TS: Ján Gašparovič, Matej Gavula

Ján Gašparovič, Matej Gavula: Otras / Spolupráca: Andrej Kabal / HotDock-project space / Bratislava / 2. 8. 2019 - 2. 9. 2019

Medzi nami sa vyskytujú veci, ktoré tu sú, aj keď ich nevidíme. Nehovorím teraz o tradičnej detskej hre typu zavriem oči a som neviditeľný/á, alebo o tajných policajtoch na žúrkach v našich obľúbených kluboch. Hovorím o javoch, ktoré reálne existujú, nepohybujú sa v rovine abstrakcie a našej fantázie, za ich vznikom stojí prevažne príroda a od nej neodlúčiteľné fyzikálne zákony. Reálne vypĺňajú priestor, pôsobia na naše telo a občas dokonca ako svoj vedľajší, nezámerný produkt vytvárajú tvary a obrazce. To ostatne vôbec nevadí; na svete je mnoho vecí, ktoré spočiatku neboli žiadúce, neskôr sa však takými stali – napríklad pôvodne nechcené skreslenie zosilneného gitarového zvuku, ktoré vyústilo do vzniku tvrdej rockovej hudby.

Jano Gašparovič sa túto hodnotu rozhodol tentokrát vyhľadať vo zvuku, ktorý je ľudským uchom nepočuteľný, avšak naše telo ho stále vníma, je medzi nami, vibruje a tancuje v priestore. Frekvenciu od 16 do 20 Hz náš nedokonalý sluch zachytiť nedokáže, ona tu však svojim kmitaním fyzicky prítomná je. S neviditeľnými fyzikálnymi javmi Jano pracoval už vo svojich predošlých výstavách a inštaláciách, v zatiaľ poslednej práci v Brne sa sústredil na zvuky, ktoré svojou frekvenciou dokážu vyvolať zemetrasenie. O tom, že je skutočne oddaný myšlienke neviditeľných javov, svedčia aj jeho transparentné okuliare, ktoré sa tvária, že tu nie sú aj napriek tomu, že ich vidíme.

V tomto prípade má však Jano v rukách všetky tromfy.  Priestor galérie HotDock zaplnia za pomoci  kombinácie rozličných softvérových a hardvérových technologických možností neviditeľné vibrácie. A čo od tohto experimentu verneovských rozmerov môžeme očakávať? Otvoria nízke frekvencie bránu do alternatívnej dimenzie kde Gašparovičove okuliare nie sú transparentné a ministrom kultúry je samotný Satan? Spôsobia návštevníkom galérie žalúdočné nevoľnosti, ktoré vyústia do hromadnej explózie, o ktorej slušný človek priamo nehovorí? Alebo nedajbože tieto nízke kmitočty spôsobia otrasy stopkových pohárov a tým pádom sa na vernisáži bude prosečko dať piť len z plasťáku, och aká to blasfémia?

Na tieto nepochybne dôležité otázky odpoveď dať nevieme, celý experiment sa nachádza v rovine špekulácie, ktorá absolútne nemusí vyjsť. Čím väčšia však bude účasť, tým viac dát bude možné vo výstave spätne použiť a urobiť z nej tak akusticky unikátne miesto. Zdanlivo prázdny priestor galérie bude takto vyplnený až po jej najvzdialenejšie okraje entitami, ktoré budú síce okom neviditeľné, ale ich tvary dokážu rozvibrovať objekty a telá účastníkov výstavy.

Tomuto fenoménu sa v rámci svojej inštalácie bude venovať aj Matej Gavula. Jeho záľubu vo fyzikálnych zákonitostiach a prírodných javoch bude reprezentovať kus dreva, ktoré si pred 15 rokmi priniesol z Rádžastánu. V jeho vrásneniach a štruktúre sa Matej snaží hľadať rytmus a vibráciu, vytvorenú prírodou, čím vznikol objekt, s prirodzeným estetickým presahom. Proti majestátnosti času sa bojuje veľmi ťažko, ale keď mu dáme priestor, niečo sa určite stane.

Matej sa pokúsil dokázať pohyb zeme návodom, ktorý našiel v asi 100 rokov starej knihe. Objekt síce vôbec nefunguje, ale to samozrejme nevadí. Základom je ukázať návštevníkovi, ako dané prírodné javy fungujú a vizualizovať ich. Celá výstava v panelákových priestoroch HotDocku má byť testom prieniku umenia a panelu, umenia a rozmarnej prírodnej abstrakcie. Zdanlivú prázdnotu galérie rozkmitajú obrazce a frekvencie, prítomné, avšak na pohľad stále neviditeľné.

Je celý tento počin len o pocitoch? Určite nie. Má byť ekvivalentom estetického pravítka alebo kružidla, niekde medzi znakom slobodomurárskej lóže a pracovným objektom na vytváranie matematicky exaktných objektov.