Artalk.cz

Raz sa to musí podariť

Na výstave Inverzná romantika, ktorú kurátorsky zastrešil Petr Vaňous, sa bratislavskému publiku predstavila pätica výtvarníkov, a to menovite Ivan Pinkava, Josef Bolf, Martin Gerboc, Jiří Petrbok a Richard Štipl. Jedná sa o putujúci výstavný projekt, ktorý skúma tému „inverznosti“ prostredníctvom fotografie, maľby, kresby a sochy u prezentovaných autorov. Výstavu opakovane navštívil Damas Gruska či už ako účastník protestu Stojíme pri KHB, alebo ako divák výstavy, či recenzent a všetky tri pohľady pretavil do komentáru.

Raz sa to musí podariť

(Inverzná romantika na štvrtý pokus)

V Bratislavskej Kunsthalle prebieha štvrtý pokus kurátora Petra Vaňousa presvedčiť diváka o zmysluplnosti jeho konceptu „inverznej romantiky“. Venuje sa mu už 11 rokov (v modifikovanej podobe i dlhšie). Po dvoch menších výstavách z roku 2008 (v bratislavskej Bastart Contemporary a pražskej repríze v Galerii 5. patro, vystavujúci autori Josef Bolf, Martin Gerboc, Jiří Petrbok), pomerne objemnej, opäť rovnomennej publikácii z roku 2018, v ktorej k trojici autorov pridal Ivana Pinkavu a Richarda Štipla, teraz so všetkými piatimi pripravil rozsiahly kurátorský projekt.

Kurátorské výstavy majú svoje špecifiká. Aj tie najlepšie výstavné projekty môžu zahŕňať diela nie len veľmi rôznej materiálnej povahy, umeleckých stratégií, ale i kvality. Celé to môže držať pokope a fungovať, pokiaľ je to premyslené a zmysluplne zostavené.

Prvá časť platí i o tejto výstave. Nájdeme tu maľbu, prípadne maľbu doplnenú kresbou, fotografiu i sochu a objekt. Popri veľmi kvalitných dielach i menej presvedčivých autorov. Inštaláciu samozrejme nutne poznačí permanentné provizórium, v ktorom sa KHB nachádza (samotnými priestormi počnúc), ale väčší problém je v samotnej koncepcii, ktorá by to celé mala držať pokope a dávať projektu zmysel. Text(y) kurátora mi veľmi nepomohli. Ani ten rozsiahly v knihe, kde okrem portrétov jednotlivých autorov nájdeme i rozsiahlejšiu úvodnú štúdiu, ktorá by snáď mala objasniť obsah pojmu inverzná romantika. Tá je, ale za hranicou čitateľnosti, síce s množstvom poznámkového aparátu, ale pôsobí skôr ako snaživá seminárna práca než konečne zrelý a zrozumiteľný „statement“.

Pri samotnom otvorení výstavy kurátor urazene mlčal (ako protest proti nedohodnutým protestom proti plánom súčasnej (a prítomnej) ministerky kultúry s KHB). Pritom v napätej atmosfére nie je ľahké chod vecí ustrážiť. V „principiálnosti“ mu ale pritakal aj jeden z vystavujúcich umelcov, ktorý paradoxne, pár týždňov na to, sám v roli kurátora bezostyšne porušil dohodu so spolukurátorkou o otvorení spoločnej výstavy. A to tam napätie nebolo žiadne.

Takže čo vlastne má byť oná „inverzná romantika“. Kurátor chápe „romantiku“ ako „označenie prejavu vyhrotenej fantázie“. Už toto je svojský výklad proti tradičnej „dobrodružnosti“, „bezcieľnemu snívaniu“ či „tajomnosti“. Inverznosť chápe ako „prevrátenie nejakého pôvodného prejavu ‚naruby‘“, či dokonca niečo „zvrátené“, čo je opäť samo o sebe pozoruhodný výklad tohoto pojmu a zrejme i jedným zo zdrojov nejasnosti. Téma „inverznosti“ má byť v dielach vystavujúcich autorov „zásadným spôsobom prítomná a plní kritickú úlohu vo vzťahu k súčasnosti“. Hm. Pritom sa zvlášť vymedzuje voči „dekadentným tendenciám, ktorých výskyt a široký mediálny ohlas v poslednom čase vytesnil zmysel pre hlbšiu teoretickú diferenciáciu príslušného problému“. Krízu pritom považuje za hybnú silu spojenia romantiky a inverznosti. U vystavujúcich autorov to má byť kríza „tzv. reprezentácie a teda opory v reflexii väčšinovej spoločnosti. Reálny stav je však taký, že väčšina spoločnosti tieto diela odmieta, nerozumie im, alebo ich pokladá za šokujúce a úplne nesprávne za dekadentné.“ No ani zo zbytku tlačovej správy jeden nezmúdrie, ani z tej z roku 2008. A z výstavy už vôbec nie.

Ak si od kurátorských výstav sľubujem, že mi tému či diela autorov ukážu v nejakom novom svetle, uhle, perspektíve či objavnom kontexte, tu som sa ničoho takého nedočkal, ani po opätovných návštevách. Skôr mi ostal dojem, že sa kurátor len neustále snaží presvedčiť publikum (však raz sa to musí podariť), že za atraktívnym názvom je aj hlbší obsah, nie len jeho fixná idea. Expresívne výrazový materiál i farebnosť, exaltovanosť, kombinácia nesúrodých prvkov či symbolov, hra s pop-kultúrou či teatrálnosť atď. sa mi zdá na jeho naplnenie málo. A tak snáď najzrozumiteľnejším prejavom inverznosti bolo to, že výstava začína tým vchodom, kde zvyčajne výstavy končievajú.

Čo sa týka samotných vystavených diel, osobne ma najviac zaujali (aj keď som ich práce poznal i z viacerých bratislavských výstavných projektov) čiernobiele či temer monochrómne fotografie, portréty, presnejšie ľudské figúry a zátišia Ivana Pinkavu, ktoré svojou aranžovanou teatrálnosťou a pátosom balansujú na hrane romantiky a jej popierania, a maľby Josefa Bolfa a Jiřího Petrboka. Tie nesú výrazný a odlíšiteľný maliarsky autorský rukopis oboch autorov, i keď majú i spoločné rysy: figúry, práca so symbolikou a rôznymi odkazmi a referenciami, ale i pohyb na hranici abstrakcie.

Sochy, postavy či tváre v grotesknom úškrne autora Richarda Štipla sa až na svoju mierku zväčša v realistickom prevedení pohybujú nebezpečne blízko k strednoprúdovej „dekadencii“. Záhadne sa tu ale objavil i jeho objekt Priepasť zíza späť, akási halda železných potrubí a tuším tri veľkoformátové obrazy, od krajiny po abstrakciu.

Práce Martina Gerboca ma skôr dostávajú do chodieb nepresvedčivého „remaku“ nejakého pankáčskeho klubu v štvrti, ktorá je už dávno džendrifikačne premenená na domicílium usadenej strednej vrstvy, kde vystavujú päťdesiatnici Attila Szűcs či Alexander Tinei.

Po sérií nepresvedčivých, veľkých (rozsahom) kurátorských projektov (Orly & holubice, OBJEKTívne) nám ostáva len dúfať, že raz sa to musí podariť a dočkáme sa niečoho zmysluplnejšieho. Ostatne, spomínané provizórium sa týka nie len právneho statusu, dostatočného financovania, ale i vedenia inštitúcie. Tu sa isto žiada pevnejšia ruka rešpektovanej autority. A o to všetko sa musí zasadiť celá kultúrna (rozumej kultúry chtivá) obec, nemyslím len samotných výtvarníkov. Jedna vec je totiž stáť pri Kunsthalle a iná, ako divák, v Kunsthalle.


Josef Bolf, Martin Gerboc, Jiří Petrbok, Ivan Pinkava, Richard Štipl / Inverzná Romantika / Kurátor: Petr Vaňous / Kunsthalle Bratislava / 5. 4. 2019 – 16. 6. 2019

Foto: Martin Marenčin, Damas Gruska

Komentáře

  1. Ano, Damas, raz sa to podarí!

    Drahý Damas Gruska, hoci po dlhšom čase, dovoľ len rýchlu ala prima reakciu na tvoju bizardnú „recenziu“ „Raz sa to musí podariť“, na ktorú ma niekto tieto dni upozornil. Nikdy v histórii môjho „pôsobenia“ na Facebooku, Artalku a pod. som na ne neprispel dlhšou ako trojslovnou vetou, preto ani nasledujúci text necháp ako fakt, že si ma k nemu snáď vyprovokoval svojimi „brilantnými“ postrehmi a „vycibrenými“ úvahami k výstave, resp. výstavám v bratislavskej Kunsthalle a inde.
    Nebudem tu robiť žiadneho arbitra, ale pri čítani každého riadku tvojho textu sa nedokážem zbaviť upevňujúceho sa presvedčenia, že si text kurátora Petra Vaňousa nečítal, že si ho možno len prebehol pohľadom alebo povrchne absorboval každú piatu vetu…, napadá mi v tejto súvislosti ale aj ďalšia možnosť: nebude tvoje nadmieru negatívne stanovisko k Vaňousovmu textu spôsobené skôr tvojou neschopnosťou tento text obsiahnuť? Alebo sa snáď len prostredníctvom znegovania Vaňousových úloh kreátora myšlienky Inverznej romantiky, kurátora výstavy a autora textu usiluješ dostať k dajakému inému, vyššiemu poslaniu, ktoré ale čitateľovi ostáva utajené? Teším sa na potenciálnu pitvu tvojho textu Petrom Vaňousom, ak vôbec uzná za vhodné mrhať čas na podobnú malichernosť.
    Kvôli krátkosti času rýchlo prechádzam k ďalším delikatesám tvojho textu. Nemám a nikdy som nemal tendencie urážať sa pri čítaní invektív voči mojej práci, dokonca ich vítam, len – preboha! – recenzia musí byť vypointovaná, štylisticky vybrúsená a hlavne zmysluplná, bez toho, aby sa v nej odrzkadľovala nekompetentnosť autora písať o problémoch či problematike výtvarného umenia. Aké úžasné by konečne bolo čítať konštruktívnu kritiku, v ktorej by sa medzi jej autorom a objektom záujmu takejto recenzie vytvorilo konštruktívne pole vzájomného dialógu! Damas, prečo ale opäť musím čítať niečo, čo vo mne ani tentoraz nezanechá túžobne očakávanú nezmazateľnú stopu nápadu, iskry, progresivity a konštruktivity…, a namiesto toho ako jeden z autorov výstavy musím čítať dáky text, v ktorom každá z jeho viet je tak ľahko napadnuteľná počnúc jej formálnou konštrukciou až po logickú stavbu všetkých jej pseudoargumentov!
    Už len také spojenie pojmov „džendrifikácie“ v súvislosti „s domicíliom usadenej strednej vrstvy“ je skutočne vypointovanou bravúrou progresivity! Konotácie pojmu „gender“ a okruhu jeho „pôsobenia“ snáď predsa tendujú k iným poliam jeho využitia či projekcie ako k tebou použitému obecného pojmu „strednej vrstvy“: pre presnejšie a jednoznačnejšie definovanie akéhosi zmyslu pojmu „strednej vrstvy“ v tvojej vete je pojem džendru preda len pojmom obecným, druhoradým, priveľmi všezahrňujúcim a teda konkrétne nezmyselným. Jednoducho, Damas, pojem džendru nepredstavuje (či prioritne nezahŕňa) „sociologický“ okruh „strednej vrstvy“ bez špecifikovania jeho ďalších scenárov…, a tak ako ostatné vyjadrenia ostáva aj tento pojem uväznený niekde vo významovom vzduchoprázdne. Predpokladám ale, že o tom vieš, a v tichu pracovného stola v kuchyni potichu priznávaš, že tieto formulácie ti veľmi nevyšli. Aj keď môže byť napokon veľmi povznášajúce pripísať si na zoznam „dosiahnutých výsledkov“ ďalšiu čiarku za ďalšiu „umeleckú recenziu“.
    Ale rýchlo ďalej, času je málo: z konštrukcií či štylistiky tvojich viet navyše vychádza pôsobenie autorov Alexandra Tinea a Attilu Szücsa negatívne. Priznávam sa, pán sudca, s oboma som vystavoval, som za to okolnostiam samozrejme vďačný. Damas, v tejto chvíli len krátka lektúra zo súčasného umenia pre laikov: aj A. Tinei aj A. Szücs patria medzi dôležitých autorov súčasnej európskej maliarskej scény; v istom zmysle je teda prizanie môjho pohybu na území (cit.) „džendrifikačne premenenom na domicílium usadenej strednej vrstvy, kde vystavujú päťdesiatnici Attila Szűcs či Alexander Tinei“, prejavom kladným či pozitívnym, hoci si – to je mi jasné – práve tejto vete v tvojej „recenzii“ prikladal význam negatívny a dehonestujúci. No, Damas, rýchlo rýchlo do knižnice doštudovať si súčasnú maľbu, nech ťa čitateľ nemusí považovať ža autora nekompetentného! Žiada si to predsa len hlbšie načrieť do naštudovaného vizuálneho submenu a spájať veci, ktoré spájať možno. Hoci na druhej strane predsa len, dávať ma do priamej súvislosti s ikonografiou, formalizmom prejavu alebo optikou a námetmi prác Alexandra a Attilu je pohľad nepoučený a laický.
    Vážení diváci, opona sa otvára, prichádzame k najdôležitejšieumu bodu tvojho textu: obvinenie z „bezostyšného“ (úžasné slovo!) porušenia akejsi dohody je už ale iná vec, dokonca vec nesmierne vážna, hoci ani po opätovnom rozpitavní tohto obvinenia so zamestnancami Kunsthalle (Nina Vrbanová, Magdaléna Fábryová), Galérie DOT (Kamila Kýšková) či mojej spolukurátorky výstavy Neue Wilde (Krystína Jirátová) sme absolútne nedokázali prísť na to, čo týmto obvinením myslíš a o čom toto nezmyselné obvinenie vlastne je. (Opäť im všetkým ďakujem za profesionalitu a ústretovosť pri realizácii všetkých výstav.) Papier neunesie stanoviská ľudí k týmto tvojim konkrétnym vyjadreniam, a ja sa ich preto teraz zo slušnosti rovnako vzdávam.
    Damas, na záver len veľmi obecne: kritizovať – okrem iného – každú z doterajších výstav v bratislavskej Kunstahalle si žiada predsa len o niečo viac erudovanosti, než akou disponujú tvoje texty. Čím to je? Potrebou zviditeľniť sa? Vpísať svoje meno do kruhov výtvarného umenia? Alebo celkom jednoducho presvedčením o opodstatnenosti vlastných „vypointovaných“ úvah? Môžem ti ale sľúbiť, že aj naďalej budem pred ľuďmi obhajovať (aj napriek ich rozporuplným pocitom pri tvojom príchode na akúkoľvek vernisáž) tvoje legitímne právo písať akékoľvek texty obsahujúce akékoľvek vyjadrenia. A obhajovať aj to, že písať – aj napriek tomu, že nie vždy sa každý text podarí – môže v podstate úplne každý. Neboj sa, raz sa to – nejako a niekde – určite musí podariť. Len nestrácaj entuziazmus!

    Martin Gerboc, Praha 15. 10. 2019
    (ad.: Damas Gruska: „Raz sa to musí podariť“, in: Artalk.cz, 14. 6. 2019)

  2. ad2
    Hm, napadol mi ešte jeden pojem, ktorého prínos pre tvoj text, Damas, je snáď ešte scestnejší. Ak by si v rámci pojmu gentrifikácie veľmi „šikovne“, neprehľadne a mätúco myslel na „zazobaných“ umelcov orientujúcich sa na prostredia nonkomformných subkultúr…, čo je ale v prípade Alexandra Tinea a Attilu Szücsa (nehovoriac už dokonca ani o mne) úplne pomýlené, znamenalo by to snáď ešte väčšie nepochopenie našich prác a teda nábeh na ešte väčšiu plytkosť tvojho textu…

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *