Artalk.cz

Ján Ďurina: Ponoril som sa hlboko, teraz sa učím držať nad hladinou

V poslednom rozhovore zo série COČ rozhovorov nám Zuzana Gažíková priblíži tvorbu Jána Ďurinu. Text je zároveň silnou osobnou a veľmi otvorenou výpoveďou autora. Ján Ďurina je fotograf a performer, postupom času však stále viac preferuje intermediálnu tvorbu, vlastné hudobné realizácie, zaujíma ho telový dizajn a textilná či kostýmová tvorba. Svoj záujem sústreďuje na otázky identity a s tým súvisiace témy prirodzenosti a pretvárky, lásky a krutosti, krásy a šialenstva. Prostredníctvom inscenovaných figurálnych kompozícií so sugestívnou obrazovou metaforou a expresívnym výtvarným prevedením odhaľuje rôzne kvality v tzv. ľudskom a tzv. prírodnom svete a napätia medzi nimi. Jeho diela sú expresívne a melancholické zároveň. Sú zrkadlom autorových senzuálnych i mentálnych pocitov a prežívaní, snahou o porozumeniu sebe samému, ale aj snahou o vzájomné porozumenie s okolitým svetom. Vo svojich dielach zašiel za hranice vlastnej únosnosti, čím riskoval psychické aj fyzické zdravie. 

Prezerám si tvoje staršie fotky (“Dark Torment, Almost Black”, 2012), na prvý pohľad surové, ale v podstate krehké ako vlastne všetky tvoje veci (len pomer drsnej expresie a nežnej melanchólie sa mení) a premýšľam, že čím to je, že už ako celkom mladý chalan, ešte študent si si vyberal temné a bolestivé témy a stavy (vlastného?) tela a duše. A interpretoval ich s takou intenzitou, že sama mám intenzívny pocit zúfalstva z bolesti.   

Séria “Dark Torment, Almost Black” vznikla v čase, keď som po bakalárskom štúdiu odišiel späť na vidiek a rok žil pomerne izolovaným spôsobom života. Cítil som sa vyhorený, opustený, nešťastný a jediný spôsob, akým som vtedy vedel o týchto pocitoch rozprávať a vyrovnať sa s nimi, bolo prevteliť ich do obrazov. V tej dobe mi moja priateľka, žijúca v Nemecku, s ktorou sme si dopisovali listy, poslala knihu „Stepný Vlk“ od Hermanna Hesseho. Tá kniha ma veľmi zasiahla, prečítal som ju za sebou niekoľkokrát. Viaceré obrazy v tejto sérii sú inšpirované príbehom hlavnej postavy Harryho Hallera, s ktorým som sa vtedy vnútorne identifikoval. S odstupom času viem povedať, že v období vzniku tejto série začínal môj príbeh života s depresiou.

Starší cyklus “Those Girls” (2011, spolupráca Maria Cukor) je inšpirovaný 8 príbehmi žien, ktoré majú na svedomí viacero obetí; „hrdinkami“ sú najčastejšie dozorkyne v koncentrákoch, ale aj prostitútky. Snažil si sa pochopiť, kde sa v ľuďoch berie toľká krutosť? Myslíš si, že takéto ľudské existencie sú len chybou v matrixe, alebo sklon k násiliu a krutosti drieme v temných zákutiach vedomia každého z nás a za istých okolností sa môže prebudiť?

S Mariou sme spolupracovali v podstate od útleho detstva. Vyrastali sme spolu v malom meste a spoločne rozvíjali naše svety fantázie. Keď som dostal svoj prvý fotoaparát, Maria sa stala mojou múzou, bola skoro na všetkých fotografiách, ktoré som urobil. Oboch nás fascinovali postavy lesných víl a nýmf z mytologických výjavov. Celé dni a noci sme spolu behali po lúkach a lesoch Liptova, privolávali ku sebe nymfy a iné imaginárne lesné postavy. “Those Girls” bola moja bakalárska práca na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Všetko sa začalo, keď som objavil príbeh Charlesa Mansona a jeho komunity Manson Family. Ženy, ktoré vraždili pod vplyvom Charlesa Mansona, ma na celom príbehu fascinovali najviac. Tieto ženy nám obom boli akýmsi spôsobom blízke, možno preto, že nám pripomínali lesné nymfy. Začali sme sa zaujímať o ďalšie príbehy žien, ktoré vraždili. Maria sa v tej dobe venovala herectvu a bolo prirodzené, že tieto ženy stvárnila. Z nespočetného množstva príbehov sme vybrali tie, ktoré nás zasiahli najviac. Boli sme veľmi mladí a vôbec sme nerozmýšľali nad tým, čo nám toto intenzívne “hrabanie sa” v archívoch smrti môže spôsobiť. Čo sa týka krutosti, všetko má svoju odvrátenú tvár. Práve to nás na tejto téme fascinovalo. Nechceli sme ich súdiť, odsúdené boli dávno. Chceli sme tieto ženy a ich činy pochopiť, porozumieť im a zistiť, čo sa ukrývalo pod povrchom. Bolesť a hnev drieme v každom z nás. Je na nás, tieto pocity rozpoznať a nájsť spôsob, ako sa s nimi vysporiadať a kultivovať ich.

Fotografia “Life is indeed a pleasure, and pleasures are usually short” zo série “Those Girls” (spolupráca s Mariou Cukor, 2011)

Istým spôsobom sa podobná téma opakuje aj v cykle “I Dream of You, Henry” (2014). Čím Ťa fenomén vrahov a obetí, dominancie a podriadenosti, brutality a nežnosti tak fascinuje? Na ktorej strane v tejto rovnici sa cítiš byť ty sám?

Séria “I dream of you, Henry” priamo odkazuje na dielo amerického umelca a spisovateľa Henryho Dargera. Dargerove dielo a životný príbeh ma nikdy neprestane fascinovať – je plné fantázie a kontrastov. Zobrazuje hrozivé scény plné trýzne, krviprelievania a tyranie, zároveň však pozýva do absolútneho raja plného kvetov, lásky a nehy. Dargerove dielo nastavuje zrkadlo spoločnosti, rozpráva o nadvláde, prenasledovaní, krutosti. Zároveň však hovorí o tom, že dobro a láska víťazí nad zlom a nenávisťou. Diela, ktoré som vytvoril na základe Dargerových obrazov pravdepodobne môžu pôsobiť brutálne, keďže tieto foto-koláže zachytávajú skutočné ľudské telo a odkazujú skôr na temnú stránku Dargerových obrazov. Myslím, že keby toto dielo vznikalo dnes, zaujímalo by ma skúsiť nahliadnuť viac i do svetlejšej stránky tohto príbehu. Na fotografiách som v tej dobe spolupracoval s mojou priateľkou, umelkyňou a performerkou Miriamou Kardošovou, ktorá stvárnila postavy Vivian Girls, mladých dievčat, ktoré boli hlavnými hrdinkami Dargerových obrazov. S Miriamou sme v tej dobe bojovali s podobnými démonmi a bolo pre nás prirodzené inklinovať k ťažkým, často extrémnym výstupom. Pravdepodobne preto bola téma úniku, prenasledovania a zúfalstva pre nás kľúčová.

Fotografie “Bez názvu” a “Hunt” zo série “I dream of you, Henry” (2014)

Nielen z tvojich predchádzajúcich odpovedí je zjavné, že sa so svojimi postavami identifikuješ, respektíve si vytváraš akési alterego. Tak je to aj v projekte „For You Katrina“. Tento raz to nie sú fotografie, ale umelecká performance, ktorú si kompletne vydizajnoval; hudobne aj vizuálne. Priznám sa, že ho vnímam ako veľký emocionálny výkrik na hranici šialenstva. Tento projekt ti priniesol v zahraničí, resp. v Berlíne, kde žiješ, pomerne veľký úspech. No ty sám si mi začiatkom tohto roka povedal, že sa už k nemu nechceš vrátiť. O čom je (kto je) Katrina, čo ti dala a čo ti vzala?

Práca na audiovizuálnom projekte „For You Katrina“ trvala vyše šesť rokov. Na začiatku hudobnej tvorby som sa cítil neisto a zraniteľne. Bolo mi jasné, že musím vytvoriť imaginárnu postavu, ktorá ma bude v tomto projekte “zastupovať”, za ktorú sa budem môcť schovať. Tomuto alteregu som dal meno Meta. Prvé shows FYK začali až v roku 2017. Vôbec som neočakával záujem, ktorý prišiel. Vlastne som si ani nestihol uvedomiť, čo sa okolo mňa deje – zrazu som bol vo víre intenzívneho a často sebazničujúceho životného štýlu performujúceho umelca. Metou, zlomeným človekom, ktorý chce zachrániť svet a osvietiť láskou každú trpiacu dušu, som sa zrazu musel stávať tak často, až som začal strácať kontakt so samým sebou. Cez FYK som sa stále vracal do najtemnejších miest vo svojom vnútri a znovuotváral staré rany. Neustále prepínanie sa do modu extrovertného človeka a zabávača, ktorým v súkromí nie som, sa odrazilo v úzkostných stavoch, insomnii a anorexii. Po poslednom koncerte počas turné k albumu HIGH NOTES (október 2018) som sa úplne zosypal, zrušil všetky plánované koncerty a aktivity spojené s týmto projektom a odišiel domov na Liptov, kde som zažil najhoršiu depresívnu epizódu v mojom živote, z ktorej sa dodnes liečim.

Fotografia z performance For you Katrina v MACAO Milano, október 2018

Vrátim sa ešte k fotografiám. Poznám ťa ako vnímavého, citlivého, o sebe pochybujúceho, zraniteľného mladého muža, ktorý sa nebojí si to aj priznať. Zdá sa mi, že po expresívne vypätom, dramatickom období, po boji samého so sebou si sa trochu upokojil. Myslím, že práve cyklus “Horal” (2016-17), ktorý si nafotil v prostredí Liptova, krajiny a prírody, ktorú poznáš a máš rád, bol v kontexte tvojej doterajšej tvorby akýmsi očistným procesom, prijatím samého seba. Hoci aj v ňom sú stále prítomné vnútorné búrky, cítim v ňom aj vedomý pokus o nadhľad. Alebo sa mýlim?

Snažím sa upokojiť. Učím sa udržať sa pokope. „Horal“ je jeden z mojich najmilších fotografických projektov. Práca na ňom bola pre mňa terapiou. Celé dni a mesiace som chodil po horách a fotografoval prírodu a autoportréty v nej. Vymýšľal som si rôzne charaktery, z ktorých každý v sebe niesol veľkú časť mňa. Myslím, že “Horal” je sériou, ku ktorej sa v živote budem mnohokrát vracať.

Fotografie zo série “Horal” (2016 – 2017)

Najnovší fotografický projekt “Postcards from Hugo Lewinski” (2017-18), v ktorom ustupuje práca s telom a koncentruješ sa viac na detail, prostredie, zátišie, je nežný a (seba)ironizujúci zároveň, dokonca s prvkami humoru. Ako sa cítiš v koži Huga Lewinski, prečo a komu posielaš pohľadnice

Hugo Lewinski bola “persona” a profil na Instagrame, ktorý som kurátoroval v rokoch 2017 a 2018. Myslím, že to bola moja alternatíva na šialený život s „For you Katrina“. Hugo Lewinski bol krehký, jemný a vtipný. Mám pocit, že by som to vlastne mohol byť ja, keby som žil “normálny” život. Hugo je mladý chlapec zdieľajúci svoje nežné foto-eseje prostredníctvom sociálnych sietí. Cez tieto obrázky chce nájsť spriaznenú dušu, lásku, priateľov.

Fotografie zo série “Postcards from Hugo Lewinski” (2017 – 2018)

Tvoj ostatný projekt „Ephemeral Harms“ (2019) je hudobný, k niektorým skladbám na albume si urobil video, či skôr pohyblivé obrazy. Vidím (a počujem) v tom pokračovanie Horala aj v jeho „terapeutickej“ funkcii. Dostávaš nové krídla?

„Ephemeral Harms“ vznikol koncom roka 2018 v čase dlhého, neutíchajúceho boja s depresiou. Bol som presvedčený, že zomieram, a cítil som, že predtým musím stihnúť zložiť tento album. Väčšinu času som strávil paralyzovaný na posteli. V každom momente, keď som vládal, som skladal. Čím viac som na tejto hudbe pracoval, tým viac ma liečila. Postupne som bol schopný začať chodiť na krátke prechádzky, znovu počuť rieku, vidieť v snehu stopy sŕn, dýchať čerstvý vzduch. „Ephemeral Harms“ a láska mojej mamy mi v tej dobe zachránili život. Tento projekt je o hľadaní a znovunachádzaní zmyslu života. Verím, že môže poskytnúť útočisko niekomu, kto prechádza podobným peklom.

Video Ephemeral Harms ku skladbe “Finding” (2019)

V tomto rozhovore sme prešli z temnoty do priestoru so zábleskami svetla, tak ako sa vyvíja a mení tvoja tvorba. Verím, že postupne stále viac nachádzaš zmysel vlastnej existencie a tvorby, veď nakoniec, tento rok je pre teba po umeleckej a pracovnej stránke celkom úspešný. Tak už len otázka; aké sú tvoje plány a na čom pracuješ?

Pracujem na sebe, snažím sa nájsť spôsoby ako eliminovať depresiu. Hlavne, naučiť sa hovoriť nie a nájsť si čas na oddych a meditáciu. Koncom októbra odchádzam na dvojmesačnú rezidenciu do Turecka, na čo sa veľmi teším. Momentálne hlavne naplno pracujem na mojom diele pre Cenu Oskára Čepana.

Komentáře

  1. Janicko mam ta rada 💓posielam objatie a svetlo 💛

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *