Artalk.cz

Ludmila Hrachovinová: Maľba mi je partnerkou

Cena Oskára Čepana 2020 pozná svojich finalistov, sú nimi Daniela Krajčová, Jozef Pilát, Kristián Németh a Ludmila Hrachovinová. S posledne menovanou prinášame prvý rozhovor, ktorým otvárame špeciál, venovaný predstaveniu tvorby finalistov a finalistiek. Ludmila Hrachovinová sa venuje médiu maľby v jeho expandovanej podobe. Skúma vzťah medzi plochou obrazu a mäkkým telom performera v priestore, ktoré sa občas musia voči sebe vymedziť, aby našli medzi sebou nie len formálny súlad. O tom, ako o maľbe premýšľa, sa s ňou rozprávala Miroslava Urbanová.

Ludmila Hrachovinová: Maľba mi je partnerkou

Ako si sa ty – osobne a tvorivo – vyrovnala s poslednými mesiacmi, ktoré priniesli množstvo zmien a obmedzení? 

Karanténa kvôli Covid-19 prišla akurát v čase, keď som dokončila veľa svojich projektov a mala za sebou intenzívny rok s množstvom cestovania. Ešte som mala v pláne v tom čase ísť pracovne do Švédska, ale už som zostala doma a popravde som za to bola vďačná. Až vtedy mi došlo, že už idem cez svoje limity a že som už vyhorela. Prvý mesiac som skoro celý prespala. Popravde som nevedela zastaviť a stopnúť celý môj naplánovaný program, ktorý sa rútil ako vlak, z ktorého sa nedá vyskočiť a až táto situácia ma z toho vytiahla. Zostala som na Slovensku, za čo som veľmi rada. Veľa vecí som prehodnocovala a stále prehodnocujem. Pre mňa to bolo obdobie sebareflexie. Takisto spätne reflektujem veci, ktoré som v tvorbe už urobila. Myslím si, že by som si chcela priniesť viac vlastnej kontroly nad svojou situáciou a programom. Nechať si priestor na spomalenie a také obyčajné bytie. Je sranda, že s tou témou pracujem a pritom som sa stala otrokom vlastného uponáhľania sa.

Začneme tradične a zoširoka – v rámci svojich študijných skúseností si sa ocitla na umeleckých školách v Bratislave, Štokholme, Reykjavíku a vo Frankfurte. Aký pozitívny posun vnímaš vo svojej tvorbe po skúsenostiach s danými systémami – v rámci svojho chápania umenia, umeleckej prevádzky a tvorby ako takej?

Zaujímavé bolo, že každý systém bol odlišný a skúsila som si viac formátov. Na švédskom Royal Institute of Arts sme boli rozdelení do skupín ku konkrétnym profesorom, ale neboli sme špecificky zaradení na oddelení maľby alebo sochy. Čiže v jednej skupine boli študenti, ktorí robili s rôznymi médiami. Boli sme viac orientovaní na maľbu, ale boli medzi nami ľudia, ktorí robili s videom. To bolo pre mňa zaujímavé – nebolo to klasifikované, boli sme bez nálepky maliara/-ky, boli sme nútení byť súčasťou diskurzov o iných médiách, aj viac teoreticky orientovaných. Švédski študenti si však nezažili náš (pozn. red. VŠVU v Bratislave) klasickejší systém, v ktorom sa krvopotne prechádza celými dejinami vizuálnej kultúry od začiatku, kde sú prednášky dané a program si nemôžeš navoliť sám/sama. Vo Švédsku sa zas v extrémne voľnom prostredí môžeš stratiť, mal/-a by si vedieť od začiatku, čo ty chceš. Nešlo o lineárne učenie sa všetkého o dejinách a médiu, ty si si od začiatku koncipoval/-a vlastný projekt a trajektóriu – a to ako začínajúci/-a študent/-ka a umelec/-kyňa niekedy nevieš. Niekedy ten pripravený systém – viac štruktúrovaný – ti môže pomôcť v začiatkoch, keď ešte nevieš, čo chceš robiť. Ideálne je absolvovať začiatok v slovenskom systéme a potom mať individuálny program. Vo Švédsku som študovala v ateliéri profesorky Sigrid Sandströmovej, ktorá pracovala s abstraktnou maľbou s veľkým teoretickým zázemím – aj veľmi intuitívne, ale aj konceptuálne. To ma určite ovplyvnilo. Vo Frankfurte som momentálne hosťujúcou študentkou v ateliéri maľby. Je to tiež voľnejšie, program si tam celý navolíš sám/sama.

Tvoja tvorba obsahuje pre mňa tri konštanty: 1. abstrakciu – redukciu foriem – či už maliarskych, alebo sochárskych, 2. zapojenie diváka – nielen retinálne, 3. vytvorenie akejsi scény pre choreografiu v priestore. Čo všetko berieš do úvahy pri tvorbe svojich diel, ktoré môžeme charakterizovať, že operujú na poli expandovanej maľby? Ako reflektuješ priestor, kontext, v ktorom projekt realizuješ? 

Keď začínam rozmýšľať nad projektom, väčšinou je spojený s daným miestom, čiže počiatočná úvaha je o ňom. Samotný priestor determinuje projekt – podľa toho prispôsobujem napr. formáty malieb, či sú orientované na výšku, alebo na šírku, veľkosť formátov, celý projekt sa odvíja od toho, je to väčšinou site-specific. Ďalší faktor je pozícia človeka v priestore a na to sa viaže následná inštalácia. Maľby vytváram v ateliéri. Od začiatku nevidím presne, aký bude výsledok, finálny bod je v danom priestore pri strete s divákom. Každý priestor beriem s jeho špecifickosťou – či ide o konkrétnu inštitúciu, alebo kde sa nachádza. Zaujíma ma kritický pohľad na klasickú naráciu vystavovania obrazov, prezentáciu maľby, stretnutia diváka s dielom v inštitúcii. 

U nás sa na poli expandovanej maľby pohybujú napríklad František Demeter či Dorota Sadovská, ale v iných intenciách a inými prostriedkami, presahmi. My sme si raz písali, že máme rady nemeckú umelkyňu Juttu Koetherovú, ktorá podobne ako ty pracuje s presahmi maľby a performancie (v jej prípade ide ale hlavne o zvukovú performanciu). V strede vašej tvorby stojí maľba, ktorú u teba špecificky diváci môžu vnímať z rôznych pohľadov – nielen postojačky, ale aj poležiačky, či si ju môžu chytiť do ruky. Čo je pre teba maľba – prostriedok skúmania, nástroj, odrazový mostík pre telo diváka, kulisa…? Kde v tvojej umeleckej praxi stojí maľba?

Nie je to o tom, že by som si mohla zobrať ktorúkoľvek maľbu alebo natiahnuté plátno na ráme a pracovať s ním inštalačne a s divákom interaktívne. Obraz sám o sebe – to, čo je na obraze – je pre mňa dôležité. Má to rôzne vrstvy a roviny. Mám pocit, že sa niekedy viac prelínajú, niekedy hovoria možno z iných pohľadov, pozerajú sa na veci z iných uhlov. Keď mám maľbu, ktorá zobrazuje fyzické tvary a hmoty, keď je to viac energické (ako v projekte Movement Shapes the Distance, Distance shapes the Present pre Knoll Galerie vo Viedni) – tak v tom projekte som chcela fyzickosť a predmet maľby dostať viac do priestoru práve telom (performerky). Téma obrazu sa dostala do priestoru, aby to divák mohol precítiť, a tak sa k nej dostať. Potom v niektorých ohľadoch je maľba viac partnerkou/spolupracovníčkou celej situácie, súčasťou celej performatívnej a participatívnej situácie, pričom je však vždy východiskom projektu. Rozmýšľala som miliónkrát, akým spôsobom sa na maľbu pozrieť inak – napríklad cez iný materiál. Ja však stále používam plátno na ráme – klasickú maľbu – naschvál. Chcem s maľbou/obrazom robiť ako so symbolom.

V tvojich posledných projektoch abstraktné formy, ktoré maľuješ, naozaj asociujú predovšetkým pohyb, prepletené končatiny, ale aj istú nedokončenosť a plynutie času. Performer/-ka to akoby ďalej rozvíja, ale aj uzatvára. Využívaš performerov/-ky, ale aj sama sa často zapájaš do performancie – v jednej si napríklad prenášala plátna v galérii a vytvárala nové zoskupenia obrazov. Na základe čoho si vyberáš performerov/-ky a čo je pre teba dôležité pri ich výbere? Ak to chceš prezradiť, aké im dávaš inštrukcie?

Záleží od projektu, vyberám si isté typy ľudí. Vo väčšine prípadov im nedávam presné choreografie, dávam im indície, snažím sa im vysvetliť koncept a čo ním chcem vyjadriť. Vyjadrenie pohybu a deja je však na nich. Niekedy je to však dané – ak stojí pred obrazom napr. hodinu a bráni priamemu pohľadu naň. Rod a vek je pre mňa tiež dôležitý pri ich výbere. Nesnažím sa ich štylizovať, v projekte Korelácia pre Temporary Parapet som si pôvodne vybrala tri ženy – tridsať, štyridsať a šesťdesiatročnú – posledná sa, bohužiaľ, pred výstavou zranila, a tak som plán zmenila a vybrala staršieho pána. Všetci však boli zasadení do rovnakých, tentokrát jemnejších situácií – či už v rámci vzťahov v priestore, alebo pri činnosti, akou je jemné masírovanie vlastných svalov. 

Na časovosť odkazujem názvami. Moment bytia v istom čase, v istom bode niekde, vnímať priamo, je pre mňa dôležité, je to vec, s ktorou pracujem. Koncentrácia diváka, ktorý príde do galérie a ktorý vidí napríklad toho performera stáť nehybne pod obrazom, má upozorniť práve na ten moment. Človek si akoby neuvedomuje daný moment – čiže je to o uvedomení si danej chvíle, prchavosti, plynutí času. Niektoré časti performancie sa odohrávajú v normálnom rytme, niektoré sú viac statické – často sa pracuje so zastavením, spustením, opakovaným zastavením – uvedomovaním si (seba). 

Uvedomenie si vlastného tela je pre mňa vo výstave dôležité – v niektorých performanciách bola kombinácia dynamickejších pohybov s takými, ktoré človek robí, napr. keď je v autobuse a je mysľou neprítomný. Sú to často odkazy na pohyby z denného života. Majú pracovať vyslovene s fyziognómiou tela, umocňovať pocit v priestore, hmotu tela, ohybnosť, neohybnosť, ako je a nie je človek flexibilný. Využívam viacero prístupov: napríklad, keď je divák performerom a vtedy sa divák musí prispôsobiť situácii, aby sa pozeral, potom napríklad je výstava s performermi, ale divák chtiac-nechtiac sa musí meniacej situácii v priestore prispôsobovať, premiestniť, byť zneistený, utlačený. Posledná výstava Silent Immediacy (v Knoll Galérii Budapešť) pracovala s celým priestorom a odkláňala pohľad na zvláštne miesta, časti, ktoré nie sú súčasťou inštalácie. Každá výstava má iný koncept inštalácie a performancie, zapojenia diváka.

Neruší ťa, keď nastane situácia po otvorení, performancia – že je to iná situácia, akoby iná výstava?

Myslím, že výstava aj samotnou inštaláciou na veľa vecí odkazuje. Keď príde divák po performancii, už ju neuvidí, ale vidí náznaky tej performancie, niečo tam je. V Temporary Parapet bola súčasťou výstavy tyč, na ktorej si aj divák mohol natiahnuť telo, zavesiť sa na ňu – priamo odkazovala na pohyb. Potom tam bol ešte rebrík, po ktorom mohol divák vystúpiť hore, vyššie na level zavesených obrazov a pozrieť sa na ne frontálne. 

Myslíš, že takto s tvojou maľbou ľudia strávia viac času?

Myslím si, že hej (smiech). Dúfam. Minimálne, čo by som chcela dosiahnuť, je prepnúť myšlienkové pochody diváka, naznačiť nové situácie, ktoré sa môžu odohrávať. 

Viem, že pochádzaš zo sídliska, konkrétne z Petržalky, čo je pre mňa veľmi špecifickou vizuálnou aj telesnou skúsenosťou – monotónne, ale aj rytmické – nechcem ísť do nejakej psychoanalytickej roviny, ale myslíš, že ťa to ovplyvnilo, prípadne čo iné hralo úlohu v tvojom záujme o abstrakciu a telo, maľbu ako takú…?

Petržalka bola stavenisko, keď som vyrastala. Hrali sme sa so sestrou s hlinou, pieskom, kamienkami, bolo to kreatívne prostredie (smiech). Veľa sme chodili k babke na Dolné Hony, skákali gumu na betónových terasách – mám veľký vzťah k betónu a stavbám z nich. Na strednej škole, na ŠUP-ke som študovala keramiku, kde sme si museli pripravovať vlastnú hlinu. To na Západe neexistuje, tam dostaneš krásnu hlinu. Dotýkanie sa materiálu, jeho tvarovanie, tie základné procesy ma vždy zaujímali. Aj preto som o maľbe rozmýšľala skôr sochárskym spôsobom – idem tvoriť trojdimenzionálne tvary. Také masy, formy, akoby si človek chytil kus hliny, to isté podľa mňa premietam do maľby – z farby chcem namodelovať hmotu. Takže hlina, keramika ma ovplyvnila.

V Štokholme si mala dokonca projekty, kde diváci vytvárali formy na zemi z popola a olejového piesku.

Keď som išla do Švédska, mala som maliarsku krízu, prestala som maľovať, nevedela som, ako s tým pokračovať. Zdalo sa mi to rigidné. Začala som robiť interaktívnejšie projekty, ktoré pracovali s inou časťou priestoru – odohrávali sa na zemi, hrala som sa s tvarmi a s materiálom, s ich repetitívnosťou – boli to v podstate formičky na piesok. Napadlo mi, či by sa to dalo preniesť do maľby, ktorá mi chýbala, hľadala som si cestu. Na začiatku som nemala predstavu, čo chcem, iba som vedela, čo mi prekáža. Neviem nájsť riešenie hneď, len skúšam rôzne možnosti.

Ostaneme v Petržalke ešte chvíľu – si súčasťou project spacu/galérie HotDock. V portfóliu pre COČ sa však neprezentuješ ako kultúrna organizátorka. Aká je tvoja úloha v HotDocku, čo tam prinášaš a čo ťa na tom baví?

Som jedna z piatich členov tímu HotDock (pozn. Roman Bicek, Aurélia Garová, Jaroslav Kyša, Juraj Rattaj). Okrem Aurélie Garovej, ktorá má na starosti aj dizajn, nemáme špecificky rozdelené úlohy, každý zodpovedáme za navrhnuté výstavy, ale podieľame sa aj na ostatných výstavách. Každý z nás predkladá plán, navrhuje výstavu, ktorú chceme produkčne zaštítiť. Každý z nás má svoj pohľad – v tom je práve program zaujímavý, že si demokraticky nechávame voľnosť, koho chceme pozvať do programu. Mňa zaujíma pozývať umelcov zo zahraničia, minulé leto sme mali pozvaných škandinávskych umelcov – bola to zároveň kolaborácia so salónom krásy vedľa (HotDock sídli v obchodných priestoroch pod panelákom na terase v Bratislave-Petržalke). Zaujala ma ich prax, no rozmýšľam o tom vždy v kontexte nášho priestoru.

Ako súčasná situácia ovplyvnila váš galerijný program? 

S HotDockom sme takisto mali minulý rok strašne náročný program. Keď sa na to spätne pozriem, nechce sa mi veriť, že sme to všetko zvládli (smiech). Niektoré veci som chcela dotiahnuť ešte do väčších detailov, ale nestihla som to kvôli vlastnému vyčerpaniu a to ma mrzí. To je jedna vec, ktorú sme tento rok zmenili a ten program je obsahovo síce menší, ale koncentrovanejší. Minulý rok nás vyčerpal. Táto odmlka nám ukázala, že v tom chceme určite pokračovať všetci ďalej. Myslím si, že sme tiež všetci získali čas na sebareflexiu a máme chuť a tešíme sa na ďalšie fungovanie. Samozrejme, riešime problémy s výstavným programom, ale Fond na podporu umenia, vďaka ktorého grantu môžeme vôbec fungovať, sa nám snaží vyjsť v ústrety a pracovať s touto situáciou. Vystavujúci umelci takisto situáciu chápu. Naša ďalšia plánovaná výstava sa týka umelcov z Česka, takže musíme počkať na otvorenie hraníc.

Porota vo svojom vyhlásení k finalistom tohtoročnej COČ hovorí, že tvoje experimenty vzbudili ich zvedavosť do takej miery, že by ich chceli zažiť na mieste výstavy finalistov. Už minuloročný kurátorský výber finalistov bol vo veľkej miere zaujímavý. Aké sú tvoje očakávania od priestoru synagógy v Žiline, kde sa má teda uskutočniť výstava, s jej všetkými historickými a architektonickými špecifikami? Máš už predstavu, akým smerom pôjde tvoj projekt?

Výstava v Novej synagóge bude pre mňa veľká výzva. V pondelok (11. mája 2020 pozn. red.) som bola v nej prvýkrát a úprimne mi to vyrazilo dych. Priestor je neuveriteľne jedinečný, absolútne dominantný a veľmi sa na to teším. Atmosféra synagógy bude určovať moje uvažovanie o výstupe, viem si predstaviť reagovať na to viac priestorovo. Nejaké koncepty už mám, ale vyslovene závisí od toho, ako to bude fungovať v danom priestore. Výstup bude v línii mojich predchádzajúcich projektov – z každého projektu sa mi po vlastnom feedbacku otvoria nové cesty a možnosti.

Čo chystáš okrem prebiehajúcej budapeštianskej výstavy v galérii Knoll, ktorá bola predĺžená?

V decembri pripravujem performatívnu výstavu v bratislavskej galérii Medium. 

Myslíš, že ti terajšia situácia, keď sa na istý čas akoby celá spoločnosť zastavila, dala nové podnety v rámci rozmýšľania?

Ešte neviem. Mne to strašne dlho trvá (smiech).


Foto: archív autorky a Leontína Berková

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *