Artalk.cz

Krajiny „snivca“

Ján Valík predstavil svoje maľby v bratislavskej Galérii Čin Čin na výstave pod názvom Vidím trojmo. Jeho maľby pôsobia jednotne napriek tomu, že boli vytvorené na troch rôznych rezidenciách v Banskej Štiavnici, Bruseli a v Pekingu. Damas Gruska v recenzii reflektuje aktuálnu Valíkovu výstavu, no zároveň približuje aj výstavu Rastislava Sedlačíka v tom istom priestore a porovnáva ich rôzne autorské uchopenie krajiny.

Krajiny „snivca

Pred desiatimi mesiacmi prebehla v bratislavskej Galérii Čin Čin výstava Rastislava Sedlačíka MestSKá krajina Lab. Terajšia výstava jej sotva môže byť vzdialenejšia, hoci obe spája téma krajiny. U Sedlačíka (1980) je to, ostatne ako sám názov naznačuje, krajina mestskej periférie a urbanistickej „sídliskovej kaše“, ktorú nie len pasívne stvárňuje, ale s ňou i aktívne laboruje. Je to veľmi konkrétny priestor, zďaleka nie len oným SK v názve a osobitosťou našej mestskej krajiny. Priestor je ľudoprázdny, ale stopy človeka či života sú cítiť, jeho „lapače“ dokonca zachytávajú špecifickú DNA prostredia. Obrazne aj doslovne. Uvažuje konceptuálne. S farbami narába triezvo, prevládajú tlmené pastelové tóny, nemá problém s veľkými monochrómnymi plochami, ale vie byť aj celkom konkrétne realistický. Skrátka, umeleckými stratégiami veľmi pestré, obsahovo veľmi osobné a svojím spôsobom i konkrétne. A to celé v dômyselnej inštalácii, ktorou sa divák prepletá.

Silný protipól výstavy Jána Valíka. Desiatka olejov na plátne, všetky z vlaňajška. Žiadne SK. Cestuje po svete a nasáva krajinu, presnejšie krajiny, aby z nich potom, v pamäťovej stope, vytváral archetypálne krajiny spomienok. Tiež ľudoprázdne. Niekde sa nám zdá, že v ich abstraktnom zobrazení zacítime čosi exotické ďalekého východu, inde čosi veľmi domácky známe. Farebnosť je síce výraznejšia, ale príliš žiarivých farieb sa nedočkáme, forma expresívnejšia, ťahy štetca sú niekedy jasne rozpoznateľné, inokedy sú farby skoro až akvarelovo rozpité. Výrazovo ako keby nadväzoval na umelecké prúdy spred sto rokov, i keď rieši už iné otázky. Formou sa pohybuje na pomerne malom priestore. Inštalácia klasická, len s výnimkou kartónových krabíc, evokujúci nomádske rezidenčné presúvanie spolu s celou maliarskou batožinou a premaľbovým skicárom. Počas trvania výstavy navyše pozýva diváka, aby na sociálnej sieti sledoval jeho umelecké pôsobenie v rámci prebiehajúcej pekingskej rezidencie.

Ján Valík má svoj zreteľne formujúci sa maliarsky rukopis, čo je jeho silná stránka. Ale, zvlášť u mladého autora (1987), to skôr či neskôr môže byť problém. Zdá sa, že od študentských čias prestal experimentovať s inými médiami a plne sa sústredí na maľbu. Presnejšie, hlavne na „krajinomaľbu“ či skôr maliarsku „krajinokonštrukciu“. Na jej abstraktnú, emocionálnu podobu. Ostatne, konečnou destináciou závesného obrazu je skôr iný interiér než ten galerijný. A je to tak v poriadku. Viem si predstaviť, že tie jeho si tam ľahko nájdu dobré miesto. Imagináciu diváka budú stále podnecovať. Otázkou je skôr, kedy autor sám začne narážať na hranice svojho terajšieho umeleckého programu, obmedzenia svojich „vnútorných“ krajín, nech by ich „nasával“, koľko len chce a kde len chce. Teda, to je ten lepší prípad. Že narazí. Škoda by bola, keby ostal uzavretý – napriek cestám po celom svete – a neposúval sa ďalej. Tematicky i maliarskym rukopisom. To by sa postupom času stal len ilustrátorom pôvodných umeleckých ambícií či dizajnérom. Ale v tom to prípade nie je náraz až tak nutný.


Ján Valík: Vidím trojmo / Kurátorka výstavy: Hana Kucharovičová / Galéria Čin Čin / Bratislava / 3.–30. 4. 2019

Fotoreport z výstavy tu.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *