Kristián Németh: Ako ovplyvňuje cirkev naše životy?

Ďalším finalistom Ceny Oskára Čepana je Kristián Németh. V rozhovore, ktorý s ním viedla Barbora Komárová si môžeme prečítať, ako sa mu študovalo v intermediálnom ateliéri pod vedením Ilony Németh a že okrem toho študoval aj záhradnú architektúru, prečo sa venuje inštitucionálnej kritike cirkevnej obce a aké osobné zážitky ho k nej priviedli. Németha najviac zaujíma, akým spôsobom cirkev ako inštitúcia ovplyvňuje jeho život, život jeho blízkych, určité skupiny ľudí a celú našu spoločnosť. Zároveň uvažuje o tom, akým spôsobom vplýva cirkev na politiku, keďže to je oblasť, ktorá zásadne ovplyvňuje každého z nás, či už sme praktizujúci kresťania, ateisti alebo sa hlásime k iným náboženstvám.

Kristián Németh: Ako ovplyvňuje cirkev naše životy?

Najprv si sa hlásil na VŠVU na maľbu, potom si vyštudoval záhradnú architektúru v Nitre. Ako si sa nakoniec dostal k intermédiám? Väčšina mladších ľudí má z intermédií obavy, keďže nevedia, čo si majú pod tým predstaviť.

Tiež som vôbec netušil, čo sú intermédiá. S Ilonou Németh som sa však už dlhšie poznal a práve ona mi odporučila tento odbor. Zaujalo ma, že v rámci intermédií môžem robiť čokoľvek, nie je to iba jeden smer. Prijímačky sa mi na prvýkrát nepodarili, ale na druhýkrát už áno.

V podstate som ale rád, že som sa na školu nedostal hneď, ale až neskôr, keď som už bol vyzretejší. Mal som lepšiu predstavu, čo chcem a čo očakávam od školy. Záhradná architektúra bola skôr o žúrkach, menej o štúdiu. Pre správneho záhradného architekta je dôležité, aby sa zaujímal o rastliny, sledoval, kedy čo kvitne, o aký kultivar ide a ja som to v sebe nemal. Preto som zase raz skúsil VŠVU a keď ma zobrali, už som vedel, že toto chcem a išiel som si za tým.

Využívaš nejaké poznatky zo štúdia záhradnej architektúry aj vo svojej umeleckej tvorbe?

Teraz už áno. Moje posledné práce sa čoraz viac viažu k architektúre. Využívam svoje poznatky z navrhovania záhrad – pôdorysné riešenia, kompozície, prácu s priestorom. Predošlé diela boli skôr tematické, menšie a bez priestorového kontextu.

Vedel by si povedať, čím ťa štúdium u Ilony Németh ovplyvnilo a využívaš to vo svojej tvorbe doteraz?

Ilona si potrpela nakonceptuálne myslenie. Dbala na to, aby sme si nápad najprv ujasnili v sebe a až potom si vybrali vhodné médium, s ktorým budeme ďalej pracovať. Dnes sa ale niekedy prichytím, že je to opačne. Určitý vizuálny moment ma vie natoľko zaujať, že postup obrátim a vhodnú myšlienku priradím dodatočne. V konečnom dôsledku to sedí a výsledok môže byť takisto silný. Čo som sa v jej ateliéri ešte naučil, bol spôsob uvažovania a pozerania sa na veci. Nevnímam ich len z jedného pohľadu, ale snažím sa nahliadať z viacerých uhlov a robiť k tomu potrebný výskum. Nechcem veci riešiť povrchne a hľadať skratky.

Tvoj intermediálny background sa prejavuje aj v tvojej súčasnej tvorbe, ktorá obsahuje širokú škálu médií – video, fotografie, objekty, performance atď., z ktorých vytváraš inštalácie.

Mreže, video (still z videa), 2009

Predtým som tvoril samostatné videoarty, fotografie, objekty, inštalácie. Posledné práce už nazývam „výstavné projekty”, chápem ich komplexnejšie. Nerozdeľujem prácu na menšie fragmenty, nepomenúvam jednotlivé časti a nevyčleňujem použité médiá, ako napríklad v poslednom diele Monument of Possible Fall (2019). Chápem ho ako jeden celok, aj keď niektoré prvky vedia fungovať samostatne.

Počas štúdia si sa už venoval nejakým konkrétnym témam?

Hneď v prvom ročníku som skočil do témy, ktorou sa zaoberám doteraz a tou je cirkev, jej inštitucionálna kritika. Vtedy som vytvoril Mreže (2009), videoart zo spovednice. K problematike cirkvi som sa potom neustále vracal. No nie je to ľahká téma, niekedy je veľmi vyčerpávajúca. Vyžaduje sústredenosť, výskum, a preto od nej niekedy odskakujem a riešim ľahšie veci, ktoré sú možno viac vizuálne a na prvý pohľad koncepčne menej podchytené. Riešiť neustále iba jednu tému, v mojom prípade cirkev z rôznych kritických aspektov, sa nedá, zbláznil by som sa. Tieto odskoky mi tiež pomáhajú sa od nej odosobniť, aby som to nebral smrteľne vážne. Nechcem, aby divák v mojich dielach cítil kŕč.

Ktoré aspekty fungovania cirkvi ťa najviac iritujú, či zaujímajú v tom zmysle, že ich skúmaš a spracovávaš do svojich diel?

Najviac ma zaujíma, akým spôsobom cirkev ako inštitúcia ovplyvňuje môj život, život mojich blízkych, určité skupiny ľudí, našu spoločnosť. Tiež akým spôsobom vplýva na politiku, lebo to je sféra, ktorá zásadne ovplyvňuje každého z nás, či je to praktizujúci kresťan, ateista alebo sa hlási k inému náboženstvu. Môžem to vysvetliť na jednoduchom príklade. Je nám jasné, že cirkev na Slovensku homosexuálov nevíta s otvorenou náručou. To sa premieta aj do politiky, či už priamym alebo nepriamym spôsobom. Priamym spôsobom vtedy, keď cirkev, možno nie vždy explicitne, podporuje určité politické strany. Tie sa pri moci striedajú od nežnej revolúcie, ale cirkev si vždy našla cestu, aby minimálne cez jednu z nich mohli byť jej záujmy prezentované vo vláde. Počas minulej koalície to bola SNS, teraz je to OĽANO (Kresťanská únia), a to sú presne tie dôvody, prečo na Slovensku ešte nemáme napríklad registrované partnerstvá. Pre dobré vzťahy v koalícii sa táto téma neotvára.

Irituje ma tiež prístup niektorých predstaviteľov cirkvi. Jeden kaplán, ktorého som nedávno sledoval na sociálnych sieťach, v jednom svojom komentári napísal „my, kresťania...”. Prečo toto vymedzenie voči ostatným? Napísal to v zmysle, že my, kresťania budeme robiť všetko pre to, aby občianske zákony boli v súlade s tými božími a ostatní sa budú musieť prispôsobiť. Ale prečo by sa mal niekto niekomu prispôsobovať na základe náboženského presvedčenia? Zaváňa to dedičstvom klérofašizmu, kedy sa rozdeľovalo na my – kresťania a vy – židia. Len tá židovská komunita sa zamenila za iné skupiny, za homosexuálov, ateistov, liberálov, inak zmýšľajúcich. Desí ma takýto spôsob uvažovania, vidím v tom nebezpečenstvo. Cirkev, jej predstavitelia a praktizujúci kresťania prinášajú množstvo pozitívnych hodnôt do našej spoločnosti, politiky, a to je dôležité, ale len do momentu, kým sa tým neobmedzujú a nepotláčajú práva iných, ako to momentálne vidíme napríklad v prípade interrupcií.

Fragile, 2015, inštalácia, foto: Denisa Horváthová

Čo bolo spúšťačom tvojho záujmu o kritiku cirkvi?

To neviem presne povedať. Netuším, prečo som v roku 2009, v prvom ročníku na VŠVU povedal Petrovi Barényimu, ktorý viedol prípravný kurz, že idem do Šamorína nahrať spoveď, kde budem hovoriť o svojej homosexualite. Bolo to niečo automatické, intuitívne a možno aj podvedomá frustrácia z vtedajšieho postoja cirkvi k sexuálnym menšinám. Odvtedy sa tá situácia vlastne ani nezmenila. Keď práca Mreže (2009) vzbudila ohlas, fascinovalo ma, prečo to ľudí tak zaujíma. Potom som sa k cirkevným témam neustále vracal a prišiel som na to, že je dôležité sa im venovať. Dosť málo vizuálnych umelcov vo svete sa kritikou cirkvi programovo zaoberá a na Slovensku skoro nikto.

Aký máš aktuálne vzťah k viere a cirkvi?

Mám za sebou kresťanskú výchovu, prvé sväté prijímanie, birmovku, ale prišiel moment, keď som si povedal, že som ateista. Bol to dlhý proces, dovtedy som hľadal Boha v sebe. K cirkvi na Slovensku sa snažím mať neutrálny vzťah, je to dôležité na udržanie objektívnosti v mojich prácach. Nie vždy sa mi to ale darí, niekedy ma viac vytáča, ako upokojuje.

Vo svojich starších prácach si spracovával nielen svoje skúsenosti, ale aj skúsenosti iných členiek tvojej rodiny. Aký mali súvis s cirkvou?

Po tom, ako som riešil vlastnú homosexualitu vo vzťahu k cirkvi, som si spomenul na príbeh mojej mamy, ktorú v 60-tych rokoch počas prípravy na prvé sväté prijímanie sexuálne obťažoval farár. Je tu ešte príbeh mojej starej mamy, ktorá moju mamu porodila ako nemanželské dieťa v 50-tych rokoch v malej dedinke na Žitnom ostrove. Kvôli nátlaku miestnej spoločnosti, ktorá bola napriek začínajúcemu komunizmu úzko spätá s cirkvou, sa rozhodla, že odíde z dediny. V tom období neboli slobodné matky vnímané ako silné osobnosti, ktoré zvládajú výchovu aj samy, ale ako forma zlyhania, chyba v systéme.

Dielo Let the Little Children Come to Me (2010) obsahuje aj nahrávku, kde tvoja mama svoj zážitok opisuje. Nebolo pre ňu traumatizujúce znova sa po takom čase vracať k tejto udalosti? Bola otvorená spolupráci na tvojom diele?

Asi bolo pre ňu dôležité povedať to. Tento príbeh mi povedala, keď som mal 20 rokov, možno menej. Keď som si spomenul na túto udalosť a začal som s tým pracovať, znovu sme to otvorili a o tejto téme sme sa rozprávali. Nebolo to pre ňu príjemné. Keď prišla reč na to, že by sa jej akúsenosť cez moje umenie dostala aj na verejnosť, tak už váhala. Veľmi si na nej vážim, že sa nakoniec rozhodla, že ide do toho a dá svoj príbeh do éteru, aby sa o tom čo najviac ľudí dozvedelo.

Opakujúcim sa prvkom vo viacerých tvojich dielach je ohnutá svieca. Čo pre teba symbolizuje a ako s ňou pracuješ?

Veľa kritiky som dostal za to, že pôsobí falicky, ale nezačal som s ňou pracovať kvôli tomu. Vychádzal som z toho, že sa často využíva pri liturgických obradoch. Postupne som sa zaujímal aj o samotný materiál a prvýkrát som ju využil v rámci fotografického diptychu Deformácia (2011). Páči sa mi, že je to síce rovný objekt, ale dá sa ohýbať, vie sa prispôsobiť, napríklad ako v práci In the Name. (2016), kde podstavcom – ktoré chápem ako cirkev – sú prispôsobené sviece. Je to podobné, ako keď cirkev vplýva a ohýba jednotlivcov. Môže to mať samozrejme aj rôzne iné konotácie. Niekto raz povedal, že to je symbol impotentnej cirkvi.

V novších prácach si prešiel do všeobecnejšej roviny, menej sa už objavujú konkrétni ľudia a príbehy. Taktiež si zmenil výrazové formy, využívaš viac symbolov, alegórií, symbolických čísel a podobne.

In the Name, 2016, výstavný projekt, foto: Ryon

Presne tak. Staršie práce boli v určitom zmysle presnejšie vo výpovedi. V Let the Little Children Come to Me (2010) je fotografia, ktorá zachytáva moment prijímania hostie medzi farárom a mojou mamou, pod ňou sú umiestnené hostie upravené podľa kresťanskej symboliky, ktorá je jasná aj pre širokú verejnosť. K tomu je ešte rozhovor s mojou mamou, kde hovorí, ako ju sexuálne obťažoval farár. Je jednoznačné, o čo ide. Ale v neskorších prácach je to neistejšie, snažím sa do nich dostať viac úrovní, viac symboliky, aby to nebolo také jednoznačné hneď na prvé čítanie, aby si divák našiel svoju vlastnú cestu k dielu. Ponúkam väčší priestor na uvažovanie a dekódovanie. V predošlých prácach som mal len jednu cestu, ktorá smerovala napríklad k tomu, že kritizujem a poukazujem na pedofíliu v cirkvi.

Vedel by si spätne definovať, prečo si sa vydal touto abstraktnejšou cestou?

Aby som nebol vnímaný ako umelec, ktorý kritizuje cirkev iba preto, lebo ja alebo moji blízki majú negatívne skúsenosti s touto inštitúciou, ale aby som dokázal, že mám všeobecnejšie poznatky a rozhľad, ako cirkev funguje. Chcel som sa odraziť od osobného príbehu, byť objektívnejší, pozerať sa na to viac z nadhľadu.

Myslíš, že tvoja kritika je do nejakej miery účinná? Asi nie v zmysle, že by sa katolícka cirkev išla reformovať kvôli jednému umelcovi, ale napríklad by diváci alebo ľudia, ktoré tvoje diela poznajú, mohli zmeniť názor na dané záležitosti?

Ja si myslím, že určite áno. Verím, že angažovaná forma umenia má nejakým spôsobom vplyv na naše životy. Určite však nepôsobí priamo, ale skôr podprahovo. Môže sa stať, že okolo mojich prác, ktoré jasne poukazujú na konkrétny problém, vznikne diskusia, a to je dôležité. Aj teraz v rámci COČ, ktorá má širokú mediálnu odozvu, by to mohlo takto zafungovať.

In the Name, 2016, výstavný projekt, foto: Marek Wurfl

Ďalšou pomerne veľkou skupinou tvojich diel sú inštalácie krištáľových objektov. Odkedy a prečo si sa tomu začal venovať?

Krištáľom som sa začal zaoberať vo štvrtom ročníku na VŠVU – v roku 2012. Predtým v lete som mal vážnejšiu autonehodu, tak som sa prirodzene začal venovať otázkam života, jeho krehkou povahou. K výslednej forme diel som sa dostal intuitívnym spôsobom. Mama mala doma rôzne krištáľové predmety a keď som sa pripravoval na semestrálnu prácu, vytiahol som ich a začal ich na seba ukladať. Bol som zaujatý materiálom, architektúrou, ktorú som z nich vyskladal, ako aj krehkými vzťahmi, ktoré vznikli medzi jednotlivými predmetmi. Zažitá trauma z autonehody sa ale z toho nedá odčítať.

Viaceré tieto práce evokujú zničenie, roztrieštenie a pád. Okrem súvislostí s autonehodou je v nich možné čítať aj kritiku cirkvi?

Najprv som si myslel, že to s tým absolútne nesúvisí a odmietal som to, nakoľko som tematicky vychádzal z niečoho iného. Keď sme robili výstavu Crack v Nitre (2017), Ľuboš Lehocký v kurátorskom texte moje krištáľové práce spojil aj s cirkevnou tematikou. Nechápal som, prečo to spája, pre mňa to bolo niečo úplne iné. Neskôr som ale pochopil, že asi mal pravdu a určité súvislosti tam sú. V práci Fragile budujem z krištáľových objektov krehké vzťahy, čo sa dá aplikovať tiež na vzťah medzi cirkvou a jednotlivcami, či určitou skupinou ľudí. Je to krehká väzba, ktorá môže byť kedykoľvek zničená, keď sa napríklad zabuchnú dvere a inštalácia sa rozpadne.

Súčasťou niekoľkých tvojich projektov bola aj performance, no nikdy si neperformoval ty. Prečo?

Neviem si typovo sám seba v tých situáciách predstaviť a ani by som nezvládol performovať, neviem sa tváriť. Ťažko zvládam aj verejné vystupovanie. Nefungovalo by to v žiadnom prípade, preto si vyberám vždy niekoho iného. Zatiaľ som v každej performance pracoval iba s jednou osobou, buď so ženou alebo mužom. Nereprezentujú už moje konkrétne skúsenosti, ale zážitky viacerých ľudí, alebo človeka, ktorý sa v tom nájde.

Porota COČ vo svojom vyhlásení k tvojej tvorbe spomína: „S mimoriadne zušľachťujúcim prístupom k materiálu a hustotou alegorických odkazov prepožičiava život erotickému telu, ktoré by cirkev zahalila, vymazala, alebo poprela.” Ako ty vnímaš telo vo svojej tvorbe a ako k nemu pristupuješ?

Táto veta z ich statementu ma trochu prekvapila. Nečakal som to. Ja pravdupovediac nevnímam, že by som prepožičiaval život erotickému telu. Ale niekedy je ťažké pozerať sa na svoje práce z nadhľadu. Ak by som sa úplne odosobnil od svojej tvorby, tak erotické telo sa tam môže objaviť, či už v určitých gestách alebo v podobe polonahého tela. Nepracujem s tým ale vedome, aby to bolo sexy, či erotické na prvé čítanie.

V portfóliu pri novších prácach uvádzaš, na ktoré staršie nadväzuješ. Ako chápeš tieto dvojice?

Monument of Possible Fall, 2019, výstavný projekt, foto: Adam Šakový

Aj ako rozvinutie staršej práce, tiež ako inšpiračný zdroj či aktualizáciu. Niekedy sa vraciam k rovnakým témam, ale spracovávam ich komplexnejšie, napríklad do výstavného projektu, v rámci ktorého divák môže získať viac informácií.

Momentálne si doktorandom v Ateliéri vvv u Martina Piačeka na Katedre intermédií na VŠVU. Akou témou si sa zaoberal v rámci svojho štúdia?

Téma je tá istá, len v nej pokračujem. Výskum mi pomohol vnímať cirkev nie iba z môjho subjektívneho pohľadu, ale v rámci širších kontextov, cez všeobecnejšie poznatky či už z pohľadu filozofie, histórie, alebo výtvarného umenia. Posledná práca, ktorú som k téme vytvoril, bola výstava v At Home Gallery v Šamoríne The Monument of Possible Fall (2019) a vnímam ju ako finálny výstup štúdia.

Aké máš plány po doktorandskom štúdiu? Dávaš si oddych od akademickej pôdy?

Od akademickej pôdy určite áno, minimálne na pár rokov. Chcem chodiť čo najviac na rezidencie. Teraz som mal ísť na dva mesiace do Meetfactory. Dostal som na výber si rezidenciu ponechať na tieto letné mesiace, ako bolo pôvodne naplánované, alebo kvôli koronakríze ju preložiť na budúci rok. Rozhodol som sa ju absolvovať až budúci rok, netuším, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať, či nepríde druhá vlna. Kvôli chystanému projektu a iným povinnostiam v rámci COČ by som sa musel vracať na Slovensko a ak by sa zase zatvorili hranice, bolo by to zložité.


Foto: László Antal, Denisa Horváthová, Ryon, Marek Wurfl, Adam Šakový

Barbora Komarová | Barbora Komarová je kurátorka a kritička, venuje sa súčasnému vizuálnemu umeniu. Bakalársky titul z dejín umenia získala na UK v Bratislave, magisterský na Université Rennes 2 vo Francúzsku, kde sa špecializovala na kurátorstvo a teóriu súčasného umenia. Momentálne pôsobí na VŠVU v Bratislave ako PR manažérka a zároveň ako doktorandka na katedre teórie a dejín umenia.