Artalk.cz

Gabriela Zigová: Performance je pre mňa autoportrét

Špeciál, venovaný Cene Oskára Čepana 2019, otvárame prvým rozhovorom s finalistkou Gabrielou Zigovou, s ktorou sa porozprávala Barbora Komarová. Gabriela Zigová pochádza z Trenčína, štúdium ukončila na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení a momentálne žije a tvorí v Londýne. Vo svojej tvorbe reflektuje svet okolo seba, či už je to denné spravodajstvo, mediálne kauzy alebo ľudí v jej bezprostrednej blízkosti. Cez jemné gestá a asociatívne spojenia sa snaží preskúmať a odhaliť konkrétne spoločenské situácie skrz fotografiu, performanciu alebo interaktívne inštalácie.

BK: Študovala si na Katedre intermédií na VŠVU, najprv u Antona Čierneho, neskôr si prestúpila k Ilone Németh. Taktiež si absolvovala stáže na zahraničných školách v Brne a vo Viedni. Vedela by si povedať, či ťa niečo z tvojho štúdia ovplyvnilo alebo nasmerovalo nejakým konkrétnym smerom? Prípadne, či ti školy v zahraničí ponúkli niečo iné ako tunajšie?

GZ: Určite ma to veľmi ovplyvnilo. Zo začiatku, tých prvých pár rokov, som nevedela, ktorým smerom by som sa chcela uberať. Potom som išla na semester študovať k Lenke Klodovej do Ateliéru telového dizajnu na FaVU v Brne. Nie som si úplne istá, či to bol v mojej tvorbe správny krok, ale na druhej strane som sa tam naučila pozerať na veci aj iným spôsobom. Dalo mi to veľa, čo sa týka prístupu a tiež kontaktov. Ten správny smer som asi začala naberať, až keď som prestúpila k Ilone Németh, kedy sa z veľmi jednoduchých nápadov, ktoré som na začiatku mala, vykryštalizovali prvé diela.

Štúdium v Brne bolo veľmi feministicky orientované. Išla som tam ale skôr z dôvodu, že ma zaujímala a stále zaujíma práca s ľudským telom, či už performatívne, v rámci happeningu alebo vo fotografii. Zaujíma ma človek ako jednotlivec, ale aj ľudia ako masa. Myslím, že aspekty, s ktorými som sa počas rôznych pobytov stretla, ma ovplyvnili a logicky na seba nadväzujú.

A Viedeň? Bola niečím špecifická?

Štúdium vo Viedni bolo výborné v tom, že som sa vtedy viac osamostatnila. Bola som u Constanze Ruhm, ktorá mala ateliér filmových médií a digitálnej tvorby s veľmi zaujímavými prístupmi a tiež priebehom konzultácií. Pravidelne sa tam pozerali filmy, staré alebo dokumentárne, po ktorých sa viedli diskusie. Hoci som nebola úplne odrezaná od Bratislavy, vo Viedni som žila sama, takže čo sa týka tvorby, bola som už samostatnejšia.

Chair 2017, pohľad do inštalácie

Využívaš teda film alebo video vo svojej tvorbe?

Práveže ani nie. Nerobím videá alebo filmové diela, ale využívam ich ako dokumentáciu nejakého procesu alebo performance.

Vo svojej tvorbe pracuješ s viacerými médiami – s fotografiou, inštaláciami, alebo aj performance. Ako si jednotlivé médiá volíš a čo ti táto širšia mediálna škála dovoľuje?

Prakticky mi to dovoľuje čokoľvek. Väčšinou si najprv vyberiem tému a potom sa ju snažím prispôsobiť konkrétnemu médiu. Avšak niekedy samotné nápady vyžadujú určité médiá – napríklad fotografia je pre mňa čisto denníková záležitosť. Mám to namiesto písania textov. Iní ľudia si píšu denníky, svoje nápady si zapisujú. Aj vďaka práci, ktorú momentálne mám, mám k dispozícii veľa filmov a fotky si vyvolávam sama.

Performance je pre mňa zas ako autoportrét, dielo o mne samej, čo cítim, alebo čo prežívam v danom momente. A keď riešim inštaláciu či site-specific dielo, tak je to práca s genius loci, s daným priestorom, alebo má širší, politický záber.

Vo svojich starších dielach, napríklad bakalárskej a magisterskej práci, si bola kritická – voči inštitúciám, galériám, či istým aspektom v spoločnosti. Pokračuješ v tejto „kritickej“ polohe, alebo svoju tvorbu momentálne smeruješ inam?

Zatiaľ v tom pokračujem. Napríklad v inštalácii „Cvernovka“ z roku 2017, mojom poslednom väčšom diele, som sa zamerala na kritiku gentrifikácie ako takej. Znova to bol kreatívny proces, odvíjal sa od politických rozhodnutí, s ktorými som sa nedokázala stotožniť.

Vo všeobecnosti riešim umenie skôr pocitovo. Keď je nejaká téma, napríklad politická, alebo situácia, ktorá ma zaujíma a ku ktorej sa mám ako umelkyňa potrebu vyjadriť, tak svoj názor spracujem do umeleckého diela.

C-HOLE, 2018

Hovoríš, že to bolo tvoje posledné väčšie dielo. S čím teda momentálne najviac pracuješ?

Teraz som určitú dobu nerobila väčšie inštalácie a takmer dva roky sa viac venujem fotografii a performance. Jednak tým, že žijem v Londýne, kde je život veľmi „busy“ a musím pracovať na plný úväzok. Navyše, minulý rok som na to nemala ani priestor. Mala som síce štúdio, ale bývali sme tam dvaja a musela som sa zmestiť so stolom do jedného kúta, takže nebol priestor robiť väčšie veci.

Tým pádom som sa zamerala na dokumentovanie života vo fotografii. Taktiež, keď ma pozvali na nejaký festival, napríklad Rokko Juhász na Transart Communication, tak som robila skôr performance. Tak aj teraz, čo sa týka súťaže COČ, rozmýšľam, že finálne dielo bude tiež určitá kritika spoločnosti, ale nebude to objekt, ale asi skôr performatívnejšia záležitosť.

Čo sa týka tvojich performatívnych prác, aké témy skrz ne riešiš? Ako s nimi pracuješ?

Je to autoportrét. Mám k tomu príklad z Kanady. Mala som rozpracovaných viacero tém, ktorým som sa chcela venovať. Na kurze ma Rokko Juhász, s ktorým sa mi dobre spolupracuje, naučil, že performance by si nemala hrať, ale musíš sa vyslovene prepnúť do myšlienkovej fázy, kedy si performerka a nie herečka, takže nehráš podľa scenára. V Kanade sa mi stalo, že som deň pred vystúpením zmenila celý koncept a vizuál, lebo som sa zacyklila, stratila. Nakoniec mi z toho vznikla úplne iná situácia a dielo. To je výhoda performance, že si sama so sebou, rozoberáš si to v hlave a keď sa rozhodneš to zmeniť, tak to zmeníš, je to veľmi flexibilné. Veľa je aj o náhode, o tom, čo sa stane, alebo či nastane interakcia z publika.

Tvoja posledná samostatná výstava na Slovensku „Che(a)r“ bola koncom minulého roka v Galérii Sumec. Tam si vystavila viacero diel, v ktorých si pracovala s témou stoličky.

Áno, bol to v podstate ready-made. Jednalo sa o otvorený projekt, ktorý som rozpracovala na spoločnej výstave s Ilonou Németh v Galérii Alexandra Bazovského v Trenčíne v roku 2017. Zaoberala som sa v ňom stoličkou ako symbolom – nielen symbolom moci, ale aj ako charakteristickým prvkom v umení či dizajne.

Páčila sa mi jedna konkrétna stolička, z konkrétnej inštitúcie, ktorá sa našla po tom, ako konkrétny človek opustil svoje miesto. Našla sa v jeho kancelárii, zlomená. Tento príbeh ma celkom pobavil, a tak som to začala rozoberať aj fotograficky, pričom vo výsledku vznikla koláž s názvom „DHIM 0502/11“. V Galérii Sumec som vystavila aj stoličku samotnú. Urobila som tam tiež performance „Balance“, kde som v rámci prázdnej inštitúcie balansovala na dvoch nohách stoličky.

Vicious Circle, 2016–2018

Tvoje fotografické práce sme zas mohli vidieť v Bratislave na výstave C-HOLE v galérii Photoport, ešte začiatkom roka 2018, kde si vystavovala fotky z tvojho života v Londýne.

Táto výstava bola spoločná s mojím priateľom Petrom Sulom, ktorý je maliar. Obidvaja sme zaznamenávali náš život v londýnskej komunite, v ktorej sme vtedy žili. On to ale zachytával prostredníctvom maľby, na veľkých plátnach a zameriaval sa viac na ľudí, s ktorými býval alebo na situácie, ktoré s nimi zažíval. Ja som skôr išla po vyprázdnených, zvláštnych priestoroch. Niesla sa nimi špecifická atmosféra zobrazujúca londýnsky boj o prežitie a to, že sa chceme zapísať do tamojšej umeleckej scény, a aké je to strašne komplikované.

Momentálne teda žiješ v Londýne. Ako dlho? Ako si sa tam dostala?

Hneď po škole v roku 2015 som cez Erazmus+ odišla na pracovnú stáž do Deptford Cinema, čo je nezisková, dobrovoľnícka organizácia, ktorá bola v tom čase ešte len v procese výstavby. Pomáhali sme so samotným stavaním kina, s grafickým dizajnom plagátov, aj s eventami, ktoré sa tam konali.

Po skonèení stáže som mala nejaké projekty, s Rokkom Juhászom som odišla do Kanady, kde ma vybral v rámci performance festivalu v Quebec City, ktorý potom pokračoval do Montrealu. Po festivale som trochu cestovala a na jar 2017 som sa vrátila do Londýna.

Vicious Circle, 2016–2018

Ako sa ti v Londýne, ako mladej umelkyni, žije?

Musím povedať, že to nie je práve najšťastnejšie miesto na svete. Má to veľa pre a proti. Výhodou ale je to neskutočné množstvo galérií a eventov, ktoré sa nonstop dejú, až si niekedy nevieš vybrať a nakoniec nič nestihneš. Ale kedykoľvek sa vyberiem na výstavu, tak je to skvelé, inšpiratívne a vždy to vo mne zanechá dojem.

Navyše, od minulého septembra, kedy sme sa presťahovali, máme artist collective, ktorý sa volá „The Steamship“. Je to veľký priestor, bývalý bar, kde teraz bývame. Všetci, čo tam žijeme, sme z rôznych kútov sveta, pričom každý robí nejakú formu umenia: dizajn, performance, maľbu, architektúru alebo kreatívne písanie. V marci sme mali výstavu „Invisible City“ a v júni zas event „100 Artists Show“, ktorý dopadol celkom dobre na to, že sa len rozbiehame.

Sú tam aj ateliéry, priestor je veľkorysý, takže si tam môžeš rozložiť stôl a mať svoje pracovné miesto. Keď chceš robiť niečo väčšie a nie je tam výstava, tak sa dá poskladať aj väčšia inštalácia. To je jeden z dôvodov, pre ktorý sme sa rozhodli, že tam ešte nejakú dobu zostaneme.

Okrem svojej výtvarnej tvorby teda aj organizuješ výstavy. Ako si spomínala, niekoľko výstav si urobila v Londýne, aj na Slovensku. Pokračuješ v tom ešte?

Na Slovensku som dva roky dobrovoľnícky robila výstavy v A4-ke. Tam sme mali zopár celkom zaujímavých projektov, napríklad Máj Lásky Čas s Evou Hettmer a Kačou Olivovou, alebo Multiplace Expo v rámci Multiplace Festivalu.

V Deptford Cinema máme Corridor Gallery, kde sme spravili niekoľko výstav. Nedávno som v Londýne zobrala do rúk väčší priestor, ktorý sa volá The Workshop, kde som dala dokopy pár kamarátov. Opäť sú to však ľudia z môjho bezprostredného okolia, takže to nemalo až takú dobrú divácku účasť, ako by som si predstavovala. Aj preto som začala byť trochu skeptická, či to má zmysel robiť.

Cvernovka, 2017

Vieš si predstaviť, že po odchode z Londýna by si sa vrátila na Slovensko?

Niekedy by sa mi chcelo vrátiť, ale vie ma to tu rozhodiť, najmä čo sa týka ľudí, politickej situácie, alebo ako sú ľudia na Slovensku voči sebe netolerantní. Zvykla som si na multikultúru, v ktorej žijem, kde je veľa rôznych ľudí a etnických skupín. Na Slovensku mi to príde jednotvárne, všetci sú si podobní, rovnakí, a pre niečo nie sú úplne otvorení k multikultúrnej spoločnosti, čomu nerozumiem.

Viacero mojich kamarátov, ktorí žili v rôznych kútoch sveta, sa rozhodlo vrátiť domov do Trenčína, idú niečo tvoriť, rozbiehajú si vlastné biznisy. Môžeš sa pustiť prakticky do čohokoľvek, lebo tam je otvorená platforma. Poviem si, že by som sa aj vrátila, že na Slovensku je všetko také pekné, je tam veľa prírody a podobne. A potom si prečítam nejaký post na Facebooku alebo správy o tom, kto koho zbil, kde a prečo. Ale to je téma sama o sebe, lebo aj napriek tomu že Londýn je otvorené mesto plné diverzity a multikultúry, nie je bez problémov.


Foto: archív autorky, Andrej Chudý, Paul Litherland

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *