Artalk.cz

Erik Sikora: Experiment s kapitálom pozornosti

Erik Sikora, ďalší finalista Ceny Oskára Čepana, o sebe hovorí: „Som živý performer, som učiteľ, som pesničkár, som videoartista, som youtuber.“ Rozhovor s ním tentokrát viedol Peter Megyeši a debatovali o jeho tvorbe, ktorá tečie od galerijného prostredia po svet internetový, pričom je v ňom za hrsť úprimnosti, pár kvapiek humoru a banality so štipkou národnej hrdosti a všetko je to premiešané environmentálnou krízou.

Študoval si umenie na pražskej Akadémii výtvarných umení v Prahe v rôznych ateliéroch u viacerých pedagógov, absolvoval si študijný pobyt na University of London (Camberwell College of Fine Arts), v súčasnosti v rámci svojho doktorandského štúdia pedagogicky pôsobíš na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, máš skúsenosť s učením na strednej filmovej škole. Aký je tvoj vzťah k vyučovaniu vizuálneho umenia: myslíš si, že umenie je možné naučiť? Aktuálne prebiehajú debaty o rôznych modeloch umeleckého vzdelávania, o úlohe pedagogického procesu, o vzťahu učiteľ študent. K akým modelom a prístupom inklinuješ? Ako si predstavuješ ideálnu umeleckú školu?

Učiteľovanie ma baví až tak, že mi ovplyvňuje aj tvorbu. Estetika prednášky, spôsoby vysvetľovania, čo kresliť na tabuľu, ako presvedčiť, aby mi uverili. Keď učím na strednej filmovej škole remeslo práce s kamerou či foťákom, to umelecké do toho nenápadne pašujem, aspoň v podobe takého základného balíčku nepevného pozerania sa na svet. Na pôde vysokej školy si zase užívam doktorandskú obojakosť „študentskosti“ a „učiteľskosti“ naraz. Hecuje ma nanovo definovať si v diskusiách a konzultáciách, že čomu vlastne verím. Je to taktiež blahodarné pre moju tvorbu, pretože sa človek necíti so svojimi umeleckými otázkami, šťastiami a nešťastiami sám. Toto na umeleckom školstve určite funguje, koncentrovať na kopu umelecky zmýšľajúcich, nech spolu vykvasia a definujú generáciu: je to určite rozumnejšie, ako nechať ich osamote niekde v kúte cítiť sa napríklad výnimočnými a preto nikdy nepochopenými. Debaty o modeloch umeleckého vzdelávania náruživo sledujem, a som nadšený, že súčasnosť nabúrava všetky vyjazdené formy vzťahu veľkého majstra učiteľa a hlúpučkého učňa. Nový know-how ideálnej umeleckej školy som ešte nevymyslel, ale intenzívne ma zaujíma, či je možné umelecky a zároveň vzdelávaco pôsobiť internetovo.

V tvorbe sa zaoberáš autenticitou, autenticita v postinternetovej dobe je i témou tvojej pripravovanej dizertačnej práce. Ako vnímaš tento dnes tak často skloňovaný pojem, prečo je pre teba dôležitý?

Autenticita, prípadne úprimnosť ma zaujíma práve v súvislosti s internetom, pretože príbehy internetových hrdinov sú dosť často založené na tom, že niečo neškolené, neprofesionálne, domáce, ľudské je žiadanejšie ako profesionálne a vypočítavé. Recepty od blogujúcej mamičky pofotené mobilom sú vyhľadávanejšie ako kuchárska kniha majstra šéfkuchára, status kamaráta o voľbách presvedčí viac ako drahá billboardová kampaň, doma rapujúca učiteľka materskej škôlky má viac videní ako veľkorozpočtový videoklip. Z nehranej úprimnosti je valuta, ktorá sa dá v dobrom využiť, ale aj zneužiť. Moja tvorba si z toto rada berie a korčuľuje práve na takej hrane: som naivný, či pracujem s naivitou? Rozprávam ako mi zobák narástol, pretože to viac vystihuje to, čo chcem povedať, alebo preto, že chcem pôsobiť ako „obyčajný človek“? Natočím video roztrasene alebo naschvál roztrasene?

Internet mi však poskytuje nielen dobrý prameň skúmania používania autenticity, ale ovplyvňuje mi to dielo v každej jeho fáze. Napadne mi napríklad trojkopčekové srdiečko, vygooglim, či už niečo také neexistuje, potom si nájdem ideálny tvar srdiečka, históriu srdiečka, stiahnem si z internetu strihový program aj program na hudbu, potom o tom natočím video a to video pošlem galérii, a potom si pozriem, ako mi idú spoje do tej galérie, a potom vystavím video na internete a diváci mi cez internet píšu, či im to zmenilo život.

Považuješ sa za postinternetového umelca? Pociťuješ nejakú generačnú spriaznenosť s tvojimi umeleckými rovesníkmi?

Ak moju tvorbu bude chcieť niekto v budúcnosti vnímať a chápať, myslím že sa to nebude dať uchopiť bez vysvetlenia nášho spôsobu život s internetom. Keď tomu vysvetľovaniu či stotožňovaniu sa napomôže pojem postinternet, tak nech sa páči.

Veľmi sa teším na čepanovskú spoluprácu s ostatnými finalistami, lebo postinternetové a podobné finty sa na nás dajú aplikovať krížom krážom, takže dychtím po nejakých tlačových správach o generačnej výpovedi. Zároveň by som aj teraz počas nominantského výslnia chcel pôsobiť dvojako, aj galerijne, aj internetovo, preto každý týždeň vypúšťam na svoj www.youtube.com/dzumelec nové video, aby som preskúmal svoj youtuberský potenciál.

Pre tvoju prácu je typické prekračovanie hraníc: od vizuálneho umenia k hudobným vystúpeniam, od prezentácie v galérii k zverejňovaniu diel na webe, od profesionálneho vizuálneho umelca k pozícii youtubera či prednášajúceho. Je to mimovoľný jav alebo úmyselná autorská stratégia, súvisiaca so snahou prezentovať svoju prácu čo najširšiemu publiku?

Tekutosť hraníc mám ako továrenské nastavenie. Keď mi niečo napadne, idem od nuly a zaradom testujem, či by si zaslúžil namaľovanie, odfotenie, napísanie, betónovanie, prednášanie, kričanie, šepkanie. Často to skončí v nejakej medzikategórii, medzi vizuálnou videopoéziou a inštaláciou alebo medzi pesničkou a konceptuálnym záznamom happeningu a podobne. Napríklad dielo „Hej ta treba dakus“ bola najprv readymadeová historka zo života, potom som to spracoval na hodinovú prednášku, potom na vlog, a nakoniec sa mi to podarilo vopchať do päťminútovej pesničky, ktorá sa šíri živým kontaktom na koncerte, ale aj sama na internete. Niektoré výtvory mi fungujú ako taká „kancelária prvého kontaktu“, že v ideálnom prípade namotajú hoci aj nediváka umenia, ktorý si na mňa postupne zvykne a strávi aj neznesiteľnejšie kúsky.

Tvoju tvorbu charakterizuje hravosť, spontánnosť, práca s banalitou, všednosťou, pri prvom a povrchnom pohľade môže pôsobiť až naivne, dokonca infantilne. Venuješ sa i hudobnej tvorbe a vystúpeniam pre deti. Ako sa do tvojej práce premieta súkromný život? Myslím konkrétne na skúsenosť štvornásobného otcovstva.

Naše prvé bábätko som mal v druhom ročníku vysokej školy, takže som plynule prešiel od svojho hravého detstva k hravému otcovstvu. Nastavovanie rodinného života sa dialo zároveň s nastavovaním tvorby a nakombinovalo sa to veľmi príjemne a funkčne. Témy všedného života sú z núdze cnosťou, iné témy by som nemal tak dobre prežité, a zároveň mi pretavovanie všednosti na umelecké výstupy pomáha si všednosť užívať a neumoriť sa. Formy výstupov sú také, ktoré môžu vznikať aj pri kočíkovaní, bez ateliéru, či v noci po uspatí detí. Pesničkárska tvorba pre deti je samostatná kapitola, v ktorej sa snažím dokumentárne zachytávať detský jazyk a našu rodinnú kroniku. Leitmotív nechápania sveta a zároveň vysvetľovania sveta mám ale asi všadeprítomný, vďaka deťom.

Pri sledovaní tvojich umeleckých realizácií som nadobudol pocit, že sa čoraz viac odkláňaš od vytvárania artefaktov, sú čoraz častejšie pominuteľné, nehmotné (prednášky, vystúpenia, performance). Je to zámerný proces? Pracuješ s dematerializáciou tvorby programovo a cielene? Ak áno, čo ťa nasmerovalo k takémuto autorskému vývoju?

Najprv to bolo praktické, nepotrebovať ateliér ani sklad, a výstavu doniesť na úesbéčku. Postupne som však zistil, že každý nový „rozmýšľací“ materiál nedokážem pretaviť dostatočne dobre do hmotného artefaktu. Pre vzbudenie potrebných diváckych pocitov som potreboval pohyb, zvuk, text, hovorené slovo, preto som robil videá, kde sa to dá všetko spolu. Jeden z ďalších dôvodov nehmotnosti je pre mňa aj potreba časovej zložky. Teším sa, keď môžem niečo ukázať len na chvíľu, a potom to schovať, pretvoriť, premenovať, zrušiť, vyvážiť, zveľkolepiť, zmalolepiť. Používam aj humor, a ten funguje keď má začiatok, pointu, koniec.

Keďže to všetko si pozriete najlepšie na internete a na svojich domácich zariadeniach, pripadá mi už nedostatočné prísť do galérie a tam len pustiť video. Chcel by som vytvárať galerijné artefakty a environmenty, ale vadí mi ich tam položiť a ísť domov a nechať ich tam samé. Potrebujem ich komentovať, chváliť, hejtovať, meniť kontexty za pochodu. Vadí mi aj také to „galerijné ó“. Všetko čo by som do galérie položil, je bezpečne vymanené z neporiadku sveta, a prichystané na divákove „ó“. Som radšej, keď nie je vidieť odkiaľ pokiaľ je to umenie, a odkiaľ už život. Preto si teraz najviac užívam osobné stretnutia na koncertoch a prednáškach, možnosti improvizácie s témou, prácou s lokálnou atmosférou a presamplovávaním obsahu vždy nanovo. Alebo videá utopené v mori ďalších internetových videí.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *