Potreba reformy (skrytého) kurikula

Aktuálna výstava v bratislavskom tranzite sa venuje téme vzdelávania a práce. V expozícii tranzitu sú prezentované diela umelcov, ktoré tvoria iba časť výstavy. Druhá je založená na živých vstupoch workshopoch, prednáškach a vzdelávacích aktivitách, ktoré sa stali rovnocenným výstupom výstavy. Miroslava Urbanová navštívila výstavu, ako aj workshop o nenásilnej komunikácii, a píše, že ide o ambiciózny projekt, ktorý by nemal ostať iba prezentáciou pre umeleckú komunitu. Kurátorky výstavy Jana Kapelová a Eliška Mazalanová koncipovali výstavu tak, aby ponúkala alternatívy zo zabehnutých mechanizmov a stereotypov, ktoré sa neustále opakujú nielen vo vzdelávacom či pracovnom systéme, ale aj v našom správaní, ktoré sme si vďaka nim osvojili a ktoré by nemali ostať ukryté ako samotný projekt Skryté kurikulum.

Potreba reformy (skrytého) kurikula

Jana Kapelová a Eliška Mazalanová v spolupráci s Judit Angel pripravili v priestore na Beskydskej ďalší ambiciózny projekt bratislavského tranzitu s názvom Skryté kurikulum. Jeho jadrom je výstava umelkýň a umelcov v medzinárodnom zložení, doplnená o prednášky a workshopy s odborníkmi a odborníčkami či umelcami a umelkyňami. V predstavených dielach alebo dlhodobejšie sa venujú otázkam spojeným so systémom vzdelávania a práce. Nesústredia sa však primárne na štandardnú učebnú látku / kurikulum. Zaujíma ich tzv. skryté kurikulum – neuvedomelé lekcie správania sa v rôznych situáciách a priestoroch, osvojovanie si pravidiel, hierarchií a hodnôt, ktoré nás výrazne ovplyvnili až do dospelosti. Ani galerijný priestor nie je istým spôsobom výnimkou (pst!).

Rovnako ako vo výstavnom projekte z roku 2013 Voľný pracovný čas aj tu Kapelová vystupuje ako iniciátorka projektu, ktorá vychádza z vlastných skúseností a skúmania systému. Ten je udržiavaný aj napriek chybám, ktorých sme si všetci vedomí, no po generácie ich sami reprodukujeme, podávame si ich, niektorí s viac či menej výraznými gestami odporu. Kapelová je ako umelkyňa zastúpená vo výstave dielom Paradox akvária, 2018. Ide o záznam z performatívnej prednášky, ktorá je akýmsi manifestom, metaforickým klbkom rôznych odborných textov a virálnych mémov. Jeho postupným odmotávaním v prednese umelkyňa poukazuje na uzlíky kontinuity návykov získaných vzdelávacím procesom do budúcnosti jednotlivca. Toto dielo tvorí, spoločne s dlhoročným projektom Annette Krauss, Archív Skrytého kurikula, 2007–2015, východiskový bod pri čítaní zámeru výstavy. Archív Skrytého kurikula pozostáva z viacerých častí – videí i písomných záznamov a vyhodnotení projektu, ktorý prebiehal na viacerých školách európskych veľkomiest. V ňom samotní študenti vedome skúmali školský terén a jeho nepísané pravidlá, hranice, obmedzenia a ich kreatívne prekračovanie, ich skryté kurikulá.

Reorganizácia výstavného priestoru významne (a významovo) pomohla projektu, žiadna časť tranzitu nezostala nevyužitým backstageom, ale premenila ich na rovnocenné výstavné a študijné zóny či priestor sociálnej interakcie. Výstava pozostáva z veľkej časti z videí, ktoré sú premietané na viac či menej vintage monitoroch, ktoré nie sú iba cool doplnkom z minulosti, ale istým spôsobom navodzujú plynutie dekád, traktujú smutnú nemennosť školského systému (na rozdiel od rýchlosti technologického pokroku). Takáto uniformná adjustácia (monitor ako rám) jednotlivým projektom zaručuje rovnakú pozornosť, no napríklad práca Baladrána a Kleihamplovej by bola určite pôsobivejšia ako veľkoformátová projekcia. Choreografia nášho pohybu je viac-menej predpísaná, sme usádzaní či postavení pred obrazovky a vnímame predovšetkým dianie na nich, znehybnení (o. i. slúchadlami) a fixovaní na istý čas podobne ako na vyučovaní. Sledujeme rôzne druhy umeleckých projektov, viaceré z nich hraničiace so sociálnym výskumom. Tie nás v prvom rade utvrdzujú v tom, že škola nás pripravila na prácu ani nie tak vedomosťami, ako rokmi vštepovaným skrytým kurikulom poslušnosti.

Ako ilustruje veľkorozmerná tapeta Serveta Kocyigita Vyššie vzdelanie, 2006, s akousi pyramídou z lavíc, žiakov a učebných pomôcok, škola nie je zďaleka prostredím rovnostárskeho – horizontálneho rozloženia moci. Vládnu v nej rôzne (písané i nevyslovené) hierarchie. Dieťa nie je brané ako rovnocenný konverzačný partner a autoritatívne príkazy a nevysvetľovanie, prečo sa niečo a ako robí, pripomína skôr krotenie divokej šelmy než vzdelávací proces. V rohu vstupnej miestnosti (na hanbu!) umiestnili kurátorky (vtipne) koláže Evy Koťátkovej Odúčanie inštinktu, 2013, v ktorých sú telá a pohľady detí usmerňované „správnym“ smerom. Nielen deti, ale aj učitelia samotní sú usmerňovaní v rámci dominantnej ideológie ideálu kapitalistickej súťaže, čo dokumentuje video Maje Hodošček Tréning, 2019.

Minulý rok bola v súvislosti so slovenským školstvom (so zhoršujúcou sa čitateľskou gramotnosťou či s nárastom podpory extrémizmu medzi mladými) často skloňovaná (chýbajúca) „schopnosť kritického myslenia“ žiakov. Ako sa však dá (naučiť) kriticky myslieť v systéme, kde sú formy a spôsoby riešenia problémov predpísané a ktorý častokrát pod hrozbou trestu alebo možnosti odmeny vyžaduje od žiakov jednoducho nasledovať pokyny vyučujúceho? Situáciu jednotlivca, ktorý spochybňuje nastolený status quo, ilustrujú dve diela – Sloboda vyžaduje slobodných ľudí od Ane Hjort Guttu z roku 2011 a Stážistka od Pilvi Takala z roku 2008.

Školák Jens však bude darmo krčiť čelom nad tým, že jeho spolužiaci v pravidelných intervaloch bez cieľa skáču na žinenke pri kruhovom tréningu, rovnako ako sa môže stážistka v korporácii celý deň namiesto práce voziť vo firemnom výťahu, no bude bombardovaná podozrievavými pohľadmi a otázkami, a neskôr anonymnými sťažnosťami kolegov a kolegýň. Väčšina si očividne už od prvej triedy každodenným neuvedomelým tréningom osvojila a internalizovala dozor nielen nad sebou, ale aj nad ostatnými počas predpísaných siedmich hodín denne (s hodinovou obednou prestávkou), pretože Píšte všetci modrým perom! je nielen autoritatívny príkaz, ale aj ostrakizácia tých, čo tak nerobia. Ako by to však vyzeralo, keby o sebe rozhodovali deti, mali prostriedky a priestor pre samoorganizáciu? Do akej miery budú reprodukovať známe systémy a akým spôsobom budú riadiť spoločnosť? Tejto téme sa venuje video Pohľadnice z pustého ostrova, 2011, Adelity Husni-Bey, ktorá sleduje takúto samoorganizovanú skupinu v rámci školského workshopu.

Výstava Skryté kurikulum nie je vyslovene edukatívna v zmysle ponúkania presnej genealógie uvažovania o alternatívach školského systému či návrhov na jeho reformovanie. Spoločne so sprievodným programom nás však robí obozretnejšími a vedomejšími si pôvodu istých svojich návykov a môže nám ukázať iné cesty a spôsoby. Základné koordináty rozmýšľania o odlišnom vzdelávaní sa však dozvedáme z textu s citátmi významných teoretikov či teoretičiek, referenciami na tzv. slobodné školy s odlišným prístupom k svojim študentom (Montessori, 1907, Waldorf, 1919, Summerhill, 1921, Sudbury Valley, 1968) či v sprievodných prednáškach. Bohužiaľ, prístup k takejto forme vzdelávania (napríklad k Montessori modelu) majú (u nás) zatiaľ iba tí, čo si ju môžu dovoliť zaplatiť. Tomuto sa ale výstava (inak kritická voči neoliberálnemu systému) nevenuje.

Pri dobrých výstavách, predovšetkým s ambíciou presahu do sociálnej sféry, sa obávam, že zostanú rezonovať iba v rámci jednej (umeleckej) komunity. Tento pocit som si odniesla aj z workshopu o nenásilnej komunikácii a po prehliadaní fotiek z iných akcií. Jej návštevu treba odporúčať ďalej. Aj ja som ju navštívila s kamarátkou z neziskovej (vzdelávacej) organizácie, ktorá o výstave netušila.

Vizuálna identita projektu s monochrómnymi farebnými terčami (grafický dizajn Magda Scheryová, priestorový dizajn Matej Gavula) je vydareným retro i nadčasovým povzdychom, pripomína modernistické edukačné pomôcky a tlmočí ideály rovnosti a demokratického dialógu (kruh). Zároveň poskytuje možnosti rozvíjania dizajnu v nespočetných variáciách. Okrúhly stôl by nám už nemal v prvom rade asociovať anglické legendy, ale štandardnú diskusnú situáciu aj v školských triedach (a nielen na hodinách etickej výchovy) či vo firemných zasadačkách. To sa nám jasne snaží povedať aj výstava Skryté kurikulum, ktorá nám nevtieravo a inteligentne osvetľuje sociálne dynamiky a neduhy systému, v ktorom prežívame (formatívnu) časť svojho života.

Ane Hjort Guttu, Maja Hodošček, Adelita Husni-Bey, Jana Kapelová, Barbora Kleinhamplová & Zbyněk Baladrán, Servet Kocyigit, Eva Koťátková, Annette Krauss, Erik Sikora, Maja Štefančíková, Pilvi Takala / Kurátorky: Jana Kapelová, Eliška Mazalanová / Kurátorská spolupráca: Judit Angel / Priestorový dizajn: Matej Gavula / Grafický dizajn: Magda Scheryová / tranzit.sk / Bratislava / 14. 11. 2019 – 29. 2. 2020

Foto: Adam Šakový, Jana Kapelová, Petra Balíková, Ivana Rumanová, Eliška Mazalanová