Dve verzie jednej výstavy

Niekedy sa stane, že je výstava lepšia na fotkách ako v realite. Peter Megyeši vo svojej recenzii hodnotí obidva pohľady, reálny aj internetový. Keď vidíme fotografie, je nám ľúto, že sme na výstave neboli alebo ju už nestihneme. Keď si prečítame recenziu zistíme, že sme ju vlastne videli v lepšom alebo horšom svetle. Každopádne je jasné, že nikdy neuvidíme všetko a niekedy je to otváracími hodinami, niekedy technikou a niekedy zlyhá ľudský faktor. Výstava Jaroslava Kyšu možno práve tento fakt reflektuje najviac, či už v interaktivite, jedinečnosti nevideného a samozrejmosti videného.

Dve verzie jednej výstavy

Premyslené sofistikované projekty, realizácie na vysokej technickej a technologickej úrovni, perfekcionizmus v prevedení, schopnosť minimalistickým gestom komunikovať myšlienky a emócie, pôsobivé vizuálne metafory, efektné využívanie základných fyzikálnych princípov, jasný autorský program, reagujúci na široko definované spoločenské problémy. Práve tieto atribúty tvorby sa spájajú s Jaroslavom Kyšom (1981), vizuálnym umelcom, ktorý sa presadil na domácej scéne i v zahraničí (Finalista Ceny Oskára Čepana 2004 a 2014, Szpilman Award 2011, Cena Nadácie Novum 2017).

S poznaním jeho predchádzajúcich diel som preto išiel na aktuálnu výstavu We see objects around us because of the light they create v košickej Šopa Gallery opäť pripravený na výrazný zážitok - vizuálny i intelektuálny. Očakával som vytrhnutie z nereflektovaného vnímania reality, precízne formulované odchýlenie od stereotypu a naštrbenie predstáv o zdanlivo nemenných pravdách.

Samotná expozícia v dvoch miestnostiach je tvorená štyrmi otáčavými sochárskymi stojanmi, ktoré sú prepojené pásom, takže točenie s jedným stojanom dáva do pohybu i ďalšie. Na jednom zo stojanov je blok kameňa, na ďalších troch sú jeho viac či menej verné hlinené kópie. Tlačová správa uvádza: „Autor tu prezentuje interaktívnu a technologicky náročnú site-specific inštaláciu, v ktorej zachováva - a zároveň aj rozširuje – jemu vlastné strategické postupy. Jedným z nich je aj schopnosť vyťažiť z nepatrného odchýlenia od reality silný metaforický a polysémantický obsah.“ Snažím sa zistiť, v čom spočíva miestna špecifickosť inštalácie, uvažujem nad možným významovým spojením s rozmernou kachľovou pecou v rohu miestnosti, ktorá opticky dominuje inak vyprázdnenému interiéru s bielymi stenami.  Zmenil by sa význam inštalácie, keby bola prezentovaná v galérii typu White Cube, oproti terajšiemu priestoru niekdajšieho veľkometrážneho meštianskeho bytu? Je vizuálna konkurencia v podobe pece vo vyprázdnenom interiéri iba nechceným rezíduom pôvodného využitia priestoru a mám ju teda ako divák a interpret ignorovať? Začínam tápať. Galerijný personál mi podáva pomoc v podobe informácie, že hlinené výtvory na podstavcoch sú výsledkom spolupráce so sochármi z miestnej Fakulty umení - tí ich vytvárali performatívne, v jeden moment podľa kamenného vzoru, pričom sochár pri štvrtom stojane v druhej miestnosti bol už odkázaný iba na sledovanie vznikajúcich kópií, keďže na originálnu predlohu v prvej miestnosti nevidel. Zvedavý sa opäť začítam do tlačovej správy: „Tak sa sochárske stojany menia na nepatrný, ale vo svojom vnútri zložitý mechanizmus (akúsi manufaktúru), ktorý diváka vyzýva k účasti na sochárskom modelovaní pôvodného objektu podľa jeho kópie. Prítomnosť diváka / performera je tu, podobne ako v iných dielach, kľúčová.“ Nerozumiem. Galerijným pracovníkom som vyzvaný, aby som sa dotkol hliny, možno sa ju pokúsil i modelovať, nezodpovedanou otázkou je prečo. Potvrdí tento dotyk diváka deklarovanú interaktivitu výstavy? Ako empatický a ústretový divák rozmýšľam nad „silným metaforickým obsahom“, ktorý mi má dielo poskytnúť, snažím sa dekódovať „polysémantický obsah“. Po interpretačnej snahe prichádzam iba k záveru, že sledujem v podstate popisnú ilustráciu o posune a skresľovaní informácií, pripomínajúcu vizualizáciu princípov hry na Tichú poštu, kde je porovnávaná zdrojová informácia s poslednou v rámci komunikačného reťazca. V kurátorskom texte Erika Vilíma sú referencie na výrazné autority (Friedrich Nietzsche, Marshall McLuhan, Pierre Nora), čo v celkovom kontexte informačnej hodnoty kurátorského textu vyznieva ako zbytočnosť a evokuje dojem intelektualizácie banality a zastrešovanie sa diskurzmi, ktoré sa zdajú pre samotnú inštaláciu irelevantné.

Sprevádzajúcim galerijným personálom som upozornený na nalepené LCD fólie na oknách galérie, ktoré majú rozkladať prirodzené svetlo na základné farby spektra a významovo dopĺňať celú inštaláciu, k tomuto javu však nedochádza. V priebehu rozhovoru zisťujem, že tento svetelný efekt je viditeľný okolo poludnia, a skutočnosť, že ho nemôžem pozorovať súvisí logicky s tým, že otváracie hodiny galérie sú od 16 do 18 hodiny. V svetle tohto faktu pôsobí názov výstavy We see objects around us because of the light they create skutočne ironicky.

Koľko sa už napísalo recenzií o nefunkčných interaktívnych inštaláciách, o problémoch so zvukom i obrazom pri videoprojekciách, o zle osvetlených obrazoch a nevhodne prezentovaných objektoch. Košická výstavná situácia s nenaplneným prísľubom slnečných efektov mi pripomenula site-specific inštaláciu Východ - Západ Dominika Langa v pražskom Veľtržnom paláci v roku 2013, kde autor pracoval i s východom a západom Slnka, pričom však počas bežných otváracích hodín Národnej galérie nebolo možné tento prírodný jav sledovať. Ďalšia z radu nekončiacich konfrontácií so skutočnosťou, že produkčné podmienky prezentácie diela nezodpovedajú intenciám autora a kurátora.

Pri písaní recenzie a prezeraní oficiálnej fotodokumentácie výstavy som si ale uvedomil, že existuje i druhá verzia košickej výstavy, ktorú som objavil až teraz a je určená pre digitálny svet: kachľová pec na nej nie je a nerozptyľuje tak pozornosť a ani nevzbudzuje neželané interpretačné rozpaky, výstava je samozrejme interaktívna a zobrazená ako performatívna udalosť a steny i podlahu oživujú dúhové farby rozloženého svetla pôvabne putujúce expozíciou. Názov výstavy We see objects around us because of the light they create tak nevedomky popisuje jeden z aspektov našej „postinternetovej situácie“ a súčasného sveta umeleckej prevádzky a týka sa predovšetkým svetla digitálnych obrazoviek.

Jaroslav Kyša – We see objects around us because of the light they create / Kurátor výstavy: Erik Vilím / šopa gallery / Košice / 18. 4. - 31. 5. 2018