TS: Dominik Hlinka a Ľubica Mildeová

Dominik Hlinka a Ľubica Mildeová / Viac ako chcem - miesto, kde nie som / Kurátor: Ľuboš Lehocký / Pistoriho palác / Bratislava / 23. 7 – 13. 8. 2019

VIAC AKO CHCEM / MIESTO, KDE NIE SOM

ĽUBICA MILDEOVÁ / DOMINIK HLINKA

Kurátor: Ľuboš Lehocký / Pistoriho palác, Štefánikova 25, Bratislava / 23. 7 – 13. 8. 2019

V

Na spoločnej výstave v Pistoriho paláci predstavuje Ľubica Mildeová svoju inštaláciu a objekty z rokov 2017 – 2019, Dominik Hlinka vystavuje maľby z ostatných dvoch rokov.

H

Hlinku zaujíma proces a akt maľovania, vykonávaná práca toho, kto drží štetec a povaha, charakter tejto práce. Zaujíma ho maliarsky rukopis a zbavovanie sa ho. Zaujíma ho kybernetika (aj keď sám by to možno takto neformuloval), vzťahy a rozdiely ľudského a digitálneho, ruky človeka a ramena stroja. Zaujíma ho objekt vnímaný z viacerých pohľadov, zaujíma ho „pohľad” elektronického zariadenia či softvéru a chyby či medzery jeho „videnia” alebo „domýšľania si” objektu. Zaujíma ho skutočnosť a spôsoby jej reprodukcie. Zaujímajú ho ľudské zásahy (nástrojmi a mechanizmami) do prírodného prostredia a ich vizuálne kvality. Zaujímajú ho miesta, kde nie je i pohľad na miesto, kde je, ale nikdy sa sám na vlastné oči neuvidí. Zaujíma ho Cézanne a Hora Sainte-Victoire, on sám a Ľubica Mildeová.

M

Ľubicu Mildeovú zaujíma floskulové slovné spojenie „konzumná spoločnosť” a jeho autentický obsah. Zaujímajú ju flitre, trblietky, kamienky, mäkké textilné guličky, makety, modelárstvo, diorámy. Zaujíma ju zbieranie týchto vecí, ich zmysel, funkcia a práca, či bavenie sa s nimi, respektíve čas, ktorý im človek venuje. Zaujímajú ju vzájomné vzťahy medzi vecami, materiálmi, ľuďmi, spôsobmi tvorivého vyjadrovania sa, vzťah medzi tým, čo pomenúvame výrazmi dizajn a umenie. Zaujíma ju radosť z „praktickej nevyužiteľnosti” či „zbytočnosti” vecí a konania (aj keď sama by to možno takto neformulovala), zaujíma ju tvorivá sloboda, krajina, hory, (nie len Sainte-Victoire), miesta, na ktorých nie len že nie je, ale kvôli ich fiktívnej povahe ani nikdy fyzicky, v skutočnosti byť nemôže. Zaujíma ju, ako by vyzeral strom skrížený so zmrzlinou a čím to je, že niekde pridá viac ako by možno pridal Dominik Hlinka.

1

V prvej časti výstavy predstavuje Hlinka obraz hory Sainte-Victoire, pôdneho rezu z okolia kamenných obydí v obci Brhlovce, kameňolomu zo Srbska a pohľadu na stenu galérie s jeho obrazmi Slovakia Ringu a skládky odpadu, ktorý je vybratý z 3D modelu priestoru v Šahách, kde sú aktuálne vystavené. Vo všetkých prípadoch je v jednom z dvojice malieb, prípadne v časti maľby využitý jednak softvér, ktorý spracúva fotografie za účelom vytvorenia trojrozmerného (a v dôsledku nedostatku vstupných dát väčšinou defektného) modelu priestoru alebo práca maliarskeho stroja, ktorý Hlinka používa, respektíve s ním „spolupracuje” alebo mu prenecháva časť svojej práce na maľbe. Treba tu však povedať, že nejde o dajaké zjednodušenie si práce, s oným strojom je to trochu ako s dieťaťom, ktorému treba dať do rúčky štetec, povedať mu, čo by mal robiť, vymedziť mu priestor tvorby a dávať pozor, ako si počína, byť pripravený pomôcť mu, usmerniť ho, namáčať nástroj do farby, alebo mávnuť nad jeho konaním rukou a nechať ho prechádzať po plátne hoci aj suchým štetcom. Pri obraze pôdneho rezu nechal Hlinka stroj zreprodukovať jeho rukodielne realizovanú maľbu na inom formáte, pri hore Sainte-Victoire použil veľké množstvo fotografií na vytvorenie 3D modelu, ktorý „rozrezal” a maľbou vlastnou rukou preniesol na plátno, pričom do obrazu nechal zasiahnuť aj stroj, ktorému „nadiktoval”, čo má robiť. Výsledok strojovej práce bol však aj pre Hlinku v niečom prekvapivý. So strojom „spolupracoval” aj pri tvorbe ďalších diel, vystavená tlač na papieri je napokon reprodukciou reprodukcie, modelom modelu, chybným zobrazením chybného zobrazenia, fotograficko-digitálno-maliarskym matrixom. Niekto by mohol povedať, že tá vec je pri svojej banalite v čomsi taká znepokojivá, že by ju bolo dobré ihneď spáliť a zabudnúť na ňu, aby nám už nikdy nepripomínala blbý pocit zo zážitku „uncanny valley” alebo „deep fakes”. Pre pobavenie, hádajte: ktoré obrazy, alebo ktoré ich časti maľovala ruka Hlinku, a ktoré rameno stroja? A je to dôležité? Čo je v maľbe dôležité? Rukopis, námet, technika, „myšlienka”, zážitok maľovania?

Okolo hory Sainte-Victoire Hlinka chodil a fotil si ju mnoho dní. Mildeová si rovno vytvorila vlastné hory a vlastné krajiny. Z jedneho uhla trblietavé, lesklé, luxusné, podmanivo krásne, z druhého odporne sladké, gýčové, lacné, z iného nebezpečné, strmé, skrývajúce pasce, z ďalšieho podvratné, odhaľujúce svoju ambivalentnú povahu a vlastné chyby, nabádajúce publikum k zamysleniu sa nad vlastným vkusom a preferenciami. Mildeovej krajiny sú zľava prvoplánovo doslovné, sprava symbolické a nepríjemne kritické. Estetický zážitok z nich pramení v napätí medzi perlovým vrcholom a deravým kartónovým úpätím. Doslovne i obrazne.

2

Autorkin záujem o symbolickú i materiálovú protichodnosť, nejednoznačnosť či ambivalenciu sa ukazuje aj v sérii sadrových geometrických objektov, ktorých tvrdú homogenitu narúšajú rôzne mäkké, k dotyku povzbudzujúce prvky, či pozornosť priťahujúce farebné akcenty. Komorné formy môžu byť vnímané solitérne, Mildeová ich však najradšej komponuje v priestore tak, aby medzi nimi bolo možné vnímať vzájomné vzťahy. Vizuálne aj princípom kumulácie, stlačenia či mixu hmôt a pohľadov a ich následnom formovaní do jedného objektu/obrazu vstupujú zároveň aj do vzťahu s Hlinkovými maľbami, v ktorých autor opäť využíva softvér, pomocou ktorého tvorí 3D modely vlastného ateliéru (a ďalších priestorov či objektov), na ktorý sa nemôže naraz aj dívať, aj byť v ňom – pred svojimi očami. Trojrozmerný, opäť však defektný, neúplný, alebo strojom nešikovne, ale prekvapivo „domyslený” priestor Hlinka následne maliarsky zhmotňuje či reprodukuje, nie však už podľa toho, ako pôvodný priestor vidí on, ale podľa predlohy, ktorú mu ponúkol softvér. Autor sa v istom zmysle zbavuje vlastného pohľadu a v prácach, ktoré maľuje rameno stroja, dokonca aj vlastného výrazu tvoreného autentickým ťahom štetca vykonaným ľudskou rukou.

3

Zdanlivé zbavenie sa vlastnej „kreativity” možno cítiť aj v Mildeovej inštalácii pozostávajúcej z tisícov makiet stromčekov, kamienkov, piesku a ďalších materiálov používaných napríklad pri tvorbe modelov krajiniek, ktorých tvorcovia sa snažia byť čo najtvorivejší a zároveň najprecíznejší v napodobnení a miniaturizácii skutočných, alebo fiktívnych (ale svojou povahou realistických/možných) priestorov. Autorka tu predstavuje kategorizovaný materiál na realizáciu týchto objektov v jeho takmer „holej” podobe, iba kde tu ozvláštnenej nápadnými zásahmi, ktoré spochybňujú, respektíve kazia možnosť vernej miniaturizovanej reprodukcie či nápodoby reálnej/realistickej krajiny. V tejto logike tiež umiestňuje objekty od „možných – použiteľných” na reprodukciu skutočnej krajiny po také, ktoré sa môžu a aj sa objavujú iba v modeloch snových krajinných útvarov, povedzme takých, aké autorka prezentuje v inej miestnosti.

X

A na toto všetko, na celý tento zhmotnený problematický vzťah človeka a videného, skutočnosti a jej obrazu, respektíve jej človekom či strojom vytváraným reprodukciám, sa dívajú Hlinka, Mildeová, Cézanne a my. Vieme, čo vidíme?

I

Maľby Dominika Hlinku vznikli v rámci štipendijného projektu Budúcnosť žánru / Fabrika na maľbu podporeného Fondom na podporu umenia. / Série objektov a inštalácia Ľubice Mildeovej tematicky vychádzajú z výskumu v rámci jej dizertačnej práce v ateliéri Art dizajn na VŠVU.


Dominik Hlinka (*1989) absolvoval magisterské štúdium na VŠVU v ateliéri mal+by v roku 2014, kde v súčasnosti pôsobí na pozícií asistenta ateliéru a venuje sa doktorandskému projektu (IMAG(IN)ING THE DIGITAL).

Ľubica Mildeová (*1986) absolvovala magisterské štúdium na VŠVU v ateliéri Produkt dizajn (aktuálne Art dizajn). V roku 2015 nastúpila na doktorandské štúdium, v rámci ktorého absolvovala zahraničné stáže na Katedre sochy / Univerzita umení v Belehrade a v ateliéri Intermedia na FAVU VUT v Brne.