Ano, Damas, raz sa to podarí!

Drahý Damas Gruska, hoci po dlhšom čase, dovoľ len rýchlu ala prima reakciu na tvoju bizardnú „recenziu“ „Raz sa to musí podariť“, na ktorú ma niekto tieto dni upozornil. Nikdy v histórii môjho „pôsobenia“ na Facebooku, Artalku a pod. som na ne neprispel dlhšou ako trojslovnou vetou, preto ani nasledujúci text necháp ako fakt, že si ma k nemu snáď vyprovokoval svojimi „brilantnými“ postrehmi a „vycibrenými“ úvahami k výstave, resp. výstavám v bratislavskej Kunsthalle a inde.
Nebudem tu robiť žiadneho arbitra, ale pri čítani každého riadku tvojho textu sa nedokážem zbaviť upevňujúceho sa presvedčenia, že si text kurátora Petra Vaňousa nečítal, že si ho možno len prebehol pohľadom alebo povrchne absorboval každú piatu vetu…, napadá mi v tejto súvislosti ale aj ďalšia možnosť: nebude tvoje nadmieru negatívne stanovisko k Vaňousovmu textu spôsobené skôr tvojou neschopnosťou tento text obsiahnuť? Alebo sa snáď len prostredníctvom znegovania Vaňousových úloh kreátora myšlienky Inverznej romantiky, kurátora výstavy a autora textu usiluješ dostať k dajakému inému, vyššiemu poslaniu, ktoré ale čitateľovi ostáva utajené? Teším sa na potenciálnu pitvu tvojho textu Petrom Vaňousom, ak vôbec uzná za vhodné mrhať čas na podobnú malichernosť.
Kvôli krátkosti času rýchlo prechádzam k ďalším delikatesám tvojho textu. Nemám a nikdy som nemal tendencie urážať sa pri čítaní invektív voči mojej práci, dokonca ich vítam, len – preboha! – recenzia musí byť vypointovaná, štylisticky vybrúsená a hlavne zmysluplná, bez toho, aby sa v nej odrzkadľovala nekompetentnosť autora písať o problémoch či problematike výtvarného umenia. Aké úžasné by konečne bolo čítať konštruktívnu kritiku, v ktorej by sa medzi jej autorom a objektom záujmu takejto recenzie vytvorilo konštruktívne pole vzájomného dialógu! Damas, prečo ale opäť musím čítať niečo, čo vo mne ani tentoraz nezanechá túžobne očakávanú nezmazateľnú stopu nápadu, iskry, progresivity a konštruktivity…, a namiesto toho ako jeden z autorov výstavy musím čítať dáky text, v ktorom každá z jeho viet je tak ľahko napadnuteľná počnúc jej formálnou konštrukciou až po logickú stavbu všetkých jej pseudoargumentov!
Už len také spojenie pojmov „džendrifikácie“ v súvislosti „s domicíliom usadenej strednej vrstvy“ je skutočne vypointovanou bravúrou progresivity! Konotácie pojmu „gender“ a okruhu jeho „pôsobenia“ snáď predsa tendujú k iným poliam jeho využitia či projekcie ako k tebou použitému obecného pojmu „strednej vrstvy“: pre presnejšie a jednoznačnejšie definovanie akéhosi zmyslu pojmu „strednej vrstvy“ v tvojej vete je pojem džendru preda len pojmom obecným, druhoradým, priveľmi všezahrňujúcim a teda konkrétne nezmyselným. Jednoducho, Damas, pojem džendru nepredstavuje (či prioritne nezahŕňa) „sociologický“ okruh „strednej vrstvy“ bez špecifikovania jeho ďalších scenárov…, a tak ako ostatné vyjadrenia ostáva aj tento pojem uväznený niekde vo významovom vzduchoprázdne. Predpokladám ale, že o tom vieš, a v tichu pracovného stola v kuchyni potichu priznávaš, že tieto formulácie ti veľmi nevyšli. Aj keď môže byť napokon veľmi povznášajúce pripísať si na zoznam „dosiahnutých výsledkov“ ďalšiu čiarku za ďalšiu „umeleckú recenziu“.
Ale rýchlo ďalej, času je málo: z konštrukcií či štylistiky tvojich viet navyše vychádza pôsobenie autorov Alexandra Tinea a Attilu Szücsa negatívne. Priznávam sa, pán sudca, s oboma som vystavoval, som za to okolnostiam samozrejme vďačný. Damas, v tejto chvíli len krátka lektúra zo súčasného umenia pre laikov: aj A. Tinei aj A. Szücs patria medzi dôležitých autorov súčasnej európskej maliarskej scény; v istom zmysle je teda prizanie môjho pohybu na území (cit.) „džendrifikačne premenenom na domicílium usadenej strednej vrstvy, kde vystavujú päťdesiatnici Attila Szűcs či Alexander Tinei“, prejavom kladným či pozitívnym, hoci si – to je mi jasné – práve tejto vete v tvojej „recenzii“ prikladal význam negatívny a dehonestujúci. No, Damas, rýchlo rýchlo do knižnice doštudovať si súčasnú maľbu, nech ťa čitateľ nemusí považovať ža autora nekompetentného! Žiada si to predsa len hlbšie načrieť do naštudovaného vizuálneho submenu a spájať veci, ktoré spájať možno. Hoci na druhej strane predsa len, dávať ma do priamej súvislosti s ikonografiou, formalizmom prejavu alebo optikou a námetmi prác Alexandra a Attilu je pohľad nepoučený a laický.
Vážení diváci, opona sa otvára, prichádzame k najdôležitejšieumu bodu tvojho textu: obvinenie z „bezostyšného“ (úžasné slovo!) porušenia akejsi dohody je už ale iná vec, dokonca vec nesmierne vážna, hoci ani po opätovnom rozpitavní tohto obvinenia so zamestnancami Kunsthalle (Nina Vrbanová, Magdaléna Fábryová), Galérie DOT (Kamila Kýšková) či mojej spolukurátorky výstavy Neue Wilde (Krystína Jirátová) sme absolútne nedokázali prísť na to, čo týmto obvinením myslíš a o čom toto nezmyselné obvinenie vlastne je. (Opäť im všetkým ďakujem za profesionalitu a ústretovosť pri realizácii všetkých výstav.) Papier neunesie stanoviská ľudí k týmto tvojim konkrétnym vyjadreniam, a ja sa ich preto teraz zo slušnosti rovnako vzdávam.
Damas, na záver len veľmi obecne: kritizovať – okrem iného – každú z doterajších výstav v bratislavskej Kunstahalle si žiada predsa len o niečo viac erudovanosti, než akou disponujú tvoje texty. Čím to je? Potrebou zviditeľniť sa? Vpísať svoje meno do kruhov výtvarného umenia? Alebo celkom jednoducho presvedčením o opodstatnenosti vlastných „vypointovaných“ úvah? Môžem ti ale sľúbiť, že aj naďalej budem pred ľuďmi obhajovať (aj napriek ich rozporuplným pocitom pri tvojom príchode na akúkoľvek vernisáž) tvoje legitímne právo písať akékoľvek texty obsahujúce akékoľvek vyjadrenia. A obhajovať aj to, že písať – aj napriek tomu, že nie vždy sa každý text podarí – môže v podstate úplne každý. Neboj sa, raz sa to – nejako a niekde – určite musí podariť. Len nestrácaj entuziazmus!

Martin Gerboc, Praha 15. 10. 2019
(ad.: Damas Gruska: „Raz sa to musí podariť“, in: Artalk.cz, 14. 6. 2019)

ad2
Hm, napadol mi ešte jeden pojem, ktorého prínos pre tvoj text, Damas, je snáď ešte scestnejší. Ak by si v rámci pojmu gentrifikácie veľmi „šikovne“, neprehľadne a mätúco myslel na „zazobaných“ umelcov orientujúcich sa na prostredia nonkomformných subkultúr…, čo je ale v prípade Alexandra Tinea a Attilu Szücsa (nehovoriac už dokonca ani o mne) úplne pomýlené, znamenalo by to snáď ešte väčšie nepochopenie našich prác a teda nábeh na ešte väčšiu plytkosť tvojho textu…