Artalk.cz

Realistická utópia Veľký Krtíš

Veľký Krtíš sa nachádza na hranici Hontu a Novohradu v údolí riečky Krtíš, ako sa môžete dozvedieť z Wikipédie. Podľa údajov z minulého roku na ploche 15,03 km² žije 11 930 obyvateľov. Čo si len tak rýchlo nevygooglite, je príbeh o izolácii, o prudkom rozvoji i úpadku spojených s ťažbou hnedého uhlia či vylučovanie skupín obyvateľstva. Subjektívny pocit z mesta možno vystihnúť aj konštatovaním, že sa tu „nič nedeje“. A práve z tohto izolovaného nič vychádza špekulatívny projekt Realistická utópia Veľký Krtíš (RUVK). Združuje viacerých umelcov a umelkyne, architekta, antropologičku, teoretikov a teoretičky a mnohých ďalších, ktorí po opakovaných návštevách mesta hľadajú možnosti jeho ďalšej existencie. Svojimi aktivitami sa pokúšajú formulovať odpovede na otázku, ako sa dnes dá zmysluplne žiť na periférii.

Po viac ako ročnom pôsobení platformy sa RUVK podarilo vydať zborník textov Minulosť, súčasnosť a budúcnosť Veľkého Krtíša, ktorý je dostupný aj v online verzii, a realizovať výstavu v galérii Bigwood vo Veľkom Krtíši. Príspevky zborníka skúmajú mesto z rôznych uhlov, v niektorých prípadoch poetickejšie, inokedy na základe archívnych prameňov približujú napríklad konkrétnu traumu neplatičstva a prehlbovania sociálnych rozdielov či navrhujú „urýchlenie rozpadu“ domu vysadením stromov do jeho fasády. Platforma aktuálne pripravuje rozšírenú verziu publikácie a zároveň začína ďalšiu etapu svojho pôsobenia v lokalite, v ktorej chce spolu s obyvateľmi hľadať cesty k nástrojom ich občianskej emancipácie. O východiskách RUVK a možnostiach, ktoré ponúka aj iným mestám, si môžete prečítať v nasledujúcom rozhovore.

Michaela Kučová: Kto tvorí projekt Realistická utópia Veľký Krtíš a akým oblastiam sa venuje váš kolektív?

RUVK: Uprednostňujeme názov „platforma” pred „projektom” alebo „kolektívom”, pretože to dovoľuje v širšom zmysle do našej činnosti zahrnúť nepretržite prebiehajúce a nanovo sa vynárajúce podnety, aktérstva, udalosti či situácie. Súčasne to potláča zdanie autorstva jednotlivca alebo fixného autorského tímu a poukazuje na kolaboratívny charakter našich aktivít, ktoré by sa neudiali bez vôle a ochoty viacerých obyvateľov Veľkého Krtíša.

Na platforme RUVK sa doposiaľ mihli, pôsobia či pôsobili Šimon Bařák, členovia kolektívu BCAA system – Ivo Kováč, Šimon Levitner, Michal Plodek, Noemi Purkrábková, Jiří Sirůček, ďalej Kristína Jamrichová, Petr Kalíšek, Roman Novotný, Lumír Nykl, Denis Mendel, Magdalena Prudíková, Lucas Rimóci, Martina Růžičková, bábkové divadlo TV Estráda a Ondřej Vaněk. RUVK tvoria architekt, antropologička, vizuálni umelci a umelkyne, teoretici a teoretičky, producenti elektronickej hudby, dizajnéri. Spolupracujú s nami viacerí obyvatelia Veľkého Krtíša, študenti miestnej strednej odbornej školy. V širšom zmysle za RUVK považujeme všetkých a všetko, s čím rhizómy platformy prišli do styku.

Ako prebieha samotná realizácia projektu, akým spôsobom pracujete?

Platforma sa celkom na začiatku „na diaľku” zoznamovala s minulým i aktuálnym dianím v meste. Krtíš sme po prvýkrát navštívili v auguste 2018 v jedenásťčlennej zostave. Bolo to v čase osláv 50. výročia od vzniku okresu a mesta. Nasledovalo ďalších približne desať „výjazdov”, počas ktorých sme prenikali hlbšie do štruktúry mesta a aktuálnych dejov v ňom. Hľadali sme širšie súvislosti týchto dejov v lokálnej minulosti, ale pokúšali sme sa na ne nazerať aj v širších rámcoch a konfrontovať miestne geografie s inými súčasnými aj minulými geografiami. Navštívili sme niekoľko inštitúcií v meste a viedli rozhovory s ich zástupcami. Realizovali sme terénny výskum predovšetkým v oblasti bývania. Bádali sme v archívnych dokumentoch, literárnych prameňoch a na webe a sociálnych sieťach. Veľa sme chodili po meste i celom okrese. Hovorili sme s ľuďmi. Pražský kolektív BCAA prebádal lokalitu bývalej Bane Dolina, ktorá ho inšpirovala pri tvorbe špekulatívneho dokumentu Azero.

V súčasnosti sa RUVK hlbšie venuje dianiu okolo jedného mestského bytového domu. Spoločne s obyvateľmi sa pokúša vytvárať stratégie a podmienky pre akciu a komunikáciu jednak vnútri domu, jednak s jeho bližším a vzdialenejším okolím.

Ako svoju motiváciu uvádzate nedostatočnosť jazyka a technológií súčasného mestského rozvoja. V čom podľa vás spočívajú ich hlavné nedostatky či zlyhania?

Nezdôrazňujeme nedostatočnosť, skôr na úrovni jazyka a technológie hľadáme alternatívy k bežným diskurzom. Zdá sa, že inšpiratívnych grass-roots iniciatív mestského rozvoja s reálnou životnosťou a spoluprácou s miestnymi komunitami je čím ďalej tým viac.

V ďalšej fáze by sme sami napríklad radi spolupracovali s neziskovým sektorom. Tu sa dotýkame toho jazyka. Z rôznych bublín prichádzajú rôzne iniciatívy, no častokrát o sebe buď ani nevedia, alebo hovoria veľmi rozdielnymi jazykmi a nerozumejú si. Nič nové, samozrejme, ale je to škoda. Organizácie či inštitúcie disponujú rôznymi obmedzenými možnosťami.

Prianím RUVK do budúcna je fungovať nielen v rovine facilitácie, ale aj na úrovni agentov, niečo ako „prefíkaní architekti”, o ktorých hovorí Keller Easterlingová. Sú zvedaví, zaujímajú sa o povahu matrixu, nie sú vždy korektní, ale dokážu vyhľadávať zraniteľné miesta v systéme a opakovane ich využívať, obdobne ako svoje manévre multiplikuje trh. Ako je na tom malé mesto, čo je v jeho množine možné? Myslíme si, že v dobách klimatických zmien a na konci našej postsocialistickej doby môže práve malé mesto predstavovať laboratórium rozptyľovania subjektov a hegemónií.

Čo vnímate ako prínosné práve na vytváraní a praktizovaní utopického zmýšľania?

Mesto (aj malé) je zložitý a výrazne selektívny a disciplinujúci priestor. Teoretik dizajnu Benjamin Bratton hovorí o tzv. rozhraniach v meste ako o presvedčivých rétorických uzloch medzi mestským tokom: čo je pre mňa otvorené, môže byť pre iného uzatvorené, a tak sú naše vektory rozdielne. Pohybujete sa skrz rôzne rozhrania, a tým dohodujete svoje možnosti v rámci mestského priestoru. Rozhraním môže byť sociálna sieť, firma, ktorá vás zamestnáva, dom, v ktorom žijete alebo napr. mestská správa. Architektka Keller Easterlingová hovorí v podobnom duchu o manažovaní obsahu, ktoré diktuje pravidlá hry v mestskom prostredí. Nejde o nejaký vopred ohlásený obsah, preto sa ponúkajú možnosti na jeho hackovanie a ohýbanie. A práve v imaginácii prešľapovania naprieč rôznymi priestorovými jednotkami a skrz rozličné rozhrania, nielen tie, ktoré sú mi na dosah ruky, spočíva utópia, ako ju chápeme. Utópia je pre nás metódou aj rámcom premýšľania. Utópia obsahuje to, čo (ešte) nie je. Ruth Levinas píše: „Ak je utópia vyjadrením skúsenosti s nedostatkom v akejkoľvek spoločnosti, potom musí pochopenie tejto spoločnosti nutne zahŕňať aj tieto nesplnené túžby a ašpirácie, ktoré sama vytvára.“ Takže za prínosný považujeme predovšetkým emancipačný potenciál utopického zmýšľania.

Prečo ste si pre takýto špekulatívny projekt vybrali práve Veľký Krtíš?

Veľký Krtíš oslávil vlani 50. výročie svojho založenia. Vznikol ako sídlisko v blízkosti pôvodnej dediny. V socialistickom meste prúdili investície hlavne do okrajových častí a výstavby sídlisk a centrám sa príliš pozornosti nedostávalo. Veľký Krtíš je dobrým príkladom tejto logiky, jednak v rovine mesta samotného: historické centrum neexistovalo a nové sa nepostavilo, čo sa dnes odráža v nedostatku verejného priestoru. Logika periférie sa uplatnila aj vo vzťahu mesta k zvyšku krajiny. Socialistický štát vedel, že hnedé uhlie v oblasti nie je najkvalitnejšie a že ťažba pravdepodobne nespraví s regiónom zázraky. Veľký Krtíš tak bol od samého vzniku v podstate zamýšľaný a budovaný ako periféria. Javilo sa nám to ako historické kontinuum, spočiatku plánovaná, potom naprieč dobou pulzujúca periférnosť. Zaujímalo nás, či je objektívnym javom, alebo skôr miestošpecifickým naratívom prežívajúcim vďaka nejakým lokálnym nepriazňam. Prekvapilo nás napríklad, že banícka minulosť sa nijako nepripomínala na oslavách 50. výročia založenia mesta. Pýtali sme sa teda, ako sa pôvodne banské mesto vyrovnáva so svojou identitou tri roky po definitívnom ukončení ťažby? Paralelne so zatvorením bane sa okres Veľký Krtíš dostal do zoznamu najmenej rozvinutých okresov (NRO).

Špekuluje sa skrátka najjednoduchšie tam, kde je nejaký prázdny priestor, kde sa (aspoň na prvý pohľad) nie je veľmi čoho chytiť. To bola výzva.

Je niečo, čo vás vo Veľkom Krtíši prekvapilo počas samotnej realizácie a vášho pôsobenia v obci?

Čo nás asi všetkých prekvapilo bol dôraz na reklamu mesta smerom von, na lokalitu tohto typu nevídanú. A to nielen jej súčasné podoby, narazili sme napríklad na propagačné video mesta z roku 1995, už na ňom vidno, ako si mesto dávalo záležať na svojom obraze. Dnes ohromujú profesionálne spracované dronové spoty pravidelne sa objavujúce na oficiálnych internetových stránkach mesta: zábery na nové kruhové objazdy, parkoviská, šťastných ľudí slniacich sa na mestskom kúpalisku či sama hlava mesta prihovárajúca sa Veľkokrtíšanom. Mesto je dizajnérom príbehov. Nedostatok fyzického verejného priestoru nahrádza priestor virtuálny, ktorý je do istej miery prístupnejší a umožňuje na príbehy reagovať bezprostredne a spolutvoriť dojem, že mesto nespí.

Základ vašej tvorby tvoria archívne zdroje a výpovede miestnych obyvateľov o histórii mesta. Ako prebiehal váš výskum?

Nepýtali sme sa len na históriu. Od leta 2018 do lokality opakovane prichádzame v snahe získať čo najkomplexnejšie poznanie o meste a jeho okolí. V prvej etape platformy sme realizovali terénny výskum, v ktorom sme sa ľudí z vybraných lokalít vypytovali na rôzne oblasti života: od bývania, práce, dostupnosti či už infraštruktúrnej, alebo úradov a služieb, po obecné možnosti „uplatnenia“ kultúrneho a sociálneho kapitálu. Vyplňovali sme s nimi dotazníky, ale viedli i hlbšie rozhovory. Vytváranie dát v teréne sme dopĺňali sledovaním sociálnych sietí, bádaním v archívnych prameňoch a nezúčastneným i zúčastneným pozorovaním a nedávno už aj organizovaním menších akcií či už aktivitného (schôdze obyvateľov domu), alebo kultúrneho (divadlo) rázu. Ide o akúsi otvorenú etnografiu, aktivity kontinuálne prebiehajú, vyvstávajú nové otázky a výzvy, pričom stále nanovo otvárame tie, ktoré sme si kládli už na začiatku.

V obci sa v minulosti ťažilo hnedé uhlie, ťažba motivovala aj prudký rozvoj obce počas socializmu. Venujete sa v rámci projektu aj ekologickým aspektom mesta?

Ak ekológiou myslíte zodpovedné poznávanie kontextu miesta, prípadne aktivity v ňom, tak odpoveď je áno. V tomto zmysle socialistické plánovanie nečinilo ekologické rozhodnutia, lebo napriek vedomiu dočasnosti zdrojov nedohliadlo na dôsledky baníctva v dlhodobom horizonte. Baňa utlmovala svoju činnosť postupne približne od polovice deväťdesiatych rokov, no sociálny rozmer ukončenia ťažby sa nijako systémovo neriešil. Bývalí baníci boli konfrontovaní s nedostatkom pracovných príležitostí. Mladší odchádzali preč z okresu, starší kadejako naháňali roky do dôchodku. Podľa jedného z pamätníkov, prácu by mohol baníkom dať nejaký veľký projekt budovania infraštruktúry, žiadny taký však v regióne nebol v pláne.

Dnes je priestor po bani chráneným ložiskovým územím a keďže je lokalita zle dostupná, stráca na tržnej hodnote. Krehkosť planéty a jej zdrojov máme chápať predovšetkým ako príležitosti na špekulatívno-dizajnové inovácie a nielen ako formu technickej legitimácie na konvenčné riešenia, hovorí Mohsen Mostafavi. Predstaviť si urbanizmus, ktorý bude viac než status quo, podľa neho vyžaduje novú senzibilitu, schopnú do seba začleniť inherentný rozpor medzi ekológiou a urbanizmom. Uvažovať ekologicky znamená pre RUVK hľadať referencie lokálnych dejov v širších dejoch a následne napríklad hľadať možnosti úniku zo stavu, v ktorom je rozvoj predstaviteľný len vo farbách zahraničného kapitálu.

Asi najvypuklejším príkladom problémov Veľkého Krtíša je nájomný dom nazývaný Žlťák. Aká je jeho história a ako dom chápete v rámci svojej práce?

Ide o mestskú budovu, ktorá v roku 1997 prešla rekonštrukciou z kancelárskych priestorov na byty. Predtým v nej sídlili rôzne úrady. Nie je fyzicky odsunutý niekam za mesto, naopak, je mikrovnútorným mestom. Do centra je to z neho asi päť minút. Je to mestský nájomný dom, no nemá status sociálneho bývania. Obyvatelia Žlťáku sú dnes väčšinou označovaní ako neprispôsobiví. Mesto sa o údržbu domu, očividne i podľa rozprávania ľudí, už dlho nezaujíma. Opravuje len to, čo už naozaj horí. Zatiaľ čo pre nájomníkov znamená udržiavanie zúfalého stavu, v ktorom sa dom ocitol, extrémnu neistotu, pre mestské autority sa zdá byť komfortné.

Výnimočná aura Žlťáka reprodukuje nálepku inakosti udelenú nájomníkom i samotnému domu. Rádius tejto aury sa neobmedzuje iba na Žlťák, ale siaha až k susedným domom, kde vraj byty pre Žlťák strácajú na hodnote. Každé telo, ktoré sa ocitne v Žlťáku, bez ohľadu na to, či je ľudské, či neľudské, rómske alebo nerómske, je automaticky označené. O živenie nálepiek sa zaslúžia príbehy obiehajúce okolo ľudí, zvierat i vecí. Na druhej strane Žlťák znamená pre nájomníkov útočisko, strechu nad hlavou. Mesto z nášho pohľadu takto udeľuje Žlťáku moc. Ten sa stáva technológiou, aktérom ovplyvňujúcim túžby a konanie ľudí. A naopak, ľudia každodenne pretvárajú Žlťák. Chápeme ho v našej práci ako míľnik, na ktorom možno zviditeľniť aj horšie čitateľné mocenské praktiky, často estetické činy, cez ktoré mesto z nášho pohľadu ukazuje zvyšky svojej suverenity.

Čerpáte z rôznych teoretických diel, často spomínate obzvlášť myšlienky Benjamina Brattona. Čím je práve jeho uvažovanie o meste pre vás inšpiratívne a z akých ďalších zdrojov čerpáte? Pracujete aj s vyslovene urbanistickými teóriami?

Urbanistické teórie, samozrejme, berieme do úvahy, i keď väčšina zahraničných, mnohých dnes už klasických prác naprieč disciplínami, sa venuje hlavne veľkomestu a mestským aglomeráciám. Viaceré práce o meste z nášho prostredia prinášajú nesporne cenné dáta, napríklad o podobách marginalizácie, ale nakoniec často ostane len pri popise a všetko sa vysvetľuje cez veľké príbehy neprávostí, kde zlobrami sú tradične neoliberalizmus a kapitalizmus. Pomocou kapitalizmu ako všemocného nepriateľa však podľa nás nemožno vysvetliť úplne všetko. Tu nás práve inšpirujú autori ako B. Bratton alebo K. Easterlingová, ale aj ďalší, napr. Anne Tsingová, ktorá hovorí o historických náhodilostiach kapitalizmu, odchýlkach a Achillových pätách, cez ktoré v daných momentoch možno katalyzovať zmeny (veľmi obdobne píše Easterlingová o vulnerabilities infraštruktúrneho priestoru).

Takéto odchýlky sa pokúšame vyhľadávať a zaznamenávať i vo Veľkom Krtíši. Napr. bytová politika v meste je od deväťdesiatych rokov plná náhod rozpútaných postsocialistickou bezprizornosťou a reprodukujúcich sa nesystematickým plánovaním. Pokúsili sme sa napr. o akýsi forenzný rozbor mobilít dlžníkov na nájomnom v priestore a čase, ktorý odkryl sieť vzájomne prepletených vzťahov. Tieto okrem iného prispeli k osvetleniu toho, ako sa mesto pomaly zbavuje svojho majetku. Vlastníctvo mesta sa posúva do rúk zahraničných investorov. Aká budúcnosť čaká takéto mesto? Čo môže robiť obyčajný obyvateľ, aby sa vzoprel napríklad prekarizovaným podmienkam v zahraničných firmách?

Bratton požaduje namiesto práva na mesto právo na stack, ktorý skutočne zahŕňa i ľudí bez majetku a privilégií. Zároveň volá po aktivizovaní sa, nezaujíma ho šírenie oedipálnych strachov z nevlastného otca, ktorý nás špehuje, tie produkujú len užívateľov žijúcich výlučne svoj súkromný život v sebaovládaní, paranoji a narcizme bez akejkoľvek účasti na verejnom živote, napísal k tomu McKenzie Wark. Súbežne so spoznávaním mesta chceme seba a jeho obyvateľov burcovať k premýšľaniu o budúcnosti.

Niekto sa nás nedávno pýtal, čo s tým máme, veď tam nežijeme. Myslíme si, že s tým máme všetko. Podobné tektoniky prebiehajú aj vo veľkých mestách, v ktorých väčšina z nás žije. Centrá sa nenápadne zlievajú s perifériami a než celkom splynú v jedno, chceme hľadať spôsob, ako dnes na periférii zmysluplne žiť a pomáhať v nej žiť bez toho, aby sme ju kolonizovali.

Akým spôsobom prebieha vaša interakcia s obyvateľmi Veľkého Krtíša? Ako s nimi hovoríte o vašich zámeroch a aktivitách a s akými reakciami sa stretávate?

O rozhovoroch s ľuďmi a terénnom bádaní sme už hovorili. Od začiatku sme mysleli na to, že chceme výstupy vrátiť späť do lokality. Aj to je forma komunikácie. Knihu sme predstavili za horúceho júnového podvečera v miestnom parku. Väčšina sa na mieste rozobrala. Zvyšok sme rozdali ľuďom, s ktorými sme počas výskumu prišli do kontaktu a takisto viacerým inštitúciám. Vernisáž výstavy sa odohrala v sprievode bábkového divadla kolektívu TV Estráda, ktorý jedno z dvoch predstavení odohral na priestranstve za bytovým domom Žlťák. Aktuálne s obyvateľmi komunikujeme osobne na neformálnych schôdzkach i na sociálnych sieťach v rámci hľadania ciest pre emancipačné akcie.

Viackrát spomínate isté informačné či fyzické bariéry v obci, nedostatok komunikácie a výmeny informácií medzi jednotlivými skupinami. Ako s touto bariérou pracujete a čo by podľa vás mohlo napomôcť dialógu medzi všetkými obyvateľmi mesta?

Myslíme si, že treba budovať i nové, ale najmä rekonštruovať jestvujúce infraštruktúrne tepny, uzly na prenos právd, kultúrou podmienených znakov. V prvom rade premýšľame nad stratégiami budovania týchto infraštruktúrnych prvkov. Spoločne s obyvateľmi si sprítomňujeme konkrétne ciele, ku ktorým sa môžeme priblížiť tak, že do tepien budeme liať dostatočne viskóznu kvapalinu. Toto je však hra podľa existujúcich pravidiel, tzn. budovanie tzv. občianskej spoločnosti.

Veľký Krtíš je arborescentný. Model vzťahov vo vnútri mesta sa obyvateľom ukazuje ako strom. Hrubý, zakorenený kmeň, ktorý dodáva zdanie výživy halúzkam a lístkom. Tieto sa po zoslabnutí priblížia kmeňu práve v okamihu svojho pádu. Pád trvá niekoľko sekúnd pred tým, ako žlté lístky a suché halúzky spočinú a rozložia sa na výživu pre korene kmeňa. Veľký Krtíš by mal byť rhizomatický. Ako ale k mnohosti navzájom sa živiacich a dusiacich korienkov dospieť? Stretávame sa s predstavou, že v malom meste by mali ľudia žiť v pospolitosti, spoločne plánovať a činiť rozhodnutia. Čo ale môžu obyvatelia v súčasnej praxi ovplyvniť? Ich korienky sa možno vzájomne prepletú, ale aj tak budú vyrastať zo zeme, ktorá im nepatrí. Obyvatelia malých miest by mali pôsobiť vo väčších mierkach, komunikovať so svojím veľkým vonkajškom i so subjektmi, ktoré vlastnia a majú priamy dosah na plochy, v okolí ktorých žijú. Nemajú byť za čo zaviazaní, za čo vďační. Je najvyšší čas byť súčasťou planetárnej megaštruktúry, megalopolisu, ktorý nemá centrum ani okraj.

V mnohom ste voči mestu a konaniu jeho vedenia kritickí a pomenúvate kroky, ktoré viedli k prehĺbeniu problematických situácií v obci. Zároveň tiež predostierate podnety na jej rozvoj. Komunikujete aj s oficiálnymi aktérmi mesta? Ako na vaše pôsobenie reaguje jeho vedenie?

S viacerými oficiálnymi zástupcami mesta sme komunikovali najmä vo fáze bádania, keď sme sa usilovali získať čo najucelenejšiu predstavu o hmote mesta ako takej. Vtedy sme sa stretávali zväčša s ochotným a milým prijatím. Na verejnom predstavení knihy sme sa stretli s negatívnou reakciou pani riaditeľky MsKS, ktorá nám pomohla akciu zorganizovať v mestskom parku. Po zbežnom prelistovaní knihy usúdila, že ide o jednostrannú a nepodloženú kritiku mesta. Mrzelo nás, že obsah textov vzala osobne, pretože našou snahou bolo nebyť v nich adresní, a priniesť konštruktívnu a sviežu kritiku. V textoch sú časté metafory a prirovnania, občas nejednoznačné výpovede otvorené viacerým možným interpretáciám. Pod pojmom „mesto” nechápeme len inštitúciu mesta, ale často ho vnímame skôr ako hyperobjekt. Inými slovami, nahlas artikulujeme hierarchickú povahu mesta a nenamietame, že v textoch jej nastavujeme zrkadlo, cieľom však nie je ťaženie proti konkrétnym subjektom. Do budúcna nevylučujeme eventuálnu spoluprácu s mestom, ak by bol o ňu z oboch strán záujem.

Noemi Purkrabková a Jiří Sirůček vo svojom príspevku v zborníku uvažujú nad tým, čo Veľký Krtíš môže ponúknuť im, nie naopak. Vedeli by ste povedať, čím Veľký Krtíš môže byť príkladom pre iné mestá a ich rozvoj?

Na príklade Veľkého Krtíša možno pozorovať pominuteľnosť štruktúry pri zmene dominantnej spoločenskej paradigmy. Ako ale recyklovať hmotu, ktorá zostala? Zaujímavé je to, že mnoho zostatkových hmôt kleslo na svojej finančne vyčísliteľnej hodnote. Na tom by sa dali začať stavať pozitívne špekulácie.

Skúste na záver nášho rozhovoru vysloviť želanie pre budúcnosť Veľkého Krtíša.

V HQ videu z osláv 50. výročia založenia okresu a mesta hovorí na pozadí miestneho biokúpaliska Krtko chlapec v ľudovom kroji: „Prajem si, aby sa Veľký Krtíš zachoval.“ Svoje udržanie by mal Veľký Krtíš postaviť nad udržateľnosť. Tvárou v tvár neutíchajúcej požiadavke adaptovať sa prajeme živej a neživej prírode Veľkého Krtíša, aby mala šancu prejaviť sa ako krehká a zraniteľná v detailoch svojho povrchu a nielen ako utilitárny reklamný spot, ktorý je točený z vtáčej perspektívy dronom. A aby sa z Veľkého Krtíša nestala monetárne lacná verzia únikovej stratégie.


Foto: RUVK; https://www.velky-krtis.sk/; Štátny archív v Banskej Bystrici – pracovisko Archív Veľký Krtíš