Podoby ilúzie

Publikácia Ilúzia: Obraz ako metafora ľudskej mysle od Kataríny Ihringovej vyšla minulý rok vo VEDE, vydavateľstve Slovenskej akadémie vied. Peter Megyeši v recenzii postupne prechádza jednotlivé kapitoly, pričom v kontexte témy vyzdvihuje predovšetkým originálne autorkine interpretácie súčasných slovenských umeleckých diel. V poslednej kapitole, venujúcej sa problematike vzťahu mysle a iluzívnym stvárneniam, oceňuje aj adaptovanie najnovších zistení psychológie, neuropsychológie, teórie mysle, neurovedy či neuroestetiky. Naopak, kriticky sa stavia k absencii celého stredovekého umenia a stredovekých teórií obrazu, pričom vypustenie tisícročného obdobia medzi antikou a renesanciou nepovažuje za dostatočne odôvodnené.

Podoby ilúzie v slovenskom vizuálnom umení

Kniha Kataríny Ihringovej Ilúzia: Obraz ako metafora ľudskej mysle (VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2019) prináša v domácom prostredí ojedinelé a ambiciózne spracovanie fenoménu, ktorý je predmetom záujmu nielen teórie a dejepisu umenia, ale i estetiky, filozofie a kognitívnej vedy. Autorka, pôsobiaca na Katedre dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, publikovala v roku 2012 podobne tematicky veľkoryso koncipovanú monografiu Vzťah slova a obrazu v slovenskom vizuálnom umení, v ktorej sa zamerala na večnú tému komplikovaného vzťahu medzi viditeľným (obrazom) a vysloviteľným (slovom), postihujúcu v základe ľudskú skúsenosť so svetom. V centre jej teoretických aplikácií a výkladov bolo slovenské vizuálne umenie, najmä z obdobia šesťdesiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia.¹

Kniha je rozdelená do troch hlavných kapitol: 1. Ilúzia – problém pravdy realistického zobrazenia, 2. Zrkadlenie (ne)reálneho, 3. Perceptuálne ilúzie – sila nášho vnímania. Tak ako v predchádzajúcej autorkinej monografii, i v tejto je úvodná časť venovaná prehľadu kanonických textov západnej kultúry, ktoré sú pre sledovanú problematiku základnou a referenčnou literatúrou. Nie je teda prekvapujúce, že uvažovanie o ilúzii otvára jeden z vôbec prvých textov o umení: anekdota z Plíniovej Naturalis Historia o umeleckom súperení medzi dvoma antickými maliarmi – Parrhasiom a Zeuxisom, ktorá sa vinie dejinami kultúry ako literárny a vizuálny topos. Cez Plínia a Gorgiasovu Oslavu Heleny je čitateľ v rýchlom slede oboznámený s ťažiskovými pasážami Platónových dialógov, Albertiho renesančnou koncepciou „otvoreného okna“ a perspektívneho zobrazovania. Iba v strohých odkazoch sú pripomenutí ďalší teoretici či teoretizujúci umelci, venujúci sa problematike renesančného iluzívneho zobrazovania: Lorenzo Ghiberti (Commentarii, 1452–55), Piero della Francesca (De perspetiva pingendi, 1460–82) a Leonardo da Vinci (Trattato della Pittura, okolo 1498). Obdobne, formou stručného a hutného komentára k teoretickým textom, sú spracované i jednotlivé podkapitoly: Perspektíva ako symbolická forma vychádza najmä z objasňovania textov Erwina Panofského (Perspektive als symbolische Form, 1925), Hansa Beltinga (Florence and Baghdad: Renaissance Art and Arab Science, 2011), podkapitola Vymedzenie pojmu realistické zobrazenie z textu Nelsona Goodmanna (Jazyky umění. Nástin teorie symbolů, 2007) a podkapitola Sila našich očakávaní vychádza predovšetkým z teoretických prác E. H. Gombricha (Umění a iluze. Studie o psychologii obrazového znázorňování, 1985) a Pierra Francastela (Malířství a společnost. Výtvarný prostor od renesance ke kubizmu, 2003).

Poučenému čitateľovi, ktorý je s diskutovanými autormi a publikáciami bližšie oboznámený, môžu pripadať tieto časti ako nadbytočné, prípadne v týchto pasážach knihy hrozí i riziko, že pri tlmočení niektorých teórií – a to v značne komprimovanej podobe – dôjde až k ich zjednodušovaniu. Je zrejmé, že Katarína Ihringová myslela i na čitateľov, pre ktorých nie sú spomínané knihy dôverne známe a snažila sa ich priblížiť a vysvetliť jednotlivé pojmy a koncepcie skôr, než pristúpi k samotným autorským interpretáciám diel slovenského vizuálneho umenia. Práve originálne autorské výklady jednotlivých diel a miesta, kde píše autorka sama za seba, považujem v knihe za najzaujímavejšie a najprínosnejšie. V prvej kapitole sú to konkrétne analýzy hyperrealistických malieb Veroniky Rónaiovej a Veroniky Šramatyovej (s. 30–37) a trompe l'oeil Milana Bočkaya a Marcela Mališa (s. 37–39). V prípade Mališovho cyklu Lebensraum by však bolo vhodné uviesť i skoršie a dôsledné interpretácie od Zory Rusinovej z roku 2012, ktoré zazneli na sympóziu Maľba v kontextoch, kontexty maľby a vyvolali prekvapujúco búrlivú a polemickú diskusiu. Rusinovej príspevok, spolu s prepisom následnej diskusie, bol publikovaný v zborníku.²

I v druhej kapitole Zrkadlenie (ne)reálneho autorka postupne predstavuje zásadné antické a renesančné texty, venované fenoménu zrkadla a zrkadlenia, ako sú Ovídiove Metamorfózy, Platónove Dialógy a komentáre Albertiho a Leonarda da Vinciho. Ako dôležití teoretici, pracujúci s konceptom a metaforou zrkadlenia, sú pripomenutí a komentovaní Umberto Eco, John Berger, Sigmund Freud, Jacques Lacan a hlavne Michel Foucault so slávnym a intelektuálne vzrušujúcim príspevkom k Velásquezovmu obrazu Las Meninas. Aj úvodné podkapitoly druhej časti publikácie môžeme považovať za teoretickú a terminologickú prípravu a vytvorenie diskurzívneho rámca, v ktorom následne prebiehajú Ihringovej prenikavé interpretácie vybraných diel, napríklad práce so zrkadlom Mateja Kréna, Cylindrická anamorfóza (s podtitulom 8 statočných) Daniela Fischera, Narcis Vladimíra Kordoša, Zranený Gal ako Narcis Jána Križíka a Ukrižovaný Narcis Ladislava Čarného.

Záverečná kapitola Perceptuálne ilúzie – sila nášho vnímania je priblížením prístupov psychológie, neuropsychológie, teórie mysle, neurovedy a neuroestetiky, ktoré pomáhajú pochopiť vzťah ľudskej mysle k iluzívnym stvárneniam z pozície súčasných zistení o fungovaní mozgu. Z osobnej pozície čitateľa, historika umenia, neorientujúceho sa v tejto oblasti výskumu, vnímam kapitolu ako vítaný prehľad problematiky, ktorá zatiaľ nie je bežnou súčasťou diskurzu disciplíny dejín a teórie umenia. V tejto časti publikácie sa ako pointa objasní i podtitul knihy Obraz ako metafora ľudskej mysle, ktorý vychádza z myšlienok renesančného učenca a umelca Albertiho a súčasného vedca Davida M. Eaglemana: „Problém optických ilúzií najzásadnejšie reprezentuje spomínaný výrok súčasného neurovedca Davida M. Eaglemana, ktorý parafrázujúc výrok L. B. Albertiho o pripodobnení renesančného obrazu k otvorenému oknu do prírody považuje optické ilúzie tiež za isté otvorené okno, ale do ľudskej mysle. Podľa aktuálnych výskumov neurovedcov už nie sú optické ilúzie len záležitosťou našej schopnosti či neschopnosti sa správne pozerať, ale zásadné miesto pri ich vnímaní zohráva náš mozog, ktorý vlastne samotné optické ilúzie generuje.“³

Vzhľadom na zameranie knihy je však prekvapujúce, že v knihe Ilúzia nie je ani zmienený pojem simulakrum, ktorý pritom patrí v postmoderne medzi kľúčové teoretické termíny. Oživenie tohto pôvodne platónskeho pojmu v prácach autorov ako Gilles Deleuze, Jean Baudrillard a Michel Foucault tematizuje na viacerých úrovniach vzťah medzi realitou, reprezentáciou a fikciou.⁴

Pozoruhodná je i absencia celého stredovekého umenia a stredovekých teórií obrazu, pričom vypustenie tisícročného obdobia medzi antikou a renesanciou nie je celkom jasne odôvodnené. Iba v poznámke pod čiarou (s. 16, pozn. 32) sa dozvieme, že: „Stredoveké umenie, ktoré nie je zahrnuté do textu, sa zásadným spôsobom líšilo od renesančnej koncepcie umenia. Išlo najmä o odlišné zobrazenie priestorovej hĺbky, zobrazenie ľudských postáv, vzájomný vzťah medzi postavami a priestorom a v zobrazení trojrozmerného priestoru.“⁵ Pritom práve umenie stredoveku a odhaľovanie jeho pôvodných percepčných podmienok či odkrývanie dobového vytvárania ilúzií sú mimoriadne vhodným komparačným materiálom k skúmaniu umenia moderny a súčasného umenia. Spomeňme v tejto súvislosti objavnú a odvážnu knihu Mileny Bartlovej Skutečná přítomnost: středověký obraz mezi ikonou a virtuální realitou (Praha: Argo 2012) či Alexandra Nagela, ktorý v knihe Medieval Modern: Art out of time (London: Times and Hudson 2012) pomenúva mnohé paralely a hlboké prepojenia medzi umením stredoveku a moderným umením. Ako sa mohla v stredoveku vytvárať ilúzia pri percepcii objektov, ukazuje veľmi názorne napríklad pokus Ivana Folettiho s fascinujúcim oživením relikviára Svätej Foy pochádzajúceho z 9. storočia, pri ktorom rekonštruuje pôvodný svetelný režim jeho vnímania⁶.

Napriek týmto pripomienkam považujem knihu Kataríny Ihringovej za skvelý a zároveň intelektuálne provokujúci príspevok k poznaniu domácich podôb odvekého problému znázorňovania ilúzie a rôznych aspektov jej vnímania.