Artalk.cz

Dávid Koronczi: Žijú v nás miliardy baktérií

Ďalším finalistom Ceny Oskára Čepana, ktorého predstavujeme je umelec, grafický dizajnér, kultúrny manažér a otec, Dávid Koronczi. V rozhovore, ktorý pripravila Miroslava Urbanová sa môžete dočítať o Koroncziho kultúrnych aktivitách v rodnom Lučenci, o jeho amatérskom biologickom výskume zo strednej školy, jeho umeleckej tvorbe, ktorú ovplyvnilo rodinné slovensko-maďarské prostredie, a tiež že jeho súčasné projekty reflektujú kritiku neoliberálneho kapitalizmu s akousi „sedliackou jednoduchosťou“.

Dávid Koronczi: Žijú v nás miliardy baktérií

Do COČ si sa prihlásil nielen ako praktizujúci umelec, ale aj ako kurátor, kultúrny organizátor, tvorca vizuálu kultúrneho magazínu Kapitál. Vyplynuli tieto tvoje rôznorodé oblasti pôsobenia z tvojej vnútornej potreby, záujmu, či si pragmaticky zastupoval alebo vytváral nejaké štruktúry, ktoré ti chýbali v umeleckej prevádzke?

Mnoho vecí, ktorým sa dnes venujem, vznikali intuitívne. Lučenecké aktivity – či už je to Medzihmla alebo Priestor, vznikli ešte na gymnáziu v maturitnom ročníku. V tej dobe konkrétny intelektuálny rámec pre nás neexistoval. Existovala túžba venovať sa umeniu, vyjadrovať sa vizuálnym jazykom a organizovať podujatia, ktoré môžu nás, našich priateľov a rodiny na určitý čas priniesť k sebe bližšie a niečo spolu zažiť. Bola to vnútorná túžba, ktorá nepodliehala analýze toho, čo na lokálnej scéne chýba, alebo čo sú moje očakávania od kultúry – čo by mala robiť. Spätne vidím, že dôvodom vzniku bolo aj to, že ten typ kultúry v Lučenci v tej dobe (2007–2009) pre nás neexistoval. Znie to smiešne, ale hoci sme internet využívali, nemali sme ho napríklad v telefónoch a informácie, ktoré som sa dozvedel z mestskej galérie alebo v knižnici boli často romantické, primárne ukotvené v maľbe. A zrazu keď sme sa chceli venovať videu, zvuku alebo fotografii či eventom v kultúre, tak to všetko vznikalo intuitívne. Neskôr v Prahe a Bratislave si človek samozrejme tie obzory brutálne rozšíril, ale v Lučenci toho bolo málo. Postupne sa to nabaľovalo – ku grafickému dizajnu som sa dostal tak, že sme mali nejaké podujatie, festival a ja som trochu vedel robiť vo Photoshope, a tak som vytvoril plagát. Potom som udalosť nafotil, spravil video, nejak postrihal. Vznikalo to v garážových podmienkach a tým pádom sa každý ten skill na mňa nalepil. Dnes ich používam všetky rovnocenne a ani v jednom nie som dosť dobrý, všetky sú rozpracované.

Si „renesančný človek“ alebo si myslíš, že niečo chýbalo, napríklad v Lučenci, kde si spočiatku pôsobil?

Som človek, ktorý vychádza z prostredia, kde sme si všetko urobili sami, lebo neboli prachy, nebol čas. Čiže nie som žiaden renesančný človek, práve naopak. Taká ta pankáčina v tom dodnes trochu je. Všetky spomenuté oblasti kultúry alebo umenia ma podnecujú k praxi. Sú rovnocenné, vznikli z intuitívnej túžby.

Tvoje kultúrno-organizačné aktivity sa predovšetkým spájajú s tvojím rodným mestom Lučenec, kde si viedol PRIESTOR pre súčasnú kultúru a s kolegami a kolegyňami dodnes organizuješ multižánrový festival Medzihmla. Na Slovensku už dlhšie funguje viacero regionálnych kultúrnych platforiem – aké boli špecifiká Lučenca? Stretlo sa tam súčasné umenie s tamojšou väčšinou a menšinou?

Dodnes veľmi nostalgicky spomínam na päť rokov existencie našej galérie. Napríklad v Bratislave sú návštevníci rôznych podujatí relatívne vyprofilovaní – väčšinou sú to ľudia zo scény, alebo z kultúrnej prevádzky. V Lučenci to boli ľudia počnúc našimi starými rodičmi, cez rôznych susedov až po deti našich tiet. Do toho metláci so skúšobňou vedľa, hiphopová scéna – veľmi rôznorodá vzorka ľudí. Častokrát prišlo na otvorenie výstavy aj 100 ľudí. My sme však nemali ambíciu prinášať „nejakú“ kvalitu, na ktorú sme chceli ľudí naučiť. Vnímali sme to ako experimentálny priestor, kde si niektoré veci odskúšame, vysvetlíme a spoznávame sa. Ľudia na to reagovali a vytvárala sa podľa mňa veľmi intenzívna komunita. Na Medzihmlu dnes chodia aj ľudia z Košíc, Žiliny, Bratislavy, Bystrice, ale to lokálne publikum je vždy vďačné. Pre mňa je to o domove a aj o tej kultúre zároveň.

Sebecké Ja(á) Site-specific videoinštalácia; Biela Noc, Nová Cvernova, Bratislava; 7. 10. 2017

Hovoril si aj teraz viackrát v množnom čísle – pre mňa sú tvoje projekty charakteristické spoluprácou. Aj v rámci umeleckej kooperácie na konkrétnom diele, čo sa čoraz častejšie objavuje na domácej scéne – čo pre teba znamená spolupráca a v akom štádiu projektu ju nadväzuješ?

Spolupráca je pre mňa možnosťou intenzívnej výmeny názorov. Keď sme v projekte spolu, žijeme a pracujeme v horizontálnom naladení, nápady sa prelínajú, prekrývajú, navzájom sa ovplyvňujú a vytvára sa celok, v ktorom sa cítime bezpečne. Určite je to sčasti alibizmus – človek sa ľahko schová za kolektív, pretože nemusí niesť všetku zodpovednosť za výsledný projekt sám. Ale to opäť vidím iba spätne. Na začiatku nie je kolektivita o schovávaní sa, ale o pomoci. Pretože bez financií, bez skúseností je oveľa jednoduchšie zavolať kamoša, ktorý vie strihať video a kamošku, ktorá ma auto a niečo odvezie. Vidina, že sám vytvorím niečo geniálne v ateliéri a potom to preveziem a ukážem, sa mi vlastne nedarí naplniť a asi to ani nechcem robiť. Oveľa zaujímavejšie je baviť sa o veci od začiatku, pri nejakom prvotnom nápade, téme, ktorú chceme riešiť. Zlaďovať to spoločne, spoločne sa podeliť aj o tie produkčné strasti, náklady. Dôležité je priateľstvo, tá radikalita priateľstva, ktorá je v tom prítomná. Takéto projekty sú v niečom trochu rodinné a veľmi intímne. Vďaka projektom som nadviazal priateľstvá aj s ľudmi, s ktorými som chcel spolupracovať, lebo sa mi páčili profesne. Spolupráca je pre mňa ľudsky aj profesne udržateľný prístup.

Začiatky svojich aktivít v umení si lokalizoval v čase už na strednej škole – pripravila ťa aj tá na niečo?

Stredná škola, ktorú som absolvoval – gymnázium v Lučenci je biologického a chemického zamerania, čo je dôležité pre moju prax, lebo už počas nej som sa intenzívne venoval amatérskemu biologickému výskumu. S mojím kolegom sme mapovali araneofaunu Cerovej vrchoviny. Zaujímal nás vplyv klimatických zmien a agrokultúry na komunity pavúkov. To ma ovplyvnilo v mnohom – vraciam sa k tomu, ako človek kooperuje s inými organizmami, akým spôsobom žijeme v kolektíve na planetárnej úrovni. Tento background, v podstate vedecký, je dnes pre moju umeleckú prax fundamentom. Môj sen bol, že budem fotiť pre National Geographic ako Frans Lanting.

Neskôr si urobil akýsi študentský protipohyb – z Česka si sa vrátil na Slovensko – prečo?

Nedostal som sa na pražskú FAMU, no napriek tomu som sa tam ako 18-ročný presťahoval a pracoval v Centrum FotoŠkoda ako DTP operátor – staral som sa o vyvolávanie filmov a fotiek, o prípravu výstav. Neskôr som nastúpil na Institut tvůrčí fotografie v Opave, no ich program nebol dostatočne kritický, prílišne fetišizoval fotografiu. V Prahe som si uvedomil, aké je pre mňa dôležité maďarsko-slovenské prostredie, kontext, môj pôvod… To všetko sú témy, ktoré sa riešili v ateliéri intermédií Ilony Németh na VŠVU v Bratislave. Tam som nakoniec po presťahovaní sa do Bratislavy doštudoval.

Standing On The Shoulders Of Giants, Internetové dielo, www.standingontheshouldersofgiants.com, vývoj v spolupráci s Gáborom Jéneim

Ako jedna tematická línia tvojej doterajšej tvorby by sa dala identifikovať národná identita – práve v maďarsko-slovenskom pohraničí si mal samostatnú výstavu v Rimavskej Sobote. Čo sa dá o tejto roky vďačnej téme ešte povedať? Cítiš nejaký posun – aj v komunitách, dialógu, medzi dvoma národnosťami?

Na začiatku to vychádzalo z intímnych, rodinných debát, z veľkého mixu pocitov. My s bratom sme prvá generácia z maďarskej rodiny, ktorá chodila iba do slovenských škôl. Otázka identity je v rodine stále téma a niekedy vzniká napätie. Pre niekoho je vlastná identita nutne stopercentne maďarská, a to že žije na Slovensku, je zhoda historických okolností. Pre iných to nie je témou vôbec. Pre mňa je to jedno veľké kultúrne plus a taká pridaná hodnota – jazyková, kultúrna i ľudská.

Primárne som zameral svoj umelecký výskum na našu rodinu – celý projekt sa točil okolo čítania. Pri nedeľných obedoch sme si porovnávali citácie o jednej udalosti v slovenských a maďarských knihách, ktoré sme čítali – ktorý mýtus je pravdivejší, ktorý viac zaváži. Celé je to vlastne príbeh, rozprávka – preto sa výstava volá Kde bolo tam bolo / Egyszer volt hol nem volt. Orálnou históriou a čítaním som ohmatával identitu našej rodiny. V diskusiách som bol diablov advokát a hájil vždy opačnú stranu. Získal som vďaka tomu projektu odstup, pochopenie, že takáto politika identít je vždy z časti kultúrny konštrukt, nič ako bájny Slovan alebo Hún nemôže existovať.

Ďalším konštruktom, ktorým si sa zaoberal, sú hranice. V Migrate Ergo Sum si sa dotkol tých teritoriálnych. V tvojej tvorbe sú zviditeľnené najnovšie aj konštruované hranice medzi prírodou a svetom kultúrneho človeka v multimediálnej inštalácii Bacterial Blues and Partying Yeasts. Neskĺzaš k prvoplánovej a otvorenej kritike systému a jeho zástupcov, ktorí zisťujú, že veci a javy sú oveľa komplikovanejšie a prepojenejšie, ako sa zdalo. Čo ťa zaujíma v kontexte súčasnej enviromentálnej debaty a klimatickej krízy?

Urgencia klimatickej krízy a blížiacej sa katastrofy môže byť paralizujúca vo svojej veľkosti. Sám nemám jednoznačne pomenované, čo by som mal urobiť pre to, aby som k téme konštruktívne prispel. Verím ale, že hranica medzi umeleckou praxou a žitým každodenným životom neexistuje. Ako sa staviame k iným ľuďom, živočíchom, živým organizmom, neživej prírode, ako rozmýšľame v rámci jazyka nad planétou – toto všetko sa odráža v mojej práci a doma zároveň. Na jednej strane ma zaujímajú socio-ekonomicko-politické nastavenia, ale aj ako na intímnej úrovni kooperujeme s inými organizmami, či už vo vlastnom tele alebo v našom blízkom okolí. Prepájam kritiku neoliberálneho kapitalizmu, teda rozmýšľanie v politickom rámci, s nejakou sedliackou jednoduchosťou. Môže znieť poeticky, že v nás žijú miliardy baktérií, môže to znieť i vedecky. Zároveň je to niečo, čo naše prababky dobre vedeli, hoci to nemali pomenované. Vedeli, že po ťažkej chorobe je skvelá kyslá kapusta, ktorá navráti črevnú mikroflóru do poriadku, vedeli, ako sa vyrába víno, že je to kvasný produkt, rovnako ako chlieb. Preto rozmýšľam, či tieto témy prepoetizovať alebo o nich hovoriť o skôr v jednoduchých, praktických rovinách. Z tohoto je vidieť, že v poslednej dobe ma najviac zaujíma jedlo – práve cez hovorenie o jedle a jedlom vieme analyzovať klimatickú krízu, ale napríklad aj kolonializmus. Je to výborný jazyk, alebo metafora na čokoľvek, súčasť kultúry.

Baktériálne blues a kvasinkový žúr Rituálny environment, chlebové symboly, múka, digitálna projekcia, reliéfna kresba v omietke, hudobný track, kuchynské utierky; súčasť výstavy Hlbšie než dovnútra; Galéria Médium, Bratislava; 5. 9. – 16. 9. 2018, kurátorka: Miroslava Urbanová; vystavujúci umelci a umelkyne: Michal Huba, Dominika Kunzová, Dávid Koronczi

Tvoje najznámejšie dielo / videoinštalácia / track o troch kapitolách s outrom Sebecké ja(a) sa objavilo v kontexte výstavy mileniálov k 70. výročiu VŠVU, ale aj vo výstave Poézia a performancia popri východoeurópskych neoavantgardistoch. Je to vďaka vizuálnemu spracovaniu, ale nezanedbateľnou súčasťou je aj rapový naratív o fragmentácii identít, zmätku, stratenosti, nielen vo svete digitálnom. Kam ťa posunulo rozmýšľanie rapom, a kam si ho posunul ty?

Táto práca začala vznikať ako diplomový projekt pod vedením Ilony Németh. Bola to prvá vec, po mnohých pokusoch a iných prácach, kedy som zistil, že ma to veľmi baví. Predtým som sa vždy cítil tak trochu kŕčovito, lebo som chcel byť príliš exaktný, akademický, suchý…, muzeálny. Témy som dovtedy väčšinou spracúval formou, ktorú som sa chcel kŕčovito naučiť používať. Tu som spolupracoval s hudobníkmi a malo to pre mňa groove, šťavu. Rap počúvam od svojich 9 rokov a vždy bol s ďalšími hudobnými žánrami podmazom pre to, čo som robil – od skejtbordingu, cez čítanie až po turistiku… Preto som sa rozhodol spojiť svoju prax s hudobným aspektom. Pomohli mi šikovní ľudia – Jonatán Pastirčák, Karlo a Juraj Mydla. Baví ma prepájanie popkulúrnych symbolov, jazykov a naratívov a momentu zábavy s diskurzivitou, kritickým myslením, akademickým svetom. Rozmýšľam nad tým, ako robiť veci zážitkovo, ale nie úplne spektakulárne. Do našich životov – môjho a mojej partnerky Martiny – priplával v posledných dvoch/troch rokoch aj DJing a zahrať dobrú párty je pre mňa rovnako dôležité ako napísať dobrý text.

Pre mňa je to zároveň generačne sebakritická výpoveď a tiež ten rap má istý vnútorný vývin – od undergroundu do stredného prúdu, od mizogýnnych začiatkov podnes – napr. u Márie Lukáčovej vidíme úplne inú polohu jeho využitia vo vizuálnom umení. Vidíš nejaké špecifiká v tvojej generácii? V podstate aj tohtoročná COČ je generačne vyhranená.

Určite existujú špecifiká, no líšia sa z komunity na komunitu. Vieme, že pre našu generáciu je dôležitý nejaký typ politického rozmýšľania, angažovania sa a kritiky – minimálne ja to tak cítim. Súhlasím s Amnesia Scanner, berlínskou elektronickou dvojicou, ktorí hovoria, že ich hudba vlastne reprezentuje súčasnosť, ktorú oni vnímajú ako dobu temnej eufórie. Je iná ako nihilistické, do seba zahľadené emo pred 15 rokmi. Tá dnešná temnota, čiernosť, nejaká zvláštna pseudo okultnosť je v niečom aj šťastná. Depresia, úzkosť, strach – či už z osobných zlyhaní, zo vzdelávacieho systému, úzkostí, ktoré sú spojené s výchovou rodičov, ekonomické krízy, klimatická a migračná kríza – to je tá temnosť. Máme strach a chceme sa k týmto výzvam nejak vztiahnuť, ale zároveň stále chceme žúr, tancovať, cítiť sa dobre a mať sa fajn, zdielať spolu telesnosť, emocionalitu a radosť. Je to zvláštny mix dvoch veľmi silných emócií a nevieme si s tým úplne rady, nevieme to uchopiť.

We Are Nature, Chlebová typografia, kobercový environment; súčasť výstavy Humid Intimacy; AM 180, Praha; 8. 3. – 27. 4. 2019; kurátorka: Zlatka Borůvková; vystavujúci umelci a umelkyne: Nikola Balberčáková, Ján Gašparovič a Berta Holoubková, Ondřej Houšťava, Dávid Koronczi a Erik Pánči, Julius Pristauz, Stach Szumski

Pre mňa je jedným výsledkom vznik Kapitálu – iný pohľad na socio-ekonomické otázky, ktorý bol od 90. rokov nastavený istým smerom a všetko, čo sa vzťahovalo k ľavicovej minulosti bolo potlačené, označené primárne za komunistické (idey, architektúra) a toto sa láme. Nová generácia nastupuje do inštitucionálnych štruktúr – ty si sa stal asistentom na VŠVU, cítiš tam nejaké zmeny?

Určite. To, že nejaký typ nového ľavicového myslenia preniká do mileniálskej a postmileniálskej generácie je veľmi zaujímavé a mnoho ľudí o tom píše, rozmýšľa. Jodi Dean vždy hovorí, že dnes majú dvadsiatnici oveľa bližšie ku komunizmu ako ku kapitalizmu. Je to v niečom o trendoch – jasné, že to ľavicové myslenie je pre niekoho viac o nejakej coolness a pre niekoho naozaj jednoznačné odhodlanie. Pre mňa to je vec, ktorú si definujem až dnes, lebo sa o tom zrazu v diskurze hovorí. 10 rokov dozadu sa v kultúre až tak neriešilo, či je človek ľavičiar alebo pravičiar, minimálne medzi ľuďmi, s ktorými som sa stýkal ja – plus ľavica, s ktorou by sa človek dokázal identifikovať neexistovala. Nehovoriac o tom, ako je v našom kontexte stigmatizovaná – ľavico mysliaci človek bol buď fanúšikom SMERu, alebo niekto z rodiny komunistických predákov, alebo číry ostalgik, čo dnes vôbec nemusí byť pravda.

A čo sa týka VŠVU, sme vo vzťahu len od roku 2015, čiže veľmi krátko na to, aby som mohol vysledovať nejakú zmenu z dlhodobého hľadiska. Katedra intermédií, kde v ateliéri vvv Martina Piačka pôsobím ako asistent, pre mňa symbolizuje čosi veľmi slobodné, kriticky mysliace. Rovnako zásadné je pre nás nielen to, ako naše projekty vyzerajú, ale o čom hovoria, a akým spôsobom sa vzťahujú ku komunitám navôkol. Čo by chceli posunúť alebo zmeniť. Máme mnoho defektov v doťahovaní projektov, pretože sa niekedy zažerieme do teórií a zabudneme exeprimentovať s jazykom. Napriek tomu si myslím, že smerujeme k niečomu, čo by mohlo obidve tie strany mince skĺbiť a venovať sa umeniu zo spoločenského, ale aj z umeleckého hľadiska dostatočne intenzívne na to, aby naše projekty boli dôležité, aby zarezonovali.

Mám obrovskú radosť, že VŠVU prijala Etický kódex a som veľmi rád, že sa nám podarilo prizvať aj externých poradcov a poradkyne, ktoré sa naň pozreli zvonku a mohli ho pripomienkovať. Mám veľkú radosť aj z toho, že naša rektorka Bohunka Koklesová je otvorená podobným typom tém, ako aj ja osobne – a to je dôležitosť umenia ako inštitúcie, ktorá v spoločnosti zdôrazňuje koncepciu udržateľnosti, férovosti a afirmatívnej kritiky. Podobne ako u nás na Katedre intermédií, kde postupne opúšťame model majster a učeň a približujeme sa k modelu horizontálnej štruktúry, otvorených kritických vzťahov. V diskusiách napĺňame ateliér obsahom so študentmi a študentkami, čo je, verím, posun dobrým smerom. Chceme ukázať, že škola je inkluzívnym prostredím, kde má každý rovnocenný hlas, a že si počkáme na to, kým si to ten človek dozrie. Nemusíme zapadnúť do štruktúr rýchlej produkcie, obratu a tlaku. Môžeme byť pomalší, bezpečnou zónou, kde každý názor je cenený a môžeme sa k nemu kriticky vztiahnuť ako kolektív.

Kapitál, Dizajn aprílového čísla angažovaného mesačníka Kapitál venovaného Audre Lorde, dátum vydania 11. 4. 2019, ilustrácia: KUNDYCREW

Tebe sa stala tiež veľká zmena – stal si sa rodičom. Bude to mať vplyv na tvoju tvorbu?

Predpokladám, že áno. Naša dcéra Zoja má dva mesiace a veľmi cítiť ako sa náš režim zmenil, presťahovali sme sa z Bratislavy do Bernolákova do domu, máme záhradu. Budem ešte viacej obklopený iným, než ľudským svetom, o ktorom často rozmýšľam, píšem a tvorím. To, že do toho prišla Zoja je výbuch nových emócií a informácií, ktoré treba nasať, spracovať.

Tvoja partnerka Martina Szaboóvá s tebou spolupracuje, ona je možno viac organizačná sila, ty tvorca ideí a vizuálu. Dizajn vytváraš aj pre iné projekty – kto ťa z estetickej stránky inšpiruje? V Kapitále pozývate umelcov, ktorých práce ilustrujú jednotlivé čísla, Sebecké ja(á) má veľmi špecifický vizuál…

Som veľmi rád, že si spomenula Martinu. V mnohých projektoch, či už je to Kapitál, Medzihmla, galéria PRIESTOR, alebo Pinchof, čo je náš kolektív, pod ktorým tvoríme tieto vizuály, je Martina rovnako dôležitou súčasťou práce ako ja a iba vďaka jej presnému projektovému uvažovaniu mohlo vzniknúť mnoho vecí. Čo sa týka vizuálnych vnemov, ktoré ma posúvajú, inšpirujú… Je to mix popkultúrnych vnemov – či sú to covery blackmetalových interpretov alebo trapových zoskupení, kolektívov, jednotlivcov alebo nejaký instagramový profil, grafický dizajn, či súbory mémov, ktoré niekde plávajú internetom a pod tým všetky tie dejiny vizuálnej i inej kultúry… Tá estetika je povedzme postklubová – na mňa prechádza totiž primárne z hudobnej scény, na ktorej ma fascinuje plagátová vizualita, ale aj samotná klubová a hudobná atmosféra. Tá zvláštna dekonštrukcia v klubovom zvuku sa odráža aj vo vizuáloch, kde sa mieša metal s gýčom. To sa deje aj u mňa v práci, je v tom veľa intuície, remixovania vecí, často používam prvky, ktoré už dávno existujú, mením, deštruujem a skladám nové výpovede – v grafickom dizajne aj vo voľnej tvorbe. Čo sa Kapitálu týka, je to dvojitá práca – oslovovať umelcov, umelkyne, ktoré nám poskytnú sprievodný vizuálny naratív do čísla – to sme robili spolu s Kristínou Országhovou, a druhá časť je grafický dizajn – o ten sa starám ja, ale nie len. Veľmi invenčne do toho vstúpila Tereza Maco, potom Magda Scheryová, David Kalata, Jakub Dušička a do budúcna plánujeme pozývať aj kurátorov na celé čísla. Už sme začali – teraz to bol Peter Sit z APARTu a APART ako kolektív vlani. Opäť je to o tých spoluprácach a tom rozlamovaní, dehierarchizácii, aj keď sa nad tým snažím držať nejakú kuratelu.

MEDZIHMLA 2018; Bývalé sídlo Dobrovoľného hasičského zboru Lučenec; 7.–8. 12. 2018; kurátorstvo v spolupráci s Jurajom Mydlom; vystavujúci umelci a umelkyne: András Cséfalvay, Tianzhuo Chen, Nikita Diakur, Simona Gottierová, Endre Koronczi, Kirsten Lepore, Tuan Mami, Marína Abramović po sebe neupratuje, Erik Pánči, Emília Rigová, Tabita Rezaire, Eleonóra Stanková, Thomas Yeomans, Michal Žilinský

Chceš si položiť ty nejakú otázku?

Chcem si položiť otázku. Ako nezabudnúť na to, že to všetko o čom hovoríme, o čo sa staráme, ako stále scitlivujeme jazyk, aké je pre nás dôležité starať sa o iných, aká je pre nás dôležitá zodpovednosť, inkluzivita, férovosť, kritické myslenie, čistota vzťahov a vzájomná opatera – všetko, o čom v poslednej dobe píšeme v Kapitáli, čo robím vo svojom umení, o čom sa bavíme na našich festivaloch: Ako to dôsledne preniesť domov? Často sa stáva – sledujem to aj na sebe a bavili sme sa o tom s mnohými priateľmi a kolegami – že hovoríme o týchto krásnych témach a potom sa doma ukážeme ako tí, čo sa nepostarajú, nestihnú, neurobia, zaštekajú, nevenujú sa dosť svojim deťom, sú k svojim partnerom neféroví. Stáva sa to aj mne a často nad tým rozmýšľam – ako nezabudnúť na to, že ten najintímnejší domov je rovnako dôležitý ako veľký svet s veľkými problémami. Toto sa chcem naučiť ešte lepšie. Takže to nie je otázka, skôr taký apel na seba.


Foto: archív autora

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *