Artalk.cz

TS: Rastislav Sedlačík

Rastislav Sedlačík 18192020 / Kurátor: Norbert Lacko / Mestská galéria Rimavská Sobota / 1. 2. 2020 – 13. 3. 2020 

Mestská galéria Rimavská Sobota, Hlavné námestie 5, Rimavská Sobota
Trvanie výstavy: 1. 2. 2020 – 13. 3. 2020
Vernisáž: 31. 1. 2020 o 17:00
Kurátor: Norbert Lacko

Záhadný názov 18192020 pripravovanej výstavy Rastislava Sedlačíka nie je napokon také ťažké rozlúštiť: číselný rad v preklade zo sedlačíkovštiny do štandardizovanejšej reči predstavuje údaj o vročení výtvarných prác, teda údaj o ich vzniku v priebehu rokov 2018 až 2020, ktorých výber a výstavnú reinštaláciu pre Vás aktuálne v priestoroch v Mestskej galérie v Rimavskej Sobote pripravujeme.   

Preferovaným médiom výtvarnej práce Rastilava Sedlačíka je, respektíve pôvodne bola maľba, no čoraz výraznejšími a dôležitejšími sa stávajú aj expanzie maľby do iných médií. Najsamprv to boli intencionálne, umelo vytvárané objekty a objektové suplementy závesného obrazu ako ironické, zveličujúce a groteskno-obludné nápodoby fragmentov mestskej krajiny a industriálnej architektúry. Neskôr sa v jeho repertoári objavili postprodukty, čiže asambláže a koláže druhotne, recyklačne spracovaných, nájdených vizuálnych a objektových materiálov, no najmä materiálov vzniknutých ako ateliérový odpad pri iných Rasťových výtvarných aktivitách, vytvárané z nadbytku tvorivej hravej energie a tak trochu aj prívetivého detsky nevinného chuligánstva, ktoré k Sedlačíkovej tvorbe patrí a ktoré jej pristane. Najnovšie k nim pridáva tri nové programové prvky úplne odlišných rádov. Prvým sú lapače ako diela takmer neriadenej náhody, ktorých zásadným spoluautorom je environment mesta. Druhým sú inžiniersky plánované, ale s náhodou kalkulujúce – architektonické re-konštrukcie a pre-konštrukcie galerijných priestorov a výstavných inštalácií, ktorých zásadným spoluautorom je grafický dizajnér a architekt Sedlačíkových výstav Marcel Benčík, s pracovným prispením v posledných rokoch už s dvojicou Sedlačík – Benčík stabilne spolupracujúceho kurátora Nora Lacka. Tretím je celkom nový cyklus veľkoformátových kresieb – zátiší s názvom Sídliskové bonsaje, ktorých zásadnými spoluautormi sú anonymný mestský kutilovia – skrášľovači, majstri drobnej mestskej architektúry, aranžéri postindustriálnych ikeban a virtuózi minimalistických urbanistických zásahov z prebytku tvorivej energie (ktorej Sedlačík veľmi dobre rozumie) a/alebo v nástojčivej potrebe spríjemniť sebe a spoluobyvateľom pohyb mestskou krajinou vytvárajúci kompozície okrasnej kveteny a rozličných odpadových – druhotne použitých objektov, napríklad ojazdených pneumatík.      

Východisko a popri všetkých premenách aj stabilný prvok výtvarnej práce Rastislava Sedlačíka spočíva v programovom komentovaní možnosti našej vizuálnej skúsenosti s krajinou a možnosti výtvarnej manipulácie s možným obrazom našej vizuálnej skúsenosti krajiny. Dôraz Sedlačíkovej práce sa v posledných rokoch výrazne presúva od plenérového alebo pamäťového či konštrukčne imaginovaného záznamu krajiny k zložitému polyfonickému dialógu rozličných procesov vytvárajúcich možný obraz našej vizuálnej skúsenosti krajiny – teda od záznamu obrazu krajiny k záznamu procesu a manipulácii s procesom, ktorým obraz krajiny vzniká. Do tohto dialógu vstupujú také veličiny ako výtvarne umelecká tradícia krajinomaľby, populárne zdieľané predstavy o obraze krajiny, spontaneitou riadená vynaliezavosť neškolených domácich šikovníkov, žravá developerská amúzickosť, ale aj nezanedbateľná každodenná oscilácia náhodných a zákonitých prírodných či sociálnych procesov emitujúca rast a degradáciu, vznikanie a zanikanie. Kľúčová je tu  perspektíva mestského chodca, ktorý je priťahovaný perifériou a ktorý objavuje perifériu aj tam, kde sme ju skôr náchylní prehliadať.

Krajinné konštrukty Sedlačíkových obrazov a objektových konštelácií sú umiestnené na periférii, na mieste priľnutia a vzájomného zakliesnenia okrajov civilizačne-urbanného a prírodného. Sú síce videné z pozície človeka, ale vzbudzujú pocit niečoho, čo človeku ušlo, čo pre neho nie je, alebo to už nepotrebuje. V Sedlačíkovej maľbe a vo väčšej časti postproduktových realizácií je obraz krajiny obrazom dobromyseľnej vizuálnej fascinácie stavajúcej do vzájomného susedstva prefabrikátové produkty inžinierskeho plánovania, brikoláže drobných domácich majstrov a živelnú spontaneitu organického chaosu novej divočiny vznikajúcej v medzerách a na okrajoch mestskej zástavby. Pohľady maľbou a väčšou časťou postproduktových realizácií sú organizované z perspektívy ľudskej, senzomotorickej telesnej schémy, ktorá je prítomná v meste, ale len akosi prechodne, tranzitne. Namiesto našej prítomnosti v krajine je to krajina prítomná v našom zornom poli. Logika výstavby kompozície je vcelku jednoduchá: mestský civilizačný prvok, fragment architektúry, koliduje s prírodným krajinným prostredím. Abstrahované geometrické línie a pravidelné rytmizované plochy sú konfrontované s abstrahovanou spontánnou amorfnou živelnosťou organického. Plán, pravidlo alebo príkaz sa stretáva s náhodou. Kontajner rozčesol líniu horizontu, dvere hangára rámujú výhľad na prímestskú divočiacu step, to je sedlačíkovský obraz krajiny.

Rovnaká logika riadi aj výber postupov a techník Sedlačíkovej výtvarnej práce. Precízne cez šablónu nastriekané alebo inžiniersky výkresovo vykresľované architektonické prvky susedia s manipulovanou náhodnosťou organických ťahov štetca a chaosom stekancov farieb. Postproduktové realizácie prinášajú novú možnosť. Sedlačík sa uvoľňuje a čoraz viac oddáva hre s náhodou, ktorá prekazí alebo nahradí plán: okamihom nápadu, druhotným využívaním ateliérového odpadu a momentom vtipu ako predlžením línie úniku pred pravidlom či zákazom. Baví sa a uhýba disciplíne maľby vymýšľaním (ne)možných autorských techník. Tu sa objavuje nová fascinácia doslovnosťou odtlačku. Ak jeho maľba mohla byť metaforicky chápaná ako odtlačok možnej vizuálnej skúsenosti krajiny, tak nová fascinácia posúva túto metaforu do pozície technického prístupu: od hry s jedinečnými chybami v grafickej tlači, cez manipulovanú a dotváranú xerokópiu fotografických odtlačkov sídliskovej zástavby k celkom nezmyselnému, na hranicu možného posunutého a k ironicky doslovnému chápaniu „plenérovej“ maľby ako toho, čo „zachytáva“. Maľba ako lapač, náter ako lepidlo fixujúce náhodné nečistoty a spad peľu. Už nie maľba možného pohľadu na krajinu či maľba v plenéri, vo voľnej krajine, ale maľba krajinou a maľba plenérom.

V kontraste s touto nekontrolovateľnou prašnou náhodnosťou lapačov sú posledné Sedlačíkove výstavy dielom pracného plánovania konštruktérsko-inštalačnej transformácie súboru výtvarných prác a nesúrodého galerijného priestoru na jedno ucelené vizuálno-priestorové dielo.

  Noro Lacko

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *