Artalk.cz

TS: Rastislav Podhorský

Rastislav Podhorský / Posunky a úkroky / kurátor: Noro Lacko / Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch / 24. 10. – 30. 11. 2019

RASTISLAV PODHORSKÝ: POSUNKY A ÚKROKY

VERNISÁŽ: 24.10.2019 O 17:00

VÝSTAVA POTRVÁ DO: 30. NOVEMBRA 2019

KURÁTOR: NORO LACKO

Mgr. art. Rastislav Podhorský (1990) vyštudoval maľbu v ateliéri + – XXl pod vedením prof. Daniela Fischera na Katedre maľby a iných médií VŠVU v Bratislave (2009 -2015). Venuje sa kresbe, maľbe a ich presahom do objektových inštalácií. A to nielen ako výtvarník, ale aj prostredníctvom filozofického a teoretického uvažovania. Svedectvo o tom podáva text jeho knihy Prievozník. O ľuďoch v neumení a figúrach v umení, ktorý bol publikovaný v roku 2017. V súčasnosti je doktorandom na VŠVU v Bratislave (Kabinet kresby) a zároveň v spolupráci s Mgr. art. Martinom Špirecom, ArtD. aj vedúcim Ateliéru maľby III. Katedry maliarstva VŠVU. Je víťazom ceny nadácie VÚB – Maľba 2015. Tvorí a žije v Bratislave.   

Aktuálna samostatná výstava Posunky a úkroky, pripravená pre Galériu Ernesta Zmetáka v Nových zámkoch je koncipovaná ako ďalší z pokusov už stabilne spolupracujúcej dvojice výtvarníka a kurátora usúvzťažniť, artikulovať a obrazom i slovom interpretovať  výtvarný výskum kľúčovej témy podhorského prác: sekulárnej spirituality, či nasledovania „metafyzickej túžby“ z ktorej prieskumu nám už niekoľko rokov Podhorský usilovne podáva výtvarné aj literárne správy.

Sekulárna spiritualita a metafyzická túžba vo vzťahu k výtvarnému laborovaniu Rastislava Podhorského aktualizujú dve vzájomne prepletené línie jeho tvorby. V prvom rade je to senzitivizácia a senzualizácia záujmu o ľudskú existenčnú situovanosť, nie v trpnej, pasívnej podobe zakorenenosti ale v podobe aktívneho korenenia sa v ľudskom. Na zapúšťanie koreňov do ľudského. Stávania sa ľudským. Existenčná estetika námetu sa tu výrazne prelína s filozoficko-estetickým, no najmä technologicko-remeselným, výtvarným (prevažne maliarskym a kresliarskym) prieskum vizuálneho média a procesu tvorby. Sústredenie je koncentrované na uzlový bod vzájomných vzťahov problematizácie videného, prehodnocovania zobrazovaného a zviditeľňovania neviditeľného. Metafyzická túžba tu má podobu otázky: Ako prebieha artikulácia výtvarného myslenia, ktoré je autonómnou podobou myslenia inou ako pojmové a verbálne myslenie?      

Pre súbory Podhorského prác je charakteristická kombinácia asketicky strohých kompozícií využívajúcich spojenie obsesívneho precvičovania veristickej figurálnej maľby či kresby a ne-anekdoticky vážnej paradoxnej pointy naznačenej situácie s dôrazom na zobrazené gesto. Paradoxnosť je prítomná aj v disproporcií existenčne vypätého významu a výrazne tlmeného až zatajovaného afektu neseného strohým, akoby mimovoľným, no v skutočnosti starostlivo komponovaným telesným gestom zobrazených figúr.   

Dôležitým aspektom práce je samotný akt maľby či kresby, ktorý v sebe zahŕňa časovú náročnosť a telesnú naliehavosť vo vzťahu k nutkavému opakovaniu, neustálemu precvičovaniu, ale aj vo vzťahu k disciplíne a zdržanlivosti rukodielneho úkonu. Akt maľby, podobne ako akt kresby je v Podhorského chápaní posunutý až na prah nutnej potreby prijímať účasť na veciach človeka v zmysle manuálneho pracovno telesného nasadenia, ale aj mentálneho sústredenia. 

V Podhorského prácach sú sociálne, rodovo, vekovo či rolovo konkretizované ľudské typy vycelené a vyceľujúce sa zo sveta ako jeho „časti bez účasti“ často inscenované v situáciách intenzívnej nezmieriteľnosti so sebou samým či so svetom. V takých situáciách, v ktorých nie je možné kultúrne zušľachťujúco zahladiť medzery medzi životnou skúsenosťou, prežívaným momentom alebo existenčným naladením a systémom posvätených hodnôt, či plánom dobre ošetrenej účelnosti. Napriek konkretizácii ľudských typov, nejde o námety, ktoré by mali vykresľovať individualizované aspekty ľudského prežívania. Skôr naopak, konkretizácia tu slúži ako prostriedok zovšeobecnenia, iná možnosť ako povedať, že sa to týka všetkých, že za všetkými nánosmi kultúrneho a sociálneho je čosi neredukovateľne ľudské. To, čo na Podhorského prácach znepokojuje je prevažne deficitný charakter takto naznačeného ľudského jadra. Na stiesnenosť, problémovosť ľudskej situácie v predchádzajúcich prácach často odkazovali motívy bežného vybavenia interiérov (posteľ, kreslo, stolička, stôl), alebo všedného domáceho pracovného náčinia, teda napospol vecí, ktorých primárna funkcia spočíva v úžitkovosti. Tieto „veci po ruke“ sa v Podhorského prácach zvyčajne transformujú na akési zraňujúce, väzniace, zotročujúce alebo nefunkčné a znefunkčňujúce „veci proti ruke“. Paralelne s ľudskými a človekom vytvorenými vecami sa však v podhorského obrazových kompozíciách a objektových inštaláciách pravidelne objavovala aj iná podoba deficitného, či negatívneho. Mala charakter prerušenia kultúrneho priestoru alebo prázdna a viazala na seba využitie čiernej farby. Podhorského výtvarná práca tak doposiaľ bola pokusom o sústredené nazeranie do kútov obnažene deficitných, ale stále poctivo ľudských situácií, či vytieranie životného prachu z vrások najvšednejšej všednosti – hlboko doma.

Noro Lacko

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *