Artalk.cz

Vykročiť z tieňa a naplniť túžbu

Cene Oskara Čepana venuje Artalk každoročne špecifickú pozornosť, ktorú rozvrstvuje do viacerých rovín. Aj tento rok priniesol postupne rozhovory so všetkými finalistami. V reflexiách na vernisáž, samotnú výstavu, ceremoniál a sprievodné programy pokračuje prostredníctvom komentárov a recenzií. Nasledujúci text od Petra Tajkova, ktorý je súčasťou košickej umeleckoteoretickej scény, síce popisuje vystavené diela, ale nie je v pravom zmysle recenziou výstavy. Sám autor ho pomenoval ako subjektívny komentár. V závere textu Tajkov pridáva svoje dva tipy na laureátov a nakoniec aj krátky feedback z vyhlásenia ceny.

Vykročiť z tieňa a naplniť túžbu

Tohtoročné finále Ceny Oskára Čepana sa po štyroch rokoch vrátilo do Košíc, čím sa pre mňa reflexia jej výstavy stala milou povinnosťou. Hneď v úvode otvorene priznávam, že som v zásade fanúšikom tejto ceny a považujem ju za najvýznamnejšiu periodickú udalosť na súčasnej scéne slovenského výtvarného umenia. Keď pred štyrmi rokmi finále ceny druhýkrát opustilo Bratislavu, boli to práve Košice, ktoré sa stali voľbou organizátorov. Obe košické výstavy sa však od seba podmienkami snáď ani nemohli viac líšiť. Kým v roku 2015 museli organizátori na poslednú chvíľu improvizovať a umiestniť výstavu do low-cost priestoru malej Galérie DIG, má tohtoročná výstava veľkorysý priestor Východoslovenskej galérie aj s celým jej kompaktným produkčným tímom, vedeným charizmatickou Dorotou Kenderovou. K rozdielom z minulých ročníkov prispela nemalou mierou aj väčšia finančná podpora, daná synergiou schopností organizátorov na čele s Luciou Gavulovou a štedrosti partnerov ceny. Týmto sa dostávam k tomu, čo je potrebné deklarovať hneď na začiatku – výstava ako celok vyzerá po produkčnej a formálnej stránke veľmi dobre. Samozrejme je to predovšetkým dané kvalitou samotných finalistov, ale tí budú predmetom mojej partikulárnej kritiky. Na tomto mieste hovorím najmä o nenásilnej a predsa osobitej architektúre výstavy od Petra Lišku, podporenej technicky napohľad nekompromisnou inštaláciou, ktorá v zásade nemá výraznejšiu slabinu. Cenu sledujem od začiatku storočia v rôznych priestoroch a skrátka súčasná košická výstava nastavila v rámci výstavy finalistov nové produkčné štandardy.

Vernisáž mala formu moderovanej diskusie s vedením produkčných tímov, umelcami a kurátorom. Práve úloha kurátora, ktorú prijal pražský teoretik Václav Janoščík, je pri tomto type výstav veľmi špecifická a neočakáva sa výraznejší kurátorský zásah. Janoščík, podľa môjho dojmu zapadol medzi organizátorov a umelcov skôr svojou empatiou ako ľudský stmeľujúci element. Mediačná úloha kurátora má pri takomto type výstav svoje opodstatnenie a organizátori teraz zvolili dobre. Jeho hmatateľnou stopou je aj stručný text k celej výstave, ktorú nazval Ekológiou túžby. Rovnako je autorom krátkych komentárov ku každému z autorov, kde sa pokúsil dotknúť esencie ich umenia. V rámci vernisáže ešte prebehla prednáška Erika Sikoru, skupinová performancia Gabriely Zigovej a dídžejský set Dávida Koroncziho, čím sa otvorenie výstavy pretiahlo do neskorého večera.

Predtým než sa budem venovať samotným finalistom a ich dielam, je potrebné spomenúť, že ich bolo prvýkrát päť namiesto štyroch. Sám viem, že je naozaj veľmi ťažké zodpovedne vybrať finalistov na základe digitálnych portfólií a ich prípadný vyšší počet môže nakoniec prispieť k objektivite výberu samotného laureáta/ky. Dokonca aj košická výstavná plocha ako by bola stvorená skôr pre finálovú päticu ako štvoricu. Pôdorys obráteného písmena U dal po stranách rovnaký priestor štyrom finalistom a vo svojom premostení možno o niečo väčší priestor jednej finalistke. Súčasťou výstavného priestoru je aj oddelené komorné auditórium, kde mali diváci možnosť vidieť videoprofily finalistov, ktoré sú mimochodom skvelé – s rozumnou dĺžkou a citlivou réžiou aj strihom.

Teraz už teda k vystaveným dielam a ich tvorcom. Skôr ako vecnou kritikou budú moje slová viac subjektívnym komentárom. Jednoducho nie som schopný objektívne posúdiť celý kontext tvorby všetkých finalistov, pretože moje poznanie ich práce je veľmi rozdielne. Budem postupne hovoriť o autoroch v poradí, v akom ich diela predstavuje divákom priestor galérie.

Výstavu otvára práca Dávida Koroncziho, ktorej dominuje niekoľkometrová inštalácia pozdĺž celej steny vyhradenej časti traktu. Ide o dvojitú plochu, ktorej spodnú časť tvorí graficky pojednaná stena, citujúca už zo zväčša neexistujúcich monumentálnych diel košických autorov – predovšetkým Herty Ondrušovej Victorínovej. Dopĺňajú ho autorské texty prevažne v slovenčine, ale i v iných jazykoch, a to celé v kontrastnej farebnosti červenej a čiernej. Odsadenú časť plochy tvorí kovová mreža, na jednom konci odchýlená, na ktorej je z lepku vytvorený nápis DPOCH (Dočasná platforma. O chlebe). Na protiľahlej stene je jediný obraz od Antona Jasuscha, do ktorého Koronczi intervenoval svetlom a textom, podlepeným pod rámom obrazu. V priestore je zavesená obrazovka s videom, na ktorom performuje samotný autor, v podobe rapovej skladby. To všetko dopĺňa mohutný stôl, na ktorom bol počas vernisáže kváskový chlieb a misky s olejom pre návštevníkov. Ide teda o multimediálnu inštaláciu, v ktorej hlavnú úlohu hrá chlieb a jeho prítomnosť na výstave je rovnako reálna ako metaforická. Divák je konfrontovaný s graficko-reliéfnou stenou, na ktorej číta heslovité asociatívne texty, týkajúce sa chleba a jeho bohatých nábožensko-kultúrno-politických… konotácií. Môžeme sa tak opýtať, či snáď ľudstvo pozná potravinu s košatejším významovými parametrami. Koronczi nám dáva nahliadnuť do sveta, kde doslova s chlebom súvisí množstvo vecí a zároveň množstvo vecí súvisí s chlebom. Eucharistia, Natufiánci, lepok, alergie, hnojivá, vojenský priemysel, ’Ndrangretha, mnohodruhové miznutie… Heslovitosť a frázovitosť, trebárs aj na pozadí atraktívneho grafického dizajnu, je dnes spôsob, akým na nás dopadajú informácie, a dokážem si predstaviť, že to niekomu dáva zmysel. Prekonám predpojatosť voči slovenskému rapu a zapozerám/započúvam sa do Koroncziho videa. Zisťujem, že text, ktorý autor rapuje, vychádza z textu na stene (alebo naopak). Video má po vizuálnej aj hudobnej stránke profesionálne parametre a možno práve preto refrén typu „kuchyňa moja krúja“ (od anglického crew) je na mňa príliš. Ako ironická nadsádzka možno, ale pôsobí to tak, že Koronczi, aj keď s úsmevom, to myslí vážne. Autor jednoducho stál pred zložitou úlohou vysporiadať sa s tým ohromným množstvom interpretačných rovín. Ak si pozrieme jeho videoprofil, vidíme, že tento jeho výtvarný záujem má význam zvlášť preňho v jeho súčasnom prežívaní. S partnerkou kváskujú, čo je v dnešnej preéčkovanej dobe zaiste osožná činnosť, a zároveň sa im narodilo prvé dieťa. Odkazuje k svojmu vzťahu k jedlu, spojenému s rodinným prežívaním, a pochopiteľne upozorňuje na niečo, čo sme mnohí v západnej civilizácii stratili. Jeme rýchlo a často ani poriadne nevieme čo. Spoločné rodinné jedlo, ak sa ešte vôbec pravidelne praktizuje, už dávno nie je spojené len s pohodou vlastnej rozvoniavajúcej kuchyne. Vedci oprávnene tvrdia, že potrebujeme dostať planétu do stavu spred dvesto rokov a prehodnotenie nášho vzťahu k jedlu je dôležitý krok. Tieto pravdepodobné Koroncziho odkazy mi nabiehajú a ponúkajú sa aj ďalšie. Jeho práca mi pripomenula staršie konceptuálne dielo s toastovým chlebom od J. J. Kotíka A – 10 (2003), kde autor narábal s podobným rozkrývaním mocensko-ekonomických väzieb, ale jeho koncentrované výtvarné kódovanie bolo v sugestívnej rovnováhe medzi umeleckým výrazom a „informačnou hodnotou“. A tak aj napriek efektne vyzerajúcej inštalácii, aj s vypointovaným obrazom ženy dvíhajúcej nad hlavu peceň chleba od A. Jasuscha a naozaj skvelom chlebe, ktorý som ochutnal na vernisáži, na mňa pri hlbšom pohľade pôsobí finálová práca trochu mätúco. Naproti tomu, že tam čítam istú generačnú výpoveď, ba dokonca životný postoj, ktorému ľudsky rozumiem a oceňujem ho, prezentované umelecké dielo ako by skĺzlo po povrchu tohto postoja. A verím, že za to nemôže len ten rap, ktorý je inak v zásade autentický (avšak bez titulkov bude pre porotu orieškom).

Nasleduje poddajný náznak steny od architekta Lišku a za ním dielo Jana Durinu. Celá autorova inštalácia s názvom Cute & Tragic je zahalená v tme, kde niekoľko fotografií s výborným osvietením pôsobí ako lightboxy. Nízko pri zemi je nainštalovaná obrazovka s videom. Tu je potrebné sa nachvíľu zastaviť a uvedomiť si, že autor žiada trochu našej zmyslovej koncentrácie. Po minúte ju Durina získava a ponáram sa do hypnotickej kombinácie elektronického zvuku, jeho neverbálneho hlasu a predovšetkým jeho pohybu. Som spokojný v nepokoji, ktorý vo mne vyvoláva, a jeho video mi zalieza pod kožu. Zvyšné štyri fotografie, z ktorých na mňa hľadí, sú sugestívnym prejavom autoreferenčného umenia, ktoré nemá za cieľ rozhýbať vašu myseľ, ale zapôsobiť na vaše zmysly. A povedzme si, nie sú to v dnešnej dobe malé ambície. Samozrejme možno namietať, že Durinovo video má svoju konkurenciu už aj neďaleko mainstreamu, a povedzme, že by sme našli nejakú blízku škandinávsku hudobnú produkciu. Dokonca som mal sám k jeho práci, s ktorou som sa stretával pred rokmi ako pedagóg počas jeho košického štúdia, rezervovaný postoj a jeho expresívny fotografický jazyk stále porovnával napr. s módnou fotografiou. Avšak toto jeho finálové dielo pôsobí hodnoverne. Kostýmy, v ktorých sa fotografuje a zároveň je ich autorom, vyzerajú napriek akejsi barokovej dekadentnosti originálne a ja trochu ľutujem, že na výstave nie sú fyzicky prítomné. Ono to asi ani nemá byť kostým, ale skôr pôsobiť ako akási „alterkoža“. Durina vsadil v tejto inštalácii doslova na jednu kartu senzuality. Naviac, aj v jeho videoprofile ho vidíme len z diaľky pohybovať sa v krajine a nechávať za seba hovoriť cudzí poetický hlas. Durina nie je veľmi zdieľny, nesnaží sa nám nič podsunúť, čo považujem za osviežujúce. Na druhej strane viem, že to nemusí každému stačiť. Nároky na socializačný presah súčasného umenia sú čoraz viac prítomné, a preto ho napriek sympatiám za favorita tejto ceny nepovažujem.

Takzvané premostenie patrí Gabriele Zigovej a jej inštalácii, dotvorenej spomínanou skupinovou performanciou počas vernisáže. Priestoru dominujú remienkové držadlá, visiace zo stropu, na ktorých sú zavesené čierne mikiny s autorskými nápismi a fotografiami. Po zemi sú porozhadzované tégliky od kávy, na ktorých sú rovnako fotografie s textom. Pri vstupe do inštalácie je transparentná projekčná plocha, na ktorej je video z performancie. Úvodný text Václava Janoščíka k autorkinej práci, a zvlášť aj jej videoprofil, uvedú diváka do kontextu diela. Tým je Zigovej skúsenosť s životom v Londýne, konkrétne každodenná cesta do práce metrom, ktorú má evokovať jej finálne dielo. Podľa kurátora ju zaujíma ambivalencia anonymného davu – napr. na jednej strane možnosť stratiť sa v zástupe, a na druhej strane stiesnenosť, separácia, úzkosť. Vo svojom profile rozpráva o týchto svojich pocitoch, ktoré sú pre život vo veľkomeste symptomatické, a je zaiste potrebné o nich hovoriť. Otázka však znie ako o nich hovoriť, aký umelecký jazyk, resp. stratégiu použiť. Priznám sa, že riešenie Gabriely Zigovej je pre mňa neveľmi presvedčivé. Zložitosť protichodných pocitov a zároveň intimita, ktorá k ich prežívaniu patrí, je tu pretavená do podivnej zmesi nesugestívnej pohybovej choreografie pekných mladých ľudí a akýchsi „franchise“ produktov. Čierne mikiny s nápismi, ktoré hovoria zároveň o niečom a ničom (bežná stratégia módnych značiek pre teenegerov), doplnené fotografiami z koncertov, pôsobia v ideovom kontexte diela akosi nepatrične. Rovnako nadizajnované papierové poháre od kávy tento pocit ešte umocňujú. Nápisový leitmotív (a zároveň názov celého diela Breath) je síce sám o sebe silný (moment nádychu či výdychu je kľúčový pri prežívaní pocitov voľnosti či naopak nepokoja), ale stráca sa v spôsobe, akým je použitý. Skrátka neviem sa ubrániť dojmu značkového obchodného priestoru, akým na mňa celá inštalácia pôsobí. A nezachraňuje to ani spomínaná performancia, ktorá by pokojne mohla byť tiež súčasťou obchodnej kampane. Na druhej strane pripúšťam chybné čítanie diela Gabriely Zigovej a to, čo vnímam ako slabinu, môže byť naopak zámernou stratégiou s použitím generačného jazyka, ktorého je tento druh referencie prirodzenou súčasťou.

V pozdĺžnom trakte nasleduje priestor určený pre Erika Sikoru. Jeho inštalácia pozostáva s viacerých akoby samostatných prvkov, ktorých spoločným menovateľom je videoprojekcia. Presnejšie povedané, objekty na výstave sú akýmisi rekvizitami ústredného videa s názvom Mimomešťan. Tu na rozdiel od ostatných finalistov som v pozícií, ktorá voči ich hodnoteniu nie je možno celkom fér. Kým pri ostatných hodnotím predovšetkým ich konkrétne finálové dielo, Sikoru podvedome posudzujem na základe dlhoročného poznania („odoberám“ jeho videá, stretávame sa ako kolegovia v školských ateliéroch či kantýne…). Totiž prezentované Sikorove dielo na mňa pôsobí len ako výsek z dlhého radu jeho ideovo pomerne homogénnej produkcie, čo možno v podobnej miere platí aj o ostatných finalistoch, akurát to nie som schopný dosť dobre postrehnúť. Sikorov prejav stojí predovšetkým na hovorenom slove, ktorým sa prihovára divákovi v širokom spektre prejavov (prednášky, videá, pesničky), distribuovanom najmä cez známy internetový videokanál. Jeho súčasná téma sa týka života na východoslovenskom vidieku, kam sa pred časom prisťahoval z Košíc. Jej spracovanie a v zásade celá tvorba, má osobitý naratív, ktorý má znaky vypointovanej paródie, nečakaných, a predsa logických súvislostí, ktoré však nepôsobia mechanicky, ale naopak mimoriadne živo a autenticky. Je to spôsobené práve jeho bezprostredným prejavom, ktorý spája v hmotnej podobe s privlastnením hotového predmetu a jeho presvedčivou transformáciou na báze napr. poetiky paradoxu. Aj pri Sikorovi, podobne ako pri Koronczimu, pristupujem k jeho „pesničkárskym“ prejavom s rozpakmi a nedôverou. Avšak v jeho prípade sa postupom počúvania neubránim úsmevu a zamysleniu. Jeho napohľad jednoduché slovné hračky a spojenia v sebe nesú istú esenciu intenzívneho prežívania reality. Sikora je nevšedný typ tvorcu, ktorého imaginatívna reflexia civilného života je natoľko spontánna, že jeho umenie pôsobí len ako vedľajší produkt každodennosti. Možno práve preto, podobne ako u Durinu pôsobí jeho performatívny videoprofil prirodzene a divák pociťuje, že hranica medzi ich životom a umením je skoro nezreteľná. Jeho aktuálne video má dve napohľad nesúvisiace témy: odvlhčenie domu pomocou štrku a tzv. nopovej fólie a pád meteoritu v katastri obce, v ktorej žije. Považujem za ťažké a asi aj zbytočné popisovať tu príbehovú linku tohto videa. Vyberiem tu snáď len moment metaforizácie nopovej fólie ako nejakého novodobého ochranného kúzla okolo našich obydlí. Sikora ponúka návštevníkom galérie aj jeho transformáciu smerom k vlastnému telu výrobou náramkov a opaskov z prúžkov tejto fólie. Samozrejme autorov prejav a doslova špecifický (často jazykovo lokálny) druh humoru, s ktorým je divák chtiac nechtiac konfrontovaný, nemusí sedieť každému. Dosvedčujú to aj reakcie internetového publika, ktoré sa pohybujú vyhranene medzi uznaním a opovrhnutím. Na druhej strane to, že sa autor dostal do finále cez medzinárodnú porotu svedčí o istej univerzálnosti (prenosnosti) tohto druhu umeleckej stratégie.

Posledným finalistom, s ktorým sa divák stretáva na výstave, je Milan Mazúr. Pozdĺžny priestor traktu autor poňal spôsobom, že na diváka pôsobí ako istá zmyslová a zároveň ideová brána vedúca k ústrednému veľkoformátovému videu. Na začiatku prechádzam popri dvoch menších projekciách s videoloopom dravého vtáka prilietajúceho k ľudskej ruke. V strede miestnosti je akási zhmotnená alúzia dverí umocnená opäť výborným osvetlením. Za nimi sa už nachádza spomínané 25minútové čiernobiele video s veľkoryso sochársky poňatým sedením pre divákov, pripomínajúce skalnaté pobrežie. Pri tomto autorovi sa mi javí jeho videoprofil snáď najužitočnejší smerom k lepšiemu pochopeniu diela. Poodkrýva nám na jednej strane významové prvky inštalácie, ale i spôsob uvažovania, resp. komponovania jeho filmového jazyka. Ústredné dielo s názvom Casaria totiž akiste pôsobí ako krátky film. Pri jeho sledovaní som si uvedomil, že divák má na výber ako k tomuto dielu pristúpiť. Môže ho kľudne vnímať ako filmovú slučku citlivo nakomponovaných záberov, ktoré plynú v sprievode subverzívneho „inštruktážneho“ tónu rozprávača v nadnesenej symbióze obrazu a slov. Ak však prenikne za túto senzuálnu stránku filmu, môže sledovať niekoľko dejových liniek votkaných do tejto pozoruhodnej práce. Zaiste najsilnejšou linkou je príbeh jeho tety Evy, žijúcej vo vile na talianskom vidieku, v ktorej sa stará o desať mladých afrických imigrantov. Tento sám o sebe zaujímavý naratív je tu však podaný bez náznaku akéhokoľvek pátosu. Mazúr svojim filmom navodil kontemplatívnu a miestami až surreálnu atmosféru spolužitia staršej ženy a jej spomienok s odpočívajúcimi mladíkmi v kulisách historickej vily a pochmúrnej zimnej krajiny. Autorova práca je nezvyčajnou zmesou citlivej vizuálnej intuície s veľmi dobrým oboznámením sa s históriou kinematografie, resp. so spracovaním inšpiračných zdrojov svojho filmového umeleckého jazyka (napr. aj Janoščíkom spomínaný Tarkovskij).

Keď píšem tieto riadky, laureát Ceny Oskára Čepana 2019 ešte známy nie je. Porotcovia majú naozaj ťažkú úlohu a byť na ich mieste, len neľahko sa rozhodujem medzi Erikom Sikorom a Milanom Mazúrom. Samotní diváci však mali prvýkrát možnosť prejaviť svoje sympatie hlasovaním. Jeho originálny spôsob spočíval v získaní autorského šperku od Lucie Gašparovičovej (spolu so vstupenkou na výstavu) a jeho rozdelení na akýsi hlasovací žetón a prívesok, ktorý si odnášajú. Tri dni pred vyhlásením víťaza bolo pomerne početné divácke hlasovanie v stave remízy medzi Erikom Sikorom a Gabrielou Zigovou.

Aktualizácia 30. 11.: Na vyhlásenie som prišiel trochu neskoro, a tak stojím úplne vzadu v preplnenej historickej sále Východoslovenskej galérie. Akurát vyhlásili víťazku diváckeho hlasovania, ktorou sa stala Gabriela Zigová. Neskôr, keď predsedníčka jury Lora Sariaslan s anglickým komentárom vyhlásila meno víťaza, publikum nečakalo na preklad a ozval sa búrlivý a dlhotrvajúci potlesk. Laureátom Ceny Oskára Čepana za rok 2019 je Erik Sikora. Mám úprimnú radosť a cítim akési zadosťučinenie, i keď vlastne ani neviem začo. Porotcovia sa, podľa ich vlastných slov, nerozhodovali len na základe konkrétnych vystavených diel. Napriek silnému dojmu organického prepojenia medzi finálovými prácami, všetci piati reprezentujú rozličné umelecké stratégie. Ukázalo sa, že schopnosť nájsť výnimočnosť vo všednosti – či ukázať, čo sa môže skrývať pod povrchom banálnosti – sa stala toho roku ocenenou stratégiou. Je to niečo, čo sa dotýka samotného pojmu umenia. Sikora má naviac schopnosť a odvahu vyjsť s ním kedykoľvek z komfortnej zóny umeleckého publika.


Jan Durina, Dávid Koronczi, Milan Mazúr, Erik Sikora, Gabriela Zigová / Ekológia túžby / Cena Oskára Čepana 2019 / kurátor: Václav Janoščík / Východoslovenská galéria / Košice / 8. 11. 2019 – 1. 3. 2020

Fotoreport tu.

Foto: Leontína Berková

Komentáře

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *