Artalk.cz

Skloňovanie lesa

Výstavný projekt, Ekológie krajín duchov, Svet je les, les je svet, má ambíciu priniesť pohľad na takmer vyhynuté alebo vyhynuté druhy lesov, vnemov. Kurátorsky ho pre bratislavský tranzit pripravila Borbála Soós. Vo výstave je les poňatý ako ekológia vzájomného prepojenia ľudských a ne-ľudských bytostí, všíma si procesy kultivácie, sociálne a kultúrne praktiky, politiku a zároveň aktivizmus súvisiaci s environmentálnymi otázkami. Zuzana Janečková sa v recenzii ponára nielen do tejto konkrétnej výstavy, ale reviduje dlhodobejšie osobné skúsenosti a prežívania týchto tém.  

Skloňovanie lesa – strom, lom, dom.

Výstavy alebo kurátorské texty s environmetálnym fokusom teraz často začínajú citáciou názvu nejakej piesne, filmu alebo knihy. „The Earth is on Fire and no one can save me but you…“ (CJCH Brno, 2019) alebo „When you say we belong to the light we belong to the thunder“ (AKKM, Talin, 2019). Podtitulom tejto výstavy je odkaz na novelu sci-fi spisovateľky Ursuly K. Le Guin s názvom „The Word for World is Forest (Svet je les, les je svet). Novela vznikla ako reakcia na vojnu vo Vietname v roku 1972 a rozoberá kolonizáciu, šovinizmus, rasizmus a ekologickú katastrofu ako vzájomne prepletené sily. Skoro každý má vo svojom živote výnimočné knihy, filmy či piesne, ktoré ho formovali a ku ktorým sa vracia. Tento sentiment vzniká asi z aktuálnej situácie, ktorej dominuje romantická túžba po zdieľaní spoločných spomienok. Mám ho aj ja. Nekončený príbeh, Medveď, Modrá lagúna, Biely tesák, Magická hlbočina, Pláž, Gorily v hmle. Chcela som byť biogičkou ako Dian Fossey, potom primatologičkou ako Jane Godall, potom morskou biologičkou a oceánografičkou ako Silvia Earl, nechýbal ani David Attenborough. Na FB zdieľam a likujem stále niečo, čo ma vracia späť do sveta zvierat a prírody, či už fotky kocúra Henryho alebo informácie týkajúce sa environmentálnych aktivít. Keď nemôžem byť v „prírode“ offline, tak aspoň „online“. Je to silnejšie ako ja. Zároveň si uvedomujem, že aj pojmy príroda a prírodný sú sporné a nepresné a aktuálne definované ako kultúrne konštrukty. Napriek tomu, že to tak je, stále sa mi tieto naučené modely znovu a znovu vynárajú a vracajú a ja neustále robím kroky, aby som im vzdorovala a priblížila sa nedefinovaniu a nerozdeľovaniu. V čase pandémie sa shareovanie stalo až etickou záležitosťou. Aj výstava Ekológie krajín duchov sa začala v online priestore sériou čítaní s limitovaným počtom návštevníkov a fyzicky bola otvorená až 11. júla 2020. Všimla som ju práve vďaka zdieľaniu týchto aktivít. Včera prebehla finisáž a dnes je otvorená posledný deň. Táto výstava bola ako ostrov, na ktorý som sa nemohla dostať, ale nakoniec sa mi to podarilo. Tento ostrov ukázal lokálne dôkazy a detaily týkajúce sa témy kolonizácie našej planéty, problematiku práv nonhumen entít a zároveň odhalil skryté divoké miesta galérie – oázu v záhrade.

Alex Garland napísal v roku 1996 kultovú knižku pre cestovateľov Pláž. Kniha opisuje tzv. idealizovaný raj na zemi a viacero ďalších nielen príjemných aspektov takéhoto spôsobu života. Bolo v nej niekoľko zásadnejších opisov, ale mne aj tak v pamäti najviac utkvel opis luminiscencie planktónu a odvtedy každú dovolenku pri mori chodím v noci šnorchlovať a pozorovať fytoplanktón, aspoň na pár minút splynúť s oblohou a stratiť sa v paralelnom vesmíre. Premnoženie planktónu je síce krásne, ale môže sa stať skrytým zabijákom. Vyhľadávam miesta, kde nikto nie je, kde je mach, tma a ticho, leziem, plávam, riskujem, rozčuľujú ma hranice, aj keď viem, že sú potrebné. Aj pri návšteve výstavy som bola na hranici svojich fyzických možností – výstava Ecology of the Ghost Landscape – pre mňa znamenala Ekológiu krajiny vypľutej duše, najprv doslova a potom aj metaforicky. Pri prvej návšteve som totiž mala dramaticky málo času. Vbehla som dnu ako nejaké zviera a skenovala priestor. Videla som, že duch výstavy sedí na záhrade a videla som, že ma vidí. Pozerali sme sa na seba a počúvali, vzájomne sa detekovali. S ohľadom na časový rozsah výstavy, na ktorú by si mal divák vyčleniť ideálne celý deň, aby si užil všetky jej časti, som mala k dispozícii naozaj len zlomok – doslova pár minút. A duch to vedel, pozoroval ma a bol zvedavý na moju stratégiu. Musela som vyhodnotiť čo ulovím a ako. Fotila som, točila, čítala, a potom ticho sedela a len sa dívala, a to presne v tomto poradí. Snažila som sa zachovať pokoj a zmieriť sa s tým, že na výstavu nemám dosť času, aby som si ju v pokojne celú preštudovala a zároveň som si nebola istá, či sa na ňu budem môcť ešte vrátiť. Utrpenie. Snažila som sa nepotiť, nikam sa neponáhľať, no nebolo to možné, mala som príliš veľa povinností a bolo príliš teplo. Bola som príliš nesústredená. Musela som sa vrátiť znovu. Inak to nešlo, lebo duch výstavy tam sedel a čakal, že prídem, lebo vedel, že mi to nedá, aj keby som tam mala nechať posledné zvyšky energie. Vrátila som sa na výstavu teda ešte raz a všetky ostatné povinnosti počkali.

Dívam sa na video Habitat 2190 od Hannah Rullman, ktoré sleduje vyhlásenie prírodnej rezervácie Fort Vert na mieste niekdajšieho utečeneckého tábora “The Jungle” vo francúzskom Calais. Autorka otvára niekoľko dôležitých otázok –  aké sú priority ochrany, podľa toho koho a čoho, a čo symbolizujú chránené živočíchy a rastliny pre tie nechránené, v akých vzťahoch sa ocitajú. Ochrana ako taká vzniká vždy až v momente, keď je druh ohrozený, je teda podmienená lokalitou a počtom. Hneď ako počet klesá, prichádza stav ohrozenia druhu a nastupuje aj jeho právna ochrana. V pamäti sa mi vynorilo dielo Unearthing Disaster I. z roku 2013 od Angela Anderson & Angela Melitopoulos, ktoré ukazuje environmentálne, sociálne a psychické ujmy spôsobené masívnou deštrukciou v oblasti Chalkidiki v severovýchodnom Grécku počas výstavby otvorenej banskej zlatej bane kanadskou banskou spoločnosťou Eldorado Gold v nedotknutých lesoch pohoria Skouries-Kakkavos. Video ukazuje vyjadrenia aktivistov a brutalitu ťažby, miznúcu vodu a krátkozraký charakter zamestnania ťažiarov. Grécko ako také za posledné roky čelí veľkým finančným problémom, s ktorými súvisia aj problémy ekologické. Je v situácii, kedy predáva ostrovy a poskytuje veľké časti krajiny súkromným vlastníkom, ktorí nemajú veľký záujem o ich zachovanie a citlivé zaobchádzanie.   

First of all I would like to thank God.

Vo výstave sa vo viacerých dielach skloňujú pojmy „odlesňovanie“ a následné „zalesňovanie“. Tieto pojmy sa opakujú ako mantra aj v časovo najnáročnejšom diele od Marie Therezy Alves. Tento rozptýlený profil považujem za kľúčové dielo výstavy, poskytuje jedinečný pohľad 33 agrolesníkov a jednej agrolesníčky z Brazílie. Doslova sa „Odhodlali vidieť, že les stojí.“ Počúvať jednotlivých zástupcov kmeňov ako hovoria o svojej krajine a ako hovoria o svojom kmeni a tom, čo považujú za dôležité, je také strhujúce, že napriek dĺžke 183 minút nebolo pre mňa možné nevypočuť si všetky ich pocity a statementy. Každý smeruje svojimi slovami k tomu istému – k ochrane pralesa, a tým aj celej planéty, bytostne si uvedomuje prepojenie s celým ekosystémom. Jednotlivé portréty začínajú záberom na agrárnika, ktorý povie svoje meno v portugalčine a zároveň v rodnom jazyku svojho kmeňa a pokračujú ich prehovormi. Každý jeden má svoj osobitý estetický štýl oblečenia, aj keď majú rifle a tričko, vždy majú špeciálne tetovanie, náramok, čelenku alebo náhrdelník, je vidieť, že západná kultúra je už ich neoddeliteľnou súčasťou, podobne ako soľ a cukor, ktoré predtým nepoznali, no stále si zachovávajú istú „divokosť“. Divokosť a divočina je ďalšia oblasť, ktorú výstava skúma. Estetika záberov je autentická, strhujúca a zároveň kritická. V jednotlivých profiloch vystupujú okrem jednej ženy len muži – zástupcovia agrolesníctva, len výnimočne sa po boku muža objavuje jeho žena ako napríklad u prezidenta spoločnosti AMAAIAC (Association of the Movement of Indigenous Agroforestry Agents of Acre), a aj keď nič nehovorí, z výrazu jej tváre je poznať, že zdieľa podobné myšlienky. Všetci vyzerajú ako náčelníci, ktorí sa rozhodli chániť svoj ľud a vedia, že je to nevyhnutné – každý z nich uvádza meno a potom pridáva svoje ľudské korene – I am … from people of ….Všetci vedia, že dôsledky ich konania majú následne efekt na celú planétu, zjednodušene povedané, ak sa začínajú otepľovať moria, neznamená to, že sa problém netýka krajín, kde more nie je, ako je napríklad tá naša. Zdieľanie je to, čo si treba najviac uvedomiť. Súčasťou inštalácie je aj plagát, ktorý má funkciu akejsi legendy a obsahuje fotografie jednotlivých agrárnikov, ich mená a názvy kmeňov, vedľa neho je schránka, do ktorej je možné vhodiť financie, ktoré pôjdu na podporu AMAAIAC. Vo vzťahu k problematike pralesov bola súčasťou finisáže aj prednáška o pralesoch a ich ekosystémoch. V súvislosti s týmto videom sa mi vybavilo dielo brazílskeho umelca Jonathasa De Andrade, ktorého dielo „O Peixe (Ryba)“ som videla na spomínanej výstave „When you say we belong to the light we belong to the thunder“. Video je portrétom brazilskych rybárov na severovýchodnom pobreží Brazílie a zachytáva moment, kedy rybár rybu uloví a následne ju drží v náručí a hladí, až kým neuhynie. Tento rituál robí každý muž inak, ale je vidieť, že sa s rybou naozaj lúči a rešpektuje jej život, ktorý ukončil.

Systém malých kmeňov, ktorý fungoval a stále funguje v Amazonskom pralese, je jedným z riešení ochrany planéty a aj zdravej kultúry. Toto riešenie, opisuje v diele Zelené dejiny sveta aj Clive Pontig. Pri veľkých skupinách a premnožení, či už rastlín, zvierat alebo ľudí, totiž vždy dochádza k drancovaniu, zneužívaniu a vyťažovaniu, preto vidí cestu v menších spoločenstvách a skromnosti, kde k takýmto zásahom nedochádza. Súhlasím s týmto prístupom a budúcnosť tiež vidím v menších lokálnych komunitách. Po celom svete vznikajú rôzne aktivity upriamujúce pozornosť na lokálne periférne centrá. V Mustarinde vo Fínsku realizujú už desať rokov medzinárodný rezidenčný program s citlivosťou voči lokálnemu prostrediu, sympózium Artictic Challanges in Mountain Villages – Fundazium Cultura Lumnezia, ktoré bolo realizované v rámci  SARNu na jar tohto roku v švajčiarskych Alpách skúmalo ako by mohli umelci žiť vo vysokohorských miestach, na Slovensku funguje dlhodobo niekoľko periférnych centier a rezidencií (Banská Stanica, Schaubmarov mlyn, Stanica Záriečie, Periférne centrá). Všetky tieto centrá venujú veľkú pozornosť pochopeniu pojmu teritória, jeho vlastnenia „owning“ alebo patrenie doňho „belonging“.

V lete sa otvára zároveň otázka hmyzu a repelentov. Lokálne bio repelenty zväšča fungujú veľmi dobre. Repelenty sa však nepoužívajú len na hmyz, táto stratégia sa začala aplikovať aj na odháňanie predátorov. Vo videu „Reserve“ od Gearrda Ortina Castellviho sa upozorňuje na drastický úbytok vlčej populácie v časti Álave (Baskicko, severné Španielsko). Samotný vlk sa vo videu mihne len na sekundový okamih a znovu mizne v tme. V Amerike sa predáva vlčí moč ako „repelent“ na iné typy zvierat. Keďže ide o predátora z Ameriky, nie je isté, či by rovnako pôsobil aj na zvieratá v Španielsku, tie majú v pamäti pachovú stopu španielskych vlkov. Súčasťou videa je aj bizarný cvičný hunting, keď sa poľuje na umelé zvieratá. Záber na to, ako sa s týmito umelými replikami manipuluje, je paralelou veľkochovov. Človeka strasie pri predstave, keď sa díva na auto, ktoré vykladá mŕtve zvieratá, na ktorých sa za pár minút hostia muchy a supy. Drsnosť a poetika, human a nonhuman. Delenie na živé a neživé entity je už niekoľko rokov považované za neadekvátne. Neľudské entity sú na tejto výstave nezastúpiteľné a tvoria gro celého systému, v ktorom sami zobrazujú túto problematiku. Vďaka televízorom, projektorom, fotografiám, videám, objektom a iným neľudským entitám môžeme zdieľať tento priestor a kurátorskú koncepciu Borbály Soós. Okrem umelcov z Brazílie a Španielska zahrnula do výstavy aj diela od dvoch slovenských autorov a jedného českého umelca. Všetky tri spája podobná abstraktná poetickosť. Oto Hudec vo svojej inštalácii „We are the garden“ priamo rozvíja citáciu „Svet je les, les je svet.“ Príbeh o osamotení a apokalyptickom živote je veľmi citlivý a poetický, je však v rozpore s modelom skleníka v expozícii. V reálnom živote má autor tento skleník prepojený so svojou chatkou a pestuje v ňom slivku a melón. V expozícii je jeho veľkosť akosi neprimeraná a stráca autenticitu. Je to síce zmenšenina, ale v danom priestore pôsobí disproporčne a dislokovane, predstavujem si ho skôr na sprístupnenej záhrade plný byliniek alebo kvetov. Kultové dielo „Štepování“ od Jana Štemberu má na výstave nenápadnú pozíciu, je ako organizmus, ktorý sa do nej zaštepil a vrástol. Príbeh okolo nájdenej a následne adjustovanej zbierky„Found and Given (The Petrified Forest)“ od Petry Feriancovej obohacuje kompozíciu výstavy o klasický muzeálny prvok. Vyhodeným fotografickým „fosíliam“ sa zmenil život. Ocitli sa vyhodené a potom znovu nájdené. Symbolizujú prirodzenú vratkosť a premenlivosť života – diverzitu.

Celkovo výstava pôsobí ako súbor ostrovov, pričom sa na každom z nich odohráva iný problém a situácia. Ich spoločenstvo poukazuje na široký rozptyl pojmov, prostredí a umeleckých prístupov k danej téme. To, že bola súčasťou výstavy aj záhrada, v ktorej sa odohrávali sprievodné programy je prirodzeným rozšírením expozície – táto extenzia, ďalší ostrov je akousi internou observáciou a gestom zdieľania priestoru, ktorý je bežne prístupný len internému teamu galérie. Ponuka zdieľať ho s divákmi a návštevníkmi je nielen spomínaným gestom, ale najmä signálom, že je priestor aj ľudia v ňom otvorení a pripravení diskutovať a posúvať hranice videného a súkromného, podobne ako blízki priatelia, ktorí spolu trávia čas na pikniku alebo záhrade. Som momentálne v Bratislave a sedím na deke z Mexika, sú štyri hodiny ráno, je teplo a bezvetrie. Na strope je množstvo drobného hmyzu. Maja mi povedala, že ak budem celú noc hore, možno sem ráno vletí škorec alebo holub, aby som sa nezľakla. Priala som si, aby sa to stalo, ale aby sa mu potom nič nestalo. Dnes nepriletel, možno zajtra. Nočná obloha sa preklopila do ranného brieždenia, rozvidnieva sa, nejdem už spať, odchádzam na vlak do Brna. Niečo mi to pripomína. Paralelnú situáciu pred pol rokom? Ale čo robí duch výstavy? Spí na záhrade alebo tiež nespal? Dopočul sa, že v Orlických horách začína dnes projekt Vzdoruj jako les? Dúfam, že áno.


Foto: Adam Šakový (Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu.)

Maria Thereza Alves, Petra Feriancová, Oto Hudec, Gerard Ortín, Hanna Rullmann & Faiza Ahmad Khan, Petr Štembera / Ekológie krajín duchov, Svet je les, les je svet / kurátorka: Borbála Soós / tranzit.sk / Bratislava / 11. 6 –31. 7. 2020

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *