Artalk.cz

TS: Dionýz Troskó

Dionýz Troskó: vanity/poverty/revenge / Kurátorka: Beata Jablonská / Galéria Čin Čin / Bratislava / 16. 1. – 31. 1. 2020

Dionýz Troskó: vanity/poverty/revenge

Kurátorka: Beata Jablonská

Otvorenie: 15.1: 2020

Trvanie: 16.1. – 31.1. 2020

Dionýz Troskó patrí k mladej sochárskej generácii, pre ktorú je verejný priestor spojený skôr s premýšľaním o jeho zmysle, než samozrejmým miestom k sochárskym realizáciám.  Naša spoločnosť je nastavená tak, že pamätníky a sochy jej nechýbajú a vníma ich, možno len ako relikt starých rituálov. Je pravdou, že po roku 1989 je táto problematika témou mnohých debát a sporov medzi rozdelenými názorovými tábormi, ale nemennosť situácie to nijak  neovplyvnilo. Dionýz Troskó už od skončenia Vysokej školy výtvarných umení, Katedry sochárstva v roku 2015, ignoroval tento status quo. Väčšina jeho doterajších realizácii a projektov je sochou, projektovanou na verejný priestor. Uvedomil si, že vzájomné vzťahy sochy a verejného miesta boli v našom stredoeurópskom kontexte prevažne „službou“, čo pojal ako svoje ideové východisko k svojím úvahám o ich vzájomnom dialógu. Začal revíziou dejín, neskôr pridal aj horúcu súčasnosť, najmä ich jednotlivé „silné“ príbehy a situácie, ktoré dnes vnímame ako mínové polia, ktoré čakajú na svoju príležitosť. Ešte ako študent si vymyslel rekonštrukciu „mapy slovenského hrdinstva“ s ústrednou témou búrania sôch Milana Rastislava Štefánika, hrdinu a desperáta našich novodobých dejín. Pokračoval „sprievodcom zabúdania“, kde obrátil pozornosť k miléniovým pamätníkom, k spoločnej uhorskej histórii Slovákov a Maďarov. Jednak formou manipulovaných dobových reprodukcií, alebo ich rekonštrukciou ako prázdnych piedestálov, bez hrdinov. Alebo do prepravného kontajnera, dnes záchrannou archou, ale naopak rakvou mnohých emigrantov,  umiestil vlastné tlače, reinterpretácie známych diel slovenských maliarov. Preťal ich  nenávistnými titulkami z dennej tlače, aby tak pripomenul vysťahovaleckú históriu Slovákov a obyvateľov strednej a východnej Európy, ktorá je väčšinou  podávaná ako rozprávkovo – hrdinský príbeh našich pracovitých predkov. Naposledy, toto leto v Moravianskom parku vytvoril vyhliadkovú vežu Tatlin – Badtime for Democracy, ktorá odkazuje k projektu  Vladimíra Tatlina- Monumentu Tretej internacionály, veže s ústredím Komunistickej strany. Nenápadne a s určitou dávku skrytej irónie ponúka výhľad z výšky, nadhľad, autoritatívne nasmerovaný a nastavený umelcom.  A ďalšia charakteristická osobitosť sa podpísala pod teraz aktuálnu výstavu vanity/ poverty /revenge. Je to jeho práca s materiálom, tradičnou, alebo experimentátorskou cestou, kedy experiment jeakcelerátorom jeho uvažovania. Konštruuje, stavia a skladá, zvára, deštruuje, vŕta a ryje. Takto tvorí sochu, reliéf, asambláž a odtlačok, v každom hľadá pointu, pretože práve tá je pre neho konečným dôvodom existencie. Opäť ako predtým, aj teraz je to o manipuláciách, ataku informácií, prekrývaní balastu a podstaty, o chaose, strachu a strate…. Na začiatok si ale postavil, tú najmateriálnejšiu istotu – peniaze. Bankovky takmer denne prechádzajú našimi rukami. Menia charaktery, určujú osudy, vstupujú do životov a tiež sú aj  najzdieľanejšími obrazmi. Sú pamäťou v obrazovom slovníku portrétov silných, múdrych a úspešných. Vlajúcich vlajok a skrížených zbraní, krížov, národných tancov a malebných údolí. Všetko v ornamentoch, bordúrach, filigránsky prepracovaných čísliciach a písmenách.  Dionýz Troskó rozbil tento príbeh, ich väzbu k dobe a miestu a zhodil ich z piedestálu. Povytrhával fragmenty, pospájal a vyskladal inak. Ako? Najprv jednotlivé fragmenty  vyryl do drevotrieskovej dosky pílou a frézou, alebo rezal do kovovej platne autogénom a drážkovým uhlíkom. Potom ich tým najjednoduchším spôsobom odtlačil a vytvoril  nový obraz. Raz pripomínajúci štylizovaný ornament, inokedy tajomný kryptogram, alebo len navrstvený chaos. Dionýz Troskó sa stavia proti naškrobenému pátosu príbehov z bankoviek.  Nový obraz vyskladaný z ich ruín, je teraz hromadou nečitateľných slov, detailov z ornamentov zväčšených v novej kráse veľkorozmerných tlačí a ich matríc, vystavených ako samostatné objekty. Ponúka sa tu podozrenie, že nakoniec ich autor romanticky sníva o ich konečnom zduchovnení.  A prečo nie?

Výstavu z verejných zdrojov podporil FPU.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *