Artalk.cz

Socha ako…

Akú pozíciu má dnes v spoločnosti médium sochy a akú sochár? Aké polohy nám vie ešte ukázať? Na tieto a ďalšie otázky odpovedá prvá a zároveň aj „retrospektívna“ výstava Mateja Gavulu v bratislavskom tranzite. Autorka recenzie Barbora Komarová popisuje minimalistickú inštaláciu vo výstavných priestoroch, pričom uvádza, že s ideovým východiskom a jeho prevedením do priestoru autor narába v celej škále – od veľmi tesného spojenia až po veľmi uvoľnené. 

Socha ako…

…predmet skúmania

“Abrazívna spoločnosť je prehlásenie Mateja Gavulu o úlohe a zmysle sochárstva v dnešnej spoločnosti, ktoré vníma prepojené so všeobecnými zákonmi prírody, plynutím času a výstavbou spoločnosti.”

(Judit Angel, úryvok z kurátorského textu)

Matej Gavula nevystavuje samostatne veľmi často. Teda skoro vôbec. Buď sa jeho diela stávali súčasťou väčších či menších skupinových výstav, dialogických prezentácií a spoluprác, alebo pracoval ako jeden z členov umeleckého zoskupenia XYZ (od roku 1997 do 2014 s Milanom Tittelom). Preto sa jeho aktuálna prezentácia v tranzite dá považovať za viacmenej ojedinelý „úkaz“.

Minimalisticky pôsobiaca výstava v bratislavskom tranzite dáva nahliadnuť do jeho rôznorodých prístupov k sochárstvu, do jeho úvah o architektúre, (verejnom) priestore a spoločnosti. Názov výstavy obsahuje pojem abrázia, čo podľa slovníka znamená obrusovanie, zoškrabávanie, vyhladzovanie (všeobecne). V geológii sa zas toto slovo používa v širšom zmysle na označenie modelovania zemského povrchu dlhodobým účinkom vody (v tekutom aj pevnom skupenstve) a/alebo vetra (korázia), v užšom zmysle na obrusovanie brehov morským príbojom, alebo obrusovanie okolitých svahov ľadovcom.1 S týmto pojmom ale Gavula nepracuje exaktne. Voľne ho asociuje aj so sochárstvom, architektúrou, s činnosťou človeka pri práci s materiálom, alebo prírody pri pôsobení na architektúru. Jedná sa o istú silu, prírodný jav či v jeho prípade aj ľudskú aktivitu, ktorá postupne zmenšuje či redukuje materiál určitého objektu len na jeho podstatu. V prírode to môže byť more, ktoré údermi vĺn tvaruje breh, v sochárstve ľudská práca, ktorá formuje materiál a v spoločnosti zas (v prenesenom zmysle) jej ľahostajnosť, v dôsledku ktorej chátrajú stavby. Aj tu sa prejavuje jeho záujem o prírodné javy, fyzikálne zákony a ich testovanie, zaznamenávanie, ktorý sa v jeho prácach objavoval už v minulosti.

…hmota

V prvej miestnosti sa nachádzajú objekty, ktoré by sa dali označiť za „tradičné sochy“, keďže sú to trojdimenzionálne diela, vytvorené z rukolapného materiálu. Nastávajúce formy sú menšie objekty z umelého kameňa a podperný stĺp zo sadrových panelov, pričom vychádzajú z rovnakého inšpiračného zdroja a zdieľajú podobnú povrchovú štruktúru.

Gavula vo svojej, či spoločnej tvorbe v XYZ často pracoval na a s konkrétnymi miestami Bratislavy – s dunajským nábrežím, modernistickými architektúrami, či zanikajúcimi miestami. Tentokrát si pri svojich prechádzkach mestom všimol sklomozaikovú výzdobu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, respektíve to, čo z nej zostalo. Odpadnuté súčasti si zobral so sebou domov a tie sa napokon stali východiskom pre jeho sochárske práce. Hoci to boli len vypadnuté čiastočky nejakého celku, niesli v sebe nielen určité sochárske vlastnosti, ale aj pripomienku na pôvodnú architektúru.

V centre miestnosti sa od podlahy k stropu čnie stĺp, ktorý je vytvorený z negatívneho odliatku zbytkov výzdoby. Svojou monumentalitou v neveľkom priestore tranzitu môže stavbu fakulty ľahko pripomínať, no čistá biela farba sadry a vytvorená štruktúra mu zas dodáva isté „estetično“, vlastné umeleckým dielam. Menšie objekty v rade uložené na zemi sú zas odlišné, každý z nich má iný tvar – niektoré sú hranaté, iné zas zbrúsené do hladka, približujúc sa tak tvaru gule. Avšak aj oni nesú aspoň čiastočne viditeľný pozitívny či negatívny odliatok sklomozaikovej štruktúry so všetkými jej nedokonalosťami.

Rovnako ako nájdené čiastočky z výzdoby, tak aj vystavené diela môžu už samé o sebe evokovať pôvodnú architektúru. Sú jej zmenšenou verziou redukovanou na jeden z jej prvkov, ale zároveň na to, čo môžeme považovať za podstatné. Abrázia neprebieha v tomto prípade len na povrchu Prírodovedeckej fakulty súčinnosťou meteorologických vplyvov, ale autor berie sám na seba a do svojich rúk tieto prírodné javy, simuluje ich a urýchľuje ich pôsobenie na vytvorené objekty. Niektoré sú teda zbrúsené, strácajú svoj pôvodný, hranatý, človekom vytvorený tvar a pomaly sa dostávajú až k forme nejakého „okruhliaka“, prehadzovaného vodou pomedzi iné kamene, pomaly hladeného do najvhodnejšej – najpodstatnejšej formy.

Pre lepšie uchopenie tejto časti výstavy veľmi poslúži rozhovor Dany Tomečkovej s Matejom Gavulom s názvom Kameň na dennom svetle vo vnútri, zverejnený vo formáte pripomínajúcom noviny. Okrem kurátorského textu, rozhovoru (alebo presnejšie Gavulových odpovedí na Tomečkovej neviditeľné otázky) doplneného o jej kresby, je tam publikovaná aj fotoesej z priestorov Prírodovedeckej fakulty. V autorových odpovediach nachádzame rôzne myšlienky, knihy či koncepty, ktoré ho zaujali a ovplyvnili uvažovanie o tvorbe, taktiež sa dozvieme o jeho spôsobe práce, niečo o sochárstve, matériách, architektúrach, i jeho inšpiračných zdrojoch.

…telo

V druhej miestnosti sa nachádza dielo Spojené nádoby, momentálne už len v podobe sklenených objektov – dvoch platní uložených na sebe a stĺpu. Sú to pozostatky a rekvizity performance, ktorá prebehla počas vernisáže a ktorá bola rozšírenou verziou podobnej akcie z roku 2018 z výstavy Mám rada pozornosť (Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica). Performeri tieto objekty pridŕžali vo vzpriamenej polohe, ponúkajúc svoje miesto okoloidúcim návštevníkom vernisáže.

Rovnako ako v prvej miestnosti, aj tu sa objavuje forma stĺpu, ktorý je spolu s panelom jedným zo základných stavebných prvkov – plocha a oporný systém. Tu sa abrázia neprejavuje sochárskym či prírodou spôsobeným uberaním materiálu, ale skôr redukciou – možnou redukciou hocijakej architektúry na jej najpodstatnejšie zložky, s použitím ktorých sa dá postaviť relatívne všetko. Myšlienku redukcie zároveň podporuje zvolený materiál – sklo – a jeho vlastnosti – transparentnosť, až určitá „neviditeľnosť“.

Aktívna – performatívna časť diela ale nebola len o stavebných prvkoch. Bola tiež o akte spolupodieľania sa, spolupráce, ale aj o priamom kontakte tela s materiálom, dielom či o využití svojho tela na tvorenie. Ešte aj teraz na priehľadnom skle vidno odtlačky prstov a rúk. Aj Gavula sám pracuje so svojím telom, či už na videách, kde sa stáva priamym účastníkom – performerom akcií vo verejnom či inom prostredí, alebo niekedy priamo vo výstavných priestoroch (ako napríklad pri nedávnej výstave Otras v galérii HotDock, kde bol hosťom Jána Gašparoviča)2. Telo využíva na jednej strane na vykonávanie činností, akcií, na strane druhej zas ako “merítko” na skúšanie, vypĺňanie, testovanie okolia, priestoru a jeho vzťahov.

…nájdená situácia

V poslednej, zatemnenej miestnosti sa premieta video s názvom Beh. Zachytáva situáciu z detských bežeckých pretekov, kedy sa mladé dievča zastaví a pokúša vrátiť proti smeru prúdu práve odštartovaného davu. Vidíme, ako ju záplava ľudí obteká, nepustí, ona sa však nakoniec prebojuje, zo zeme zdvihne, čo stratila a následne sa znova spojí s masou.

Kurátorský text hovorí, že sa jedná o „metaforu zobrazujúcu spoločenskú funkciu sochára“, ale aj o boj s materiálom, cez ktorý sa musí sochár preraziť, aby našiel to, čo hľadá. Video nám ale môže hneď evokovať aj všeobecnejšie asociácie s „plávaním proti prúdu“, s bojom jednotlivca so spoločnosťou, neurčitou masou, či dokonca prírodnými zákonmi a ťažkosťami s tým spojenými (keďže nakoniec prúd predsa len to dievča strhne).

V rámci zoskupenia XYZ, aj vo svojej individuálnej tvorbe autor zbieral a stále zbiera každodenné i nezvyčajné situácie, momenty a chvíle, či javy, ktoré zachytáva na fotografiách alebo videách a väčšinou bez ďalších príkras či postprodukcie nám ich predostiera. S interpretáciou nám niekedy pomôže (aspoň v názve), no zvyčajne necháva na divákovi, aby si všimol, čo je „vo veci“, čo je tam zvláštne, smiešne a niekedy pekné, zaujímavé, okolo čoho by asi prešiel bez povšimnutia.

Vo svojom príhovore na vernisáži povedala kurátorka Judit Angel, že výstava Abrazívna spoločnosť by mohla predstavovať aj Gavulovu „retrospektívu“, a to nie kvôli roku vzniku jednotlivých diel (keďže všetky práce sú novšieho dáta) či vyčerpávajúceho prehľadu jeho tvorby, ale skôr kvôli obsiahnutým koncepciám a prístupom, ktoré sa objavujú ako tu, tak aj v jeho doterajšej produkcii.

Z hľadiska zvolenej priestorovej koncepcie a prezentovaným dielam výstava môže byť naozaj vnímaná ako rekapitulácia či zhrnutie jeho tvorby a sfér záujmu, ale prostredníctvom nových prác, z ktorých je viacmenej možné odčítať, aké témy autora zaujímajú a aké techniky najviac využíva. Každá z miestností tranzitu sa tak stala osobitnou prezentáciou jedného z médií a tvorivých prístupov, spoločne zastrešených jedným názvom a textom. Avšak zdá sa, že samotný názov výstavy a tiež rozhovor uverejnený v sprievodných „novinách“ sa viac vzťahujú na diela vystavené v prvej miestnosti – na objekty a site-specific stĺp. Isté konotácie (aj medzi dielami) nájdeme aj v prebehnutej performance a jej sklenených „pozostatkoch“, no pri videu musí divák kreatívnejšie hľadať spojitosť s pojmom abrázia, javí sa, že sa týka skôr druhej časti názvu – spoločnosti.

Výstava Mateja Gavulu v tranzite je ale zároveň dôkazom toho, že aj s malým množstvom diel a s použitím minimálnych prostriedkov je možné vystavať „retrospektívu“, z ktorej si divák okrem ucelenej predstavy o tvorbe autora môže vziať tiež zážitok – estetický aj mentálny.


Matej Gavula: Abrazívna spoločnosť / kurátorka: Judit Angel / tranzit.sk / Bratislava / 12.9. – 19.10. 2019

Fotoreport z výstavy tu.

Foto: Adam Šakový


1https://sk.wikipedia.org/wiki/Abrázia (5. 10. 2019)

2Viac o výstave Otras (august 2019, HotDock, Bratislava) https://www.facebook.com/events/2412350332214172/

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *