapplause.net (spolu s Tijana Stepanović; Aneta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Hristina Ivanovska, Šejla Kamerić, Eva Koťátková, Jaroslav Kyša, Luiza Margan &

Miha Presker, Mladen Miljanovič, Alban Muja, Verdan Perkov, Sašo Sedlaček, Ivana Smiljanic, Kamen Stoyanov, Samuil Stoyanov, Kateřina Šedá, Tomáš Vaněk, Katarina Zdjelar, Enkelejd Zonja) v Slovenskej národnej galérii, Galanta Songs (Milan Adamčiak) v tranzit.sk alebo z posledných Blednúce kvety slobody (Kamil Bezák, Patrik Kelemen, Skupina Exxit, Peter Hrevuš, Tomáš Porubän) vo Fotograf Gallery v Prahe. Editorsky a autorsky sa podieľala na publikáciách Time at Work (zborník z konferencie CECAC 2008, European Course for Contemporary Art Curators, Verona 2009), PHOTOPORT – Výzvy súčasnej slovenskej fotografie (Slovart, Bratislava 2009), či Viktor Frešo (Slovart, Bratislava 2017). Od vzniku v roku 2001 je súčasťou združenia tranzit.sk. V roku 2013 pôsobila v Kunsthalle Bratislava a od roku 2014 pôsobí v tíme Slovenskej národnej galérie ako kurátorka a editorka magazínu o umení 365°. V roku 2018 sa stala riaditeľkou Nadácie – Centrum súčasného umenia, v rámci ktorej sa zameriava najmä na vedenie, organizáciu a supervíziu projektu Cena Oskára Čepana.

Organizátor: Nadácia – Centrum súčasného umenia

Spoluorganizátor: collective, Nová synagóga Žilina

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Partner: J&T Banka

Partneri: Trust for Mutual Understanding, Residency Unlimited, Young Visual Artists Awards

Komunikačný partner: SKPR STRATEGIES

Mediálni partneri: Denník N, RTVS, Rádio Devín, Rádio_FM, SITA, WebNoviny.sk, Flash Art, Artalk.cz, Vlna