Artalk.cz

TS: Žofia Dubová

Žofia Dubová: Každý je ostrov / Kurátorka: Beata Jablonská / Galéria Čin Čin / Bratislava / 6. 2. – 1. 3. 2019

Žofia Dubová: Každý je ostrov

Kurátorka: Beata Jablonská

Galéria Čin Čin, www.galeriacincin.sk , oh: p.-p. 14.00 – 18.30

Otvorenie: 5.2. 2019, trvanie: 6. 2. – 1.3. 2019

Žofia má vo svojom zápisníku medzi množstvom iných poznámok napísané aj toto:

Tak se zdá, že v tváři v tvář nezměrnosti bude tázaná bytost přirozene upřimná.

Místo převládne nad ubohými a proměnlivými společenskými poměrmi.

Jak cenné by bylo album míst s jehož pomocí bychom se dotazovali své osamělé bytosti, aby nám odhalila svět v němž bychom měli žít, abychom byli sami sebou.

Nie je dôležité, kedy objavila slová francúzskeho filozofa Gastona Bachelarda z jeho Poetiky snenia, ale nenašli by sme lepší úvod k jej súčasným maľbám. Sú sa na nich ostrovy – miesta, vynárajúce sa z plochy obrazu, z priestoru krajiny. Nie je to radikálny obrat voči jej predchádzajúcej tvorbe, krajina bola doposiaľ jedinou témou a námetom jej fragmentárnych obrazov. Ich podoba, vyskladaná a pozliepaná z viacerých obrazových fragmentov, je totiž výsledkom jej vlastnej autorskej techniky, ktorá by sa dala nazvať „prezliekanie obrazu“. Už vo svojej diplomovej práci napísala, že: „keď maľuje obraz, myslí na slobodu“. A paradoxne, ak vynecháme všetky osobné mimo obrazové asociácie, jej sloboda v maľbe je postavená práve na uvedomení si jej obmedzení. Nevykračuje z rámu, tak ako je to v súčasnosti zvykom, nesmeruje k intermediálnym presahom, ani nespochybňuje médium maľby. Zostáva v ráme, v obraze aj v maľbe, ale inak – vystavuje ich novým neobvyklým situáciám. Určujúcim krokom, ktorý naštartoval jej spôsob tvorby, bolo spochybnenie okraja obrazu. Namaľovaný obraz zloží z jeho rámu a prerámuje inak, v menšom, alebo väčšom rozmere. Akoby ho vyzliekla a obliekla na nové telo. A zrazu, to čo bolo okrajom sa stáva ústredným námetom. Čiary a plochy pôvodného rozhrania sa objavia ako centrálny motív maľby, nie jej prehliadaným krajom. Z nutnosti rámu sa stala idea a z hrany obrazu, trebárs horizont vpísaný do plochy obrazu, alebo rovno krajiny.

Vlastné konštruovanie obrazu jej takto otvorilo nové riešenia. Obraz rozbila na fragmenty, aby ho znovu pospájala v nových farebných a priestorových možnostiach. Už ako preformátované obrazy, maliarske objekty, či asamabláže. Možno, by tu niekde mohla zostať – v samotnej autonómnej skladbe, v abstrakcii farieb, v mäkkých plochách a ostrých hranách. Ale nechce sa zbaviť krajinárskej „popisnosti“, lebo tá je absolútnou a rovnocennou súčasťou malieb. Pretože krajina, z ktorej prvotne v maľbe vyšla, nie je len zástupnou témou – je ňou sama, je autoportrétom. A nateraz pridala „ostrov“. Zatiaľ je len čiastočne prebádaným výstupom. Môže byť iba znakom, ale aj asociáciou, pocitom, skúsenosťou. Už Gilles Deleuze vtiahnutý do „ostrovných tém“ opísal silu, ktorou je človek priťahovaný k ostrovom, ako zvláštne protirečivú. Snívať o ostrovoch, či už s úzkosťou alebo radostne, znamená snívať o oslobodení sa od všetkého. Ale znamená to, aj snívať o  tom, že sa dá znova začať. Nazval to „čistým vedomím ostrova“, vedomím, ktoré umožňuje človeku aktivovať jeho schopnosť tvoriť, už len tým (alebo práve tým), že najprv utvorí sám seba . Povedal to asi takto: „Žiť svoj život znamená byť jeho tvorcom, byť slobodný a vymyslieť ho nanovo“.1

Výstavný program Galérie Čin Čin v r. 2019 podporil Fond na podporu umenia.

1 Odvolanie na text Gillesa DELEUZEA: Príčiny a dôvody pustých ostrovov, in Pusté ostrovy a iné texty 1953 – 1974). Hermann & synové. Praha 2010 je inšpirované textom Christelle NICOLAS: Človek, ktorý vynachádza sám seba: americkosť a ostrovnosť v dielach Jonasa Mekasa, Henriho Davida Thoreaua, Beatrice Gibsonovej a Adolfa Bioya Casaresa, predneseného na XXVIII. Ročníku Letnej univerzite francúzskej filozofie Asociácie Jána Husa.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *