Je socha bytosť alebo zbraň?

Výstava Julie Bény v brněnské pobočce Polansky Gallery je podle autorky recenze Kataríny Hládekové ochutnávkou její tvorby. Béna, většinou tvořící v médiu peformance, zde představuje soubor kovových instalací, jež dohromady tvoří scenérii inspirovanou knižním cyklem Hyperion od Dana Simmonse. Hládeková zkoumá jak prostor na pomezí sochařství a performance, v rámci nějž se Julie Béna pohybuje, tak paradoxní vztah mezi opačnými přístupy – přítomnými na umělecké scéně – k těmto médiím.

Je socha bytosť alebo zbraň?

V brnianskej pobočke pražskej súkromnej galérie Polansky prebieha do 20. októbra výstava s názvom GENESIS. Stojí za ňou v Prahe pôsobiaca umelkyňa francúzskeho pôvodu, Julie Béna. Táto autorka má široké skúsenosti v umeleckej prevádzke podložené okrem iného i účasťou na programe veľkých francúzskych galerijných inštitúcií. Vo svojej tvorbe sa často vyjadruje prostredníctvom média performance s extenziou do objektov a inštalácií inšpirovaných divadelnou, televíznou a filmovou scénou. K obom, aj keď napohľad protichodným, médiám – k performance a k objektu – pristupuje Julie Béna s takmer totožnou stratégiou. Hľadá a následne hyperbolizuje fragmenty daných médií. Podieľajú sa totiž na prenose tých príbehov, ktoré v divákoch vytvárajú ilúziu pravdivosti a ktoré odkláňajú ich pozornosť od reality smerom k imerzívnej fikcii. Možno by sa dalo dokonca tvrdiť, že neustále pokusy o prepájanie sochy a performance prostredníctvom zdôrazňovania rezíduí rozpadnutých literárnych (televíznych, divadelných, filmových) žánrov sú jednou z hlavných línií autorkinej tvorby.

Pre výstavu GENESIS vytvorila Julie Béna sústavu antropomorfných skulpturálnych objektov pripomínajúcich rozobratú a chybne znovu zloženú antropomorfnú „drôtenú“ kostru divadelnej kulisy. Na výrobu použila techniku ohýbania a zvárania kovových profilov a plechov v kombinácii s občasnými akcentami v podobe readymades (vlasy) alebo kontrastných materiálov (tónované sklo). Ide o proces, ktorý sa dá v súčasnom umení považovať za bežný až konzervatívny, čo zodpovedá i zameraniu súkromnej galérie, pre ktorú je výstava koncipovaná. Tak, ako už viackrát v minulosti, aj v prípade tohto projektu autorka zasadila svoje diela do už existujúceho literárneho kontextu. Konkrétne vychádzala z fikčného sveta sci-fi románu Hyperion z cyklu Hyperion Cantos amerického spisovateľa Dana Simmonsa z roku 1989 (u nás vydaného v českom preklade v roku 1996). Z kurátorského textu sa dozvedáme, že súsošie je pravdepodobne voľnou interpretáciou záporného hrdinu príbehu: stelesnenia zla, monštra alebo „záhadné entity, která zabíjí téměř každého, kdo jí zkříží cestu, tak, že nabodne oběti na obrovský strom a ponechá je tam napůl živé, aby navěky trpěly,“ píše v kurátorskom texte Christina Gigliotti. Otázkou je nie len to, do akej miery sa autorke podarilo „bytosť-zbraň“ vystihnúť, ale i to, či bolo navodenie dramatickej situácie autorským zámerom. Základná predpokladaná ambivalencia organizmu živého, ale smrtonosného, ktorú, ako som vyrozumela, má sústava objektov reprezentovať, totiž zostáva v rovine estetizovanej ilustrácie. Výsledná „priestorová kresba“ je vo svojej podstate vyvážená a harmonická, aj napriek využitiu typických „zlomených“ línií alebo dekonštrukcie „kresby“ na niekoľko fragmentov.

Knihu Dana Simmonsa som nečítala a nie som teda fundovaná toto porovnanie posúdiť. Nepredpokladám ale, že je prečítanie knihy vôbec podmienkou pre interpretáciu inštalácie Julie Bény ako takej. Voľný vzťah literárnej predlohy a tohto diela je, ako som na základe týchto úvah vyvodila, viac formálneho a symbolického než obsahového charakteru. Slabosť ich väzby teda je, podľa môjho úsudku, autorským zámerom. To, čo som pred chvíľou nazvala estetizovanou ilustráciou, sa totiž, pod prizmou dlhodobej práce autorky, javí ako vopred premyslená hra na šikovné využívanie zaužívanej symbolickej reprezentácie s odkazmi na postupy a ikonografiu maliarstva (a sochárstva) prvej polovice dvadsiateho storočia, ako i na stratégie popkultúry derivované z tendencií kostýmovej tvorby a scénografie. Skutočným hrdinom výstavy GENESIS je potom statická kulisa. Dalo by sa tiež povedať, že podobne je nehybná scéna i hrdinom kontextu súčasného umenia. Ako keby bol sám objekt „bytosťou-zbraňou“. Do popredia záujmu sú síce stále viac tlačení autori umeleckých diel a rola ich subjektívnej kontextualizácie pre interpretáciu diela. (Dôležitosť tematizácie kontextu mesta, galérie alebo krajinu, pre ktoré je umelecké dielo určené, dokonca spomína aj Béna v rozhovore na UMA Audioguide pre výstavu Purple Unicorn v galérii Ferdinanda Baumanna.) Paralelne sa ale v umení už dlhšiu dobu rozvíja i diskusia o možnosti vlastného života (inak neživých) objektov v abstraktnom i konkrétnom slova zmysle – a ako dokazujú súčasné tendencie navrátenej materializácie umenia, i objektov v zmysle statických artefaktov. „Dotkne se nás smrt jen na chvíli, nebo se nás dotýká neustále a pomalu nám prsty zakrývá ústa, dokud se neudusíme posledním vydechnutím?“ pýta sa hneď na začiatku svojho krátkého úvodu k výstave Christina Gigliotti. Táto otázka (ako i alúzie na spomínané sci-fi) môže byť vnímaná ako textové vodítko vedúce k úvahe nad povahou rigídnosti neživého a dynamickosti živého.

Výstava by sa teda síce formálne dala interpretovať len cez jazyk – a cez jeho syntax, bola by to ale len polopravda. Zúženie interpretačného kľúča a nahliadanie na výstavu ako na komentár k žánrom v literatúre, scénografii, divadle alebo filme a televízii by ale výstavu ochudobnili o jej hlavnú metaforiku. Tá sa totiž nachádza niekde na intervale medzi objektom a performance, kulisou a náznakom, dolovaním z archívu všetkého, čo máme napozerané, a bezprostrednou skúsenosťou s artefaktom zasadeným v konkrétnom priestore a kontexte. Vtip, humor, karikatúra na jednej strane a rozpad, strnulosť, nehybnosť na strane druhej. Podobný druh napätia spôsobený spájaním protichodných predstáv o formálnych a hlavne obsahových aspektoch „múzických umení“ vyvoláva autorka aj vo svojich akciách tvoriacich jadro jej tvorby v pravom zmysle slova. Julie Béna v nich spieva, číta, rozpráva, používa mimiku, gestikulačné pohyby, tanec. Ako performerka sa často vzťahuje k hrdinovi ako k samotnej téme. V role sochárky zas vytvára objekty-kulisy na hrane modelu či zástupcu uvažovania o dramatizovanom prostredí. Predovšetkým nimi rozširuje interpretáciu témy hrdinu príbehu, zasadeného do kontextu a živého vo fantázii. Bez vonkajšieho podnetu však ide – analogicky s charakterom monštra z románu Hyperion – i o hrdinu nehybného, strnulého, polomŕtveho a položivého.

Okľukou sa nakoniec vraciam aj k priestoru, ktorý výstavu prezentuje. Kombo „performance-objekt“ je totiž mimochodom chtiac alebo nechtiac v istom zmysle i potvrdením duality smerovania súčasnej umeleckej scény rozdelenej na prezentáciu (progresívnejšie a menej predajné) a predaj (s dôrazom na artefakt), pričom „dočasná“ performance a „večná“ socha na prvý pohľad myslene stoja na protiľahlých hraničných bodoch. Výstava, a s otáznikom možno i galéria, sa medzi týmito bodmi snažia nájsť kompromis. Škoda len, že pre brnianske prostredie, v ktorom vystavuje Julie Béna – pokiaľ viem – samostatne prvý krát, predstavuje výstava skôr ochutnávku než intenzívny vhľad do korpusu jej práce. A posledná poznámka k Polansky galérii v Brne: je ťažko nájsť.

Julie Béna / Genesis / kurátorka: Christina Gigliotti / Polansky Gallery / Brno / 6. 9. – 20. 10. 2018

Foto: Jan Kolský