Artalk.cz

Starostlivé mapovanie: letná škola Never-never School v Košiciach

Specifický přístup k urbánnímu plánování a designu veřejných prostor přináší ve svém textu kolektiv Spolka – uskupení socioložek a architektek. Na příkladu letní školy Never-never School  ve slovenských Košicích ilustrují metodu tzv. starostlivého mapování: „Mapovanie je v našom chápaní tvorbou uchopenia sveta a snahou o otvorenie priestoru pre skúsenosti živých aj neživých aktérov. Tieto mapovania potom slúžia na vytváranie slobodnejších predstáv o budúcnosti mestských priestorov.“ Jejich přístup se tak vymezuje proti tradičnímu antropocentrickému přístupu a snaží se spekulativně dávat hlas i ne-lidským aktérům, a to prostřednictvím uchopování světa skrze vlastní tělo, vnímání zvuku, archeologii odpadu a další metody otevírající dveře k novým urbanistickým přístupům.

Práca s kartografiou územia, koláže a utópie účastníčok letnej školy.

Starostlivé mapovanie: letná škola Never-never School v Košiciach

Kolektív Spolka sa vo svojich aktivitách snaží predstaviť alternatívny prístup k bežným rozvojovým programom urbánnych celkov. Konfrontuje zažité skúsenosti zo stredoeurópskeho regiónu. Lokálny development často pracuje s konceptom, že na nezastavanom území nič nie je a že sa tam preto dá naplánovať v podstate čokoľvek – nové mestské centrum, luxusné bývanie, parkoviská. V súčasných kritických spoločenských a environmentálnych kontextoch však ťažko nájdeme zmysel urbánneho plánovania len pre úzku skupinu majetných mestských obyvateľov: v kontexte Slovenska napríklad chýba približne 400 000 bytov a luxusné bývanie si vzhľadom na podmienky trhu väčšina dopytujúcich nemôže dovoliť.

Vzniká tak trhlina medzi spoločenskou realitou, podmienkami životného prostredia a ekonómiou bývania. Spolka sa snaží v tejto medzere pohybovať ako kritický kolektív: vytvárame metódy pre lepšie poznanie mestských situácií, prepájame rôzne zúčastnené strany a iniciujeme diskusie. Mapovanie je v našom chápaní tvorbou uchopenia sveta a snahou o otvorenie priestoru pre skúsenosti živých aj neživých aktérov. Tieto mapovania potom slúžia na vytváranie slobodnejších predstáv o budúcnosti mestských priestorov. V súčasnom štandardizovanom plánovaní býva poznanie tvorené dominujúcimi ekonomickými informáciami, mestská tvorba však z nášho pohľadu vyžaduje starostlivosť. Starostlivé a pozorné bádanie pri hľadaní a spracovaní informácií o svete pomáha pri hľadaní hodnôt mesta a spoločného plánovania budúcnosti. Môže tak následne reagovať na všetky zasiahnuté skupiny.

V rámci kolektívu Spolka sme v roku 2019 zorganizovali medzinárodnú medziodborovú letnú školu Never-never School. Cieľom experimentálneho desaťdňového pobytu s témou „Mapping the In-Between“ bolo pozrieť sa na priestory konkrétneho brownfieldu a skúmať kvality územia, ktoré podľa doterajších úvah v meste čaká na svoj rozvoj. V rámci Never-never School sme testovali rôzne metódy spoznávania územia. Chceli sme aj aktívne prispieť k rozšíreniu predstavivosti o budúcnostiach, ktoré toto územie môže otvoriť. V tomto texte predstavujeme spôsob, akým sme letnú školu organizovali, a argumentujeme v prospech dôkladného mapovania a návratom k utopickému mysleniu v uvažovaní o meste.

Sloboda a čas bádať

Našej letnej školy sa v auguste 2019 zúčastnili študentky a študenti, absolventi a absolventky odborov ako je architektúra, sociológia, geografia, mestské plánovanie, ale aj iných príbuzných disciplín. Spoločným zámerom bolo uvažovanie o tom, aké možnosti budúcnosti môže ponúkať územie okolo rieky Hornád v Košiciach medzi riekou a železničnou traťou. Lokalitu sme si párkrát predtým prešli a brali ho trochu romanticky. Historicky sa na území nachádzali malé priemyselné objekty a záhrady, ktoré správa železníc dávala do užívania svojim zamestnancom. V súčasnosti je to záhradkárska oblasť, kde sme vídavali bažanty a rozkvitnuté ruže, niektoré časti územia sú však ponechané náhodným návštevám či nekontrolovanému odkladaniu neporiadku.

Vo výkresoch nového územného plánu mesta Košice a v urbanistických súťažiach na úpravu tejto lokality sa objavujú obytné a polyfunkčné objekty. Uprostred územia súčasných záhrad má byť potom vedená štvorprúdovka a nový most. Samospráva by najradšej privítala developera, ktorý by výstavbu bytov a občianskej infraštruktúry zafinancoval, doposiaľ sa však taký neobjavil. Čakanie na rozvoj bolo pre nás príležitosťou k úvahám o čase a priestore „in-between“. Vytvorili sme preto rámec, ktorý by experimentálnymi metódami uchopil brownfield nanovo.

Experimentovanie s priestorom si vyžaduje čas, priestor a energiu. Rozumieme, že v prípade zadania pre územné štúdie nemá nikto kapacity stráviť na mieste desať dní. Na vytvorenie dizajnu mimo tradičnej plánovacej línie je však potrebné zžiť sa s miestom natoľko, aby vyšli na povrch jeho prehliadané kvality. V rámci programu Never-never School sme zašli ešte o krok ďalej a fantazírovanie o novej podobe tohto priestoru sme otvorili všetkým tým, ktorí o to prejavili záujem. Našu letnú školu by tak bolo možné nadnesene charakterizovať ako „umelecko-architektonickú intervenciu prostredníctvom času“. Samotné mapovanie priestoru „medzi“ tak odkazovalo aj na prístupy k meraniu a zisteniam, ktoré nezapadajú do bežných zadaní územných štúdií. Oslobodenie sa od zaužívaných postupov podporilo aj vzdelávací a komunitný rozmer spoločného pobytu študentiek, študentov, či osobností, ktoré priniesli metódy a viedli workshopy.

Workshopy a metódy

Hlavná výskumná otázka, ktorá mala pomôcť naviesť účastníčky a účastníkov k objavovaniu územia, znela: „What stories does the space afford?“ (Aké príbehy tento priestor umožňuje?) Formulácia tejto otázky bola postavená na snahe vytvárať „reálne utópie“,[1] teda možné/nemožné príbehy budúcnosti založené na dátach z pozorovaní a mapovaní, ktoré sa vymykajú bežným postupom a umožňujú odhaliť skryté, prehliadané a neviditeľné (či zneviditeľnené) vrstvy. Vzťah k utópiám je v tomto zmysle cestou k oslobodeniu od konvencií v plánovaní,[2] ktoré v skutočnosti nie sú ničím iným ako ekonomickou či politickou pohodlnosťou a ktoré poskytujú úzky disciplinárny pohľad na daný priestor.

V mestskom plánovaní sa pre potreby ďalšieho mestského rozvoja typicky berú do úvahy parky a iné zelené štruktúry, doprava, morfológia a typológia budov.[3] Často nám ale unikajú životné priestory a perspektívy sociálne vylúčených skupín, živočíchov či rastlín. Tieto vrstvy zasa „vidia“ sociológovia alebo botanici, no bežne nie sú zohľadnené v územných plánoch miest, ktoré udávajú smer ich budúcnosti. Zároveň už väčšinou existuje mnoho informácií a dát (mapy, štatistické údaje, satelitné obrázky a často aj Google Views), ktoré umožňujú stavať nové obrazy miesta bez toho, aby sme ho zažili na vlastnej koži. A tak jednak reprodukujeme úzke disciplinárne vnímania miesta a taktiež prichádzame o jeho špecifickú atmosféru. Tá spája všetky disciplinárne vrstvy do jedného celku, ktorý je viac než len ich súčet.[4] Atmosféru situácie však musíme zažiť bezprostredne – jednoducho byť a vnímať v danom fyzickom priestore.

Mapovanie rôznych rozmerov priestoru je teda potrebné uvoľniť od metodických štandardov a vytvoriť priestor pre skryté, prehliadané a neviditeľné (či zneviditeľnené) vrstvy. V letnej škole sme využili jej interdisciplinárny charakter: kombinovali sme klasický etnografický a kartografický prístup, botanické pozorovanie a zber biologického materiálu, analýzu ekologických zložiek či vnímanie zvuku, performatívne mapovanie telom či archeológiu odpadu. Tieto skúmania ukázali, kam sa pred verejným dohľadom dočasne uchyľujú ľudia hľadajúci domov, alebo že v lokalite pre sucho a reguláciu rieky vizuálne dominujú „invázne“ rastliny.

Invázne rastliny v území.

V priebehu dní, ktoré sme strávili v okolí rieky, vznikla tiež možnosť viacnásobných rozhovorov s obyvateľmi. Zachytili sme tak ich skúsenosti s priestorom a sprostredkovali ich verejnosti. Vďaka diskusii o histórii a plánovaní územia zregulovanej rieky so zastupujúcim hlavným architektom sme vnímali i súčasný prístup mesta, ktorý sa odvíja od socialistických urbanistických plánov a neberie príliš do úvahy ochranu biotopov (ako je dnes vysušený lužný les) a hodnotu rozmanitosti mestskej divočiny.

Mapy a utópie

Nami vytvorené mapy sa stali súčasťou utopických koláží a inštalácií, ktoré sme vystavili vo VUNU galérii a v rozhovoroch predstavili zástupcom mesta, architektom a ďalším miestnym odborníkom a odborníčkam.[5]

Jedna skupina účastníčok zdôraznila rekreačný potenciál oblasti a existujúce záhradkárske zázemie, ktoré by mohlo byť podporené oživením stánku s občerstvením. Ďalšia skupina sa sústredila na komunitné spolužitie v záhradách a „DIY“ spôsob, akým sa organizuje priestor v území. Tretia skupina sa venovala zmene toku riečneho koryta a bližšiemu prepojeniu mesta a vody, ktoré by podporilo rozmanitosť rastlín a živočíchov. Trávenie času v priestore znamenalo pre účastníčky a účastníkov vytvorenie silného vzťahu k miestu. Príbehy, ktoré si hovorili, obsahovali pomenovania o „srdci územia“ alebo „zamilovaní sa do priestoru“.

„Nebojím sa byť naivná. Experimentujem. Sústreďujem sa na samotný proces, bez potreby očakávať výsledky. Som otvorená všetkému, čo počujem. Namiesto pozície dizajnéra situácie uprednostním snahu o splynutie s okolitou zvukovou krajinou.“[6]

Všetky utopické návrhy stavali na už existujúcich aspektoch územia, ktoré prostredníctvom minimálnych zásahov posilňovali a zviditeľňovali. Elementy ako ubytovňa pre ľudí bez domova a jej obyvatelia, rastliny kategorizované ako invazívne, mestská divočina a záhradky sa stali hybnou silou pre premenu miesta. Tieto elementy chýbali vo všetkých doterajších návrhoch pre budúcnosť tejto lokality. Vo všeobecnej vízii sa však návrhy letnej školy s tými predchádzajúcimi zhodovali: všetci zjavne chceme, aby okolie rieky Hornád bolo príjemným zaujímavým prostredím na trávenie času všetkých obyvateľov a obyvateliek Košíc. Zatiaľ čo iné návrhy eliminovali veľké časti súčasného „obyvateľstva“ v návrhoch letnej školy sa práve oni stali kľúčovými entitami, ktoré toto miesto všetkým spríjemňujú.

Stánok s občerstvením uprostred záhradkárskej kolónie využitý v rámci intervencie.

Muž Modulor

Bohaté a mnohovrstevné mapy, ktoré vznikali citlivým výskumom v krajine, môžu poslúžiť ako podklad pre otvorenejšie vnímanie skutočnosti. Ukazujú mimo iné aj to, že neexistuje ideálny alebo univerzálny používateľ priestoru – stelesnený napríklad v Corbusierovom Modulorovi. Corbusier ako predstaviteľ modernistickej utópie staval do centra svojho plánovania uniformné vnímanie prežívania – skúsenosť vysokého muža zosobňujúceho ideály osvietenstva, sily a práce. Táto nerealistická postava je v predstavách mestských plánovačov v skutočnosti často zamieňaná za priemerného obyvateľa novovybudovaných budov. Telá obyvateľov miest však nemusia spĺňať stanovené normy a rozmanitosť veku, pohlavia, telesného znevýhodnenia či spôsobu používania priestoru je vo veľkých mestách samozrejmosťou. V rámci dizajnovania miest musí byť preto dostatok času a energie venovaného poznaniu potrieb a skúseností v tejto rozmanitosti.

Modernistické utópie zlyhali okrem iného aj preto, že boli postavené na „zlých dátach“. Nové „reálne“ utópie môžu byť od tejto historickej stigmy oslobodené. Neznamená to však, že treba vytvoriť „nových farebných ikonických Modulorov“. Dôležité je predovšetkým prijať fakt, že pohľady na skutočnosť sú viaceré, a preto je potrebné dať im vo výskume dostatočný priestor. Vhodnou metódou, ktorá v dizajnovom výskume podporí predstavivosť, ako sa v priestore pohybuje a cíti telo ženy, detí či znevýhodnených osôb, môže byť performatívne mapovanie telom.[7] Ohliadnutie priestoru, ktoré počas letnej školy viedla architektka a performerka Diana Lucas-Drogan, bolo proti-formou kreslenia mapy od stola. Telo slúži pri mapovaní ako rezonančný nástroj a splynutie kože či šatstva s priestorom umožňuje jeho lepšie pochopenie. Jedným z nástrojov môže byť aj používanie telesného tlaku (ležania na zemi), teda fyzického kontaktu s územím. Rozširovanie poznania priestoru prostredníctvom tela a nových uhlov pohľadov dáva vyniknúť mnohostrannosti miesta. Zrak pritom prestáva byť rozhodujúcim zmyslom.

Performatívny workshop Diany Lucas Drogan.

Výpovede z viacerých pozícií

Podľa teórie situovaného poznania je možné priblížiť sa k objektivite poznania skladaním pohľadov rôznych aktérov, a to ľudských aj neľudských.[8] Práve táto kombinácia perspektív je odpoveďou na modernistické výskumy „zhora“ či „od stola“. Kvalitu vstupov, ktoré sú podkladom pre samotné dizajnovanie, teda treba zabezpečiť prostredníctvom dokladov rôznorodých skúseností. Preto si ceníme, že sme mali možnosť zmapovať počas letnej školy skúsenosti klientov Arcidiecéznej charity, ktorá v lokalite spravuje ubytovňu pre občanov bez domova, alebo sa dozvedieť, čo miesto znamená pre ľudí prespávajúcich v lesíku. Ich prežívanie, či vôbec zmienka o tom, že priestor niekto taký používa, sa do oficiálnych máp nikdy nedostane. Z pohľadu mestských dát sú títo ľudia v rámci územného plánovania neviditeľní.

„Počas práce v teréne sme narazili na ‚obyvateľov džungle‘, ako sami seba nazývali. Samozrejme sme chceli rešpektovať neviditeľné hranice ľudí bez domova – Anny, Petra a Dávida. To, čo sme nemohli preskúmať fyzicky, o tom nám Anna, Peter a Dávid porozprávali.“[9]

Lepšie pochopenie sveta však nutne vedie aj k vnímaniu iných ako ľudských aktérov. Napríklad rekonštrukcia pohľadu na realitu z pozície zregulovanej rieky (či vody v území) viedla účastníčku letnej školy Karolinu Michalik k mapovaniu odtokov a vodných systémov, svoj projekt postavila na citlivejšom vnímaní kolobehu vody.[10] Podstatné je však predovšetkým uchopiť priestorové vzťahy komplexne a mať možnosť pripustiť si slobodný nápad. „Objektívnejšie“ poznanie tak umožní dizajn širšieho spektra riešení pre priestor, než aká by bola mysliteľná pri využití štandardnej sady dát.

Starostlivosť

Pri trávení času s priestorom, s ľuďmi a objektami v ňom vnímame ich skúsenosť na základe vytvoreného vzťahu. Táto starostlivosť je nosným prvkom prístupu ku skúmaniam, ktorý zastávame. Citlivá pozornosť voči ľudským a neľudským aktérom a voči priestoru je opakom dominantných plánovacích techník a metrík, ktoré sú odosobnené v modulárnych schémach.[11] „Starostlivým“ či „pozorným myslením“[12] v priestorovom plánovaní umožňujeme zneviditeľneným hlasom získať zastúpenie v mapách a príbehoch o svete, ktorý obývajú. Pre mnohých z nich je to jediná možnosť, ako komunikovať, že im nevyhovujú postupy mestského plánovania, ktoré ich vytesňujú. Prípadne môže ísť o spôsob, ako vyjadriť potrebu priestoru, kde by v meste mohli žiť. Starostlivosť je tak nástrojom aktivizmu či politiky mimo inštitúcií a volieb, teda spôsobom, ako do rozhodovacích procesov zapojiť aj tých, ktorí k nim z rôznych dôvodov v súčasnosti nemajú prístup.

Naše rozhodnutie starať sa o priestory, ľudí či iné tvory je dôležité aj z iného pohľadu. To, o čo sa budeme starať, vypovedá o našich hodnotách a o svete vytváranom pre budúce generácie. Plánovanie so starostlivosťou môže najmä znamenať, že architekti a dizajnéri v meste budú plánovať „s“ ľuďmi a priestormi a nie „pre“ kohokoľvek.

Komunity a klimatická zmena

Spomaľovanie, ktoré popisujeme ako „ponorenie sa do priestoru“ napríklad dlhodobým pôsobením a zberom mnohovrstevných údajov,[13] pre nás symbolizuje aj starostlivosť o životné prostredie a lokálne komunity. Zrýchlené ekonomické tempo hnané výrobou a spotrebou na úkor prírodných ekosystémov a ľudskej energie vedie k situácii, v ktorej debatu o kvalite priestoru v okolí mestských riek postupne strieda téma prežitia pre extrémne sucho či prívalové dažde a záplavy.

Priestory v okolí rieky sú v súčasnosti cenným ostrovom na oddych v prírode a spolu s lesmi a parkami umožňujú pobyt vonku aj v čase pandémie. Rovnako vedomie, že mestské prostredie obývajú aj ľudia bez trvalej adresy, bez permanentného bezpečia a možnosti absolvovať „domácu karanténu“, predstavuje silný argument pre podrobné mapovanie spontánnych príbytkov, ktoré sa v priestore okolo Hornádu stále vytvárajú. Zoznámenie so skúsenosťami ľudí bez domova otvorilo aj otázky komunitného života počas dňa: priestory charity neumožňujú veľa sebarealizácie a ľudia platiaci nižšiu maržu musia areál každé ráno opustiť. Zdržiavajú sa teda v okolí, prípadne hľadajú spôsob, ako získať peniaze na ďalšiu noc. Priznanie sociálnej funkcie lokality môže pomôcť vybudovať širšie väzby na inštitúcie poskytujúce týmto ľuďom podporu a prispeť tak k sociálnemu začleňovaniu.

„Sedíme vedľa seba na lavičke. Pani z ubytovne čaká na polievku. Má oblečenú rifľovú bundu, ružové ponožky, ‚Louis Vuitton‘ kabelku a zlaté náušnice. Ja mám kraťasy, tričko a ruksak. Vlastne nie sme od seba až také odlišné.“[14]

Spoločné mesto

Reálne utópie ukazujú na možnosť spolupráce centrálneho mestského plánovania a miestnych aktérov. Teória zdieľaných statkov, tzv. commons, sa opiera o predstavu, že okrem súkromného majetku a štátneho spravovania existuje právny a ekonomický model, pri ktorom sa všetci, ktorí majú záujem o daný statok, podieľajú na jeho zveľaďovaní.[15] Pri vyjednávaní spôsobu, ako sa spoločne budú starať, musia mať dostatok informácií, aby boli pravidlá čo najjasnejšie a najzrozumiteľnejšie. Mestské prostredie predstavuje komplex takýchto zdieľaných statkov, pričom k princípu kolektívnej starostlivosti môže viesť napríklad situácia, keď o niektoré z budov či pozemkov v meste nejavia záujem súkromní aktéri ani verejné inštitúcie. Mestské commons sa tak stávajú jedným z modelov na regeneráciu brownfieldov, akým je aj okolie rieky Hornád. Podľa gréckeho architekta a aktivistu Stavrosa Stavridesa je tvorba commons cestou k zlepšeniu demokratickosti verejných priestorov a rovnomernosti distribúcie moci (ako príklad uvádza dočasné spravovanie námestí Taksim v Istanbule).[16]

Druhým dôvodom aktivistického záujmu o transformáciu statku na commons je nutnosť kolektívneho zdieľania starostlivosti a sprostredkovanie prístupu k nemu viacerým, nie len jednému aktérovi. Príkladom takého statku sú predovšetkým prírodné zdroje. Politická ideológia vytvárania commons zdôrazňuje, že spoločenské tkanivo a vyjednávanie ad hoc je protipólom odcudzenia v trhových podmienkach.[17] Mestské experimenty na pôdoryse commons tak môžu slúžiť ako testovacie priestory na skúšanie nových ekonomických a urbanistických vzorcov.

Mapovanie priestoru počas letnej školy nám umožnilo vyzdvihnúť kvality vzťahov a hodnôt špecifických pre danú lokalitu. Ich popísanie a zobrazenie môže byť inšpiráciou pre nakladanie s brownfieldami aj mimo Košíc. To, čo bežne popisujeme ako „prázdno“, sú často v skutočnosti neviditeľne zdieľané statky, ktorých uznanie môže byť cestou k odlišnej forme mestského plánovania. Ako sa ukazuje v pozorovaniach účastníkov a účastníčok, plánovaním môže byť aj samotné upozornenie na samoorganizáciu v danom priestore.

„Keď sme prišli na dané miesto, zasiahol nás pocit materiálneho prázdna, keďže ho neokupovalo nič ľuďmi vybudované. Tento dojem sa ukázal ako klamlivý […], organicky sa tam odohrávalo veľa.“[18]

V prípade nášho mapovania brownfieldu v okolí košickej rieky sa ukázalo aj to, že má veľký zmysel sprostredkovať skúsenosti s drobnými umeleckými intervenciami či umeleckým, urbanistickým a spoločenskovedným výskumom aj zástupcom verejných inštitúcií. Ako poznamenal zastupujúci hlavný architekt Košíc Martin Jerguš: „Pre mňa bolo úplne nové vidieť v tomto území potenciál nerobiť nič, snažiť sa zachovať jeho časti v nejakej lenivosti, nesnažiť sa byť za každú cenu absolútne efektívny v každom priestore, ale nájsť možno nejaké medzery.“[19]

V rámci tvorby utópií je koncepcia nových modelov používania oslobodzujúcim výskumným a spoločenským dobrodružstvom, kde sa v malej miere, bez hrozby katastrofy a nebezpečenstva, môžeme skúsiť hrať a experimentovať s formami, ktoré ponúknu spravodlivejšie spolužitie v meste.

Práca s kartografiou územia, koláže a utópie účastníčok letnej školy.

Metódy emancipácie

Ako sme sa pokúsili ukázať, ťažiskom na zlepšenie dizajnovania priestoru v postsocialistických mestách, kde sa k rozvoju pristupuje často lenivým kopírovaním „najlepších“ západných praxí, je rozširovanie poznania sveta v rámci prípravných výskumov. Práve metodologická šírka a odvaha tvoriť nové mapy s novými aktérmi otvára možnosti nenechať svet, ako ho poznáme, rezignovať na svoju nedokonalosť pre limity, v ktorých sa pohybujú naše štandardné podklady.

Skutočná relevancia nového poznania o svete spočíva totiž aj vo výbere koho a akým spôsobom tieto mapovania reprezentujú. Pozorovanie a myslenie by malo byť starostlivé a sústredené, pretože práve na základe tejto starostlivosti sa tvorí naša identita a naše budúce smerovanie. Ponúkanie alternatív by však v najlepšom prípade malo zahŕňať dialóg s verejnou správou a ďalšími aktérmi v plánovaní miest. V nadväznosti na existujúce projekty môže byť spoločné obohatenie cestou k zlepšeniu citlivosti na oboch stranách. Never-never School je pre nás začiatkom cesty vývoja metodologických nástrojov, ktoré chceme ďalej zlepšovať pre sprístupnenie poznávania území z pozícií rôznych aktérov, prepájania ich pohľadov a následného starostlivého prístupu k mestu. Starostlivosť je mestoláska.


Foto: Poppy Illsley


Spolka je kolektív architektiek a sociologičiek, ktoré sa zaoberajú urbanizmom a angažovaním verejnosti do tvorby miest. Sústredíme sa na témy spojené s mestom, verejným priestorom, participáciou, nerovnosťou a komunikáciou. Pracujeme s osvetou o meste formou diskusie, vlastným výskumom, umeleckými a architektonickými intervenciami a pomocou vzdelávania stakeholderov, organizácií, úradníkov, či bežných obyvateľov alebo mestských nadšencov. Pôsobíme hlavne v Košiciach, ale aj v Prahe, Brne a Berlíne.

[1] Pozri David Pinder, Reconstituting the Possible: Lefebvre, Utopia and the Urban Question, International Journal of Urban and Regional Research XXXIX, 2015, č. 1, s. 28–45.

[2] Odkazujeme na diskusie o modernistických utópiách (pozri Manfredo Tafuri, Architecture and Utopia Design and Capitalist Development, Cambridge: MIT Press 1977.) bez postsocialistickej averzii voči nim. Utopické v zmysle možného/nemožného (possible – impossible) otvára cestu k mysleniu spoločenských, ekonomických, environmentálnych a priestorových alternatív (Nathaniel Coleman, Utopias and Architecture, London – New York: Routledge 2005).

[3] Pozri napr. Gerhard Curdes, Stadtstrukturelles Entwerfen, Stuttgart – Berlin – Köln: Kohlhammer, 1995.

[4] Pozri napr. Jürgen Hasse, Atmosphären der Stadt. Aufgespürte Räume. Berlin: Jovis, 2012.

[5] Texty k jednotlivým utópiám a návrhom sú zachytené v publikácii Lýdia Grešáková – Zuzana Tabačková (eds.), Mapping the In-Between. Interdisciplinary Methods for Envisioning Other Futures, Košice: Spolka 2020. K celému procesu vznikol aj dokumentárny film autorky Poppy Illsley.

[6] Ján Solčáni, in: Grešáková –Tabačková (eds.) (pozn. 5), s. 13. Citácia z metodológie je formulovaná v ženskom rode, keďže väčšina účastníčok boli ženy.

[7] Pozri Diana Lucas Drogan, in: Grešáková – Tabačková (eds.) (pozn. 5), s. 110.

[8] V zmysle textu Donny Haraway Situated Knowledges: The Science Question in Feminism and the Privilege of Partial Perspective, Feminist Studies XIV, 1988, č. 3, s. 575–99.

[9] Zsofi Szoke, in: Grešáková – Tabačková (eds.) (pozn. 5), s. 54.

[10] Karolina Michalik, in: Grešáková – Tabačková (eds.) s. 71

[11] Jonathan Metzger, Spatial Planning and/as Caring for More-Than-Human Place, Environment and Planning XLVI, 2014, č. 5, s. 1001–1011.

[12] Z originálu „careful thinker“, o ktorom hovorí María Puig de la Bellacasa. Pozri María Puig de la Bellacasa, Cultures of Energy, CENHS, http://culturesofenergy.com/133-maria-puig-de-la-bellacasa/, vyhľadané 7. 7. 2020.

[13] Lýdia Grešáková, in: Grešáková – Tabačková (eds.) (pozn. 5), s. 128.

[14] Úryvok zo zápiskov počas entografického workshopu vedeného Kateřinou Sidiropulu Janků.

[15] Elinor Ostrom, Governing the Commons, Cambridge: Cambridge University Press,1990.

[16] Stavros Stavrides, Emerging Common Spaces as a Challenge to the City of Crisis, City XVIII, 2014, č. 4–5, s. 46–50.

[17] Nico Dockx –Pascal Gielen, Exploring Commonism. A New Aesthetics of the Real, Amsterdam: Valiz, 2018.

[18] Kajet, in: Grešáková – Tabačková (eds.) (pozn. 5), s 38.

[19] Martin Jerguš, vyjadrenie vo filme Never-never School, https://www.youtube.com/watch?v=ccHQM9QE2BQ&t=1380s.