COČ 2017: Politika (nežnej) vzbury

Výstava finalistů Ceny Oskára Čepana končí již tento týden, Daniel Grúň se proto za ní ještě jednou ohlédl a okomentoval ji nejen ve vztahu k letošnímu velmi diskutovanému vyhlášení, ale také jako samostatnou přehlídku s vlastním tématem. Ve svém příspěvku, který zaslal redakci Artalku a který se řadí k dalším publikovaným komentářům (jeden od Anežky Bartlové a Martina Vrby, druhý od Lukáše Likavčana a Kristíny Országhové), popisuje výstavu finalistů jako mycelium (podhoubí): "Mycelium je skôr ekosystém než výstava, je to živočích-rastlina, posthumánny obraz kolektívneho tela, ktoré má rozostrenú tvár, ale veľmi zreteľný hlas."

Politika (nežnej) vzbury

Po tom, čo porota oznámila v slávnostný večer mená všetkých finalistov – APART Collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková – ako víťazov Ceny Oskára Čepana, na chvíľu sa zdalo, že v napätom ovzduší rozpačito zvíťazila solidarita medzi umelcami, sebaorganizácia a kritický potenciál nad mýtom individuality kreátora-tvorcu. Že ide o zlomový ročník a neopakovateľnú skúsenosť, ktorá anticipuje budúce podoby umenia, asi netreba obzvlášť zdôrazňovať. Zdieľané autorstvo a nadsubjektívna subjektivita, ako vektor posthumanizmu a transdisciplinarity v ére postinternetu, sú základným posolstvom tohto ročníka. Ale možno viac než to, ide predovšetkým o vznik kolaboratívneho diela, ktoré zasahuje etické a ekonomické otázky súčasného umenia na Slovensku. Ide tu o transformáciu vládnuceho imperatívu „robiť umenie” a „byť umelcom” priamo v srdci operatívneho mechanizmu umenia. Táto nežná vzbura zasahuje produkčné mechanizmy disfunkčných a neplnohodnotne autonómnych slovenských inštitúcií umenia. Multižánrová inštalácia je sebareflexívny hybridný environment – má hlas, gesto a výpoveď.

Čo sa zmenilo?

Energetická fúzia autorských postupov nastala v momente, keď sa ukázalo pre všetkých finalistov spojenie síl ako tá najlepšia cesta vzdoru a adaptácie v nie práve priaznivých podmienkach pre produkciu nového diela. Rozhodnutie k spolupráci viedlo plynule k pohybu, k intersubjektívnej dynamike. Finalisti reflektovali, kritizovali a dávali svoje statusy pocítiť aj verejne. Táto dynamika spojila ich hlasy dohromady. Text Kto je Cena Oskára Čepana? vyzýva k zmene modelu fungovania tejto inštitúcie: „sme malá scéna, ktorá nepotrebuje polarizáciu a súťaž, ale dialóg a spoluprácu.” Práve táto črta nadsubjektívnej solidarity a svojpomoci už nejaký čas pôsobí ako motor asi všetkých zo zúčastnených tvorcov. Zuzana Žabková (1987) rozvíja svoje projekty na priesečníku choreografie a videoinštalácie. Viaceré jej výstavy vznikli v integrálnej spolupráci s inými umelcami (Lucie Mičíková), tanečníkmi a choreografmi. Spolupráca s choreografom René Alejandro Huari Mateus (CO/DE) na performancii Lupe ju možno ešte viac a nástojčivejšie priviedlo k pohybovej expresii tela. Žabkovej tancujúce telo elektrizuje priestor a stavia na koncentrovaných obrazoch emócií. Nik Timková (1986) sa ponára do fluidnej sféry identity v postinternetovom veku. Jej mäkké plastiky, inšpirované prácou s textilom a módou osemdesiatych rokov, sa kníšu v priestore alebo vädnú na podlahe ako bezvládne telá. Jej diela asi najviac smerujú k tvrdému jadru „self”, ku krehkej neprenosnosti a zameniteľnej figúre osobnosti, ktorej premennou je logo, značka. Katarína Hrušková (1984) vo svojich zvukových inštaláciách a performatívnych čítaniach pracuje s autorským textom a s fotografiou. Jej podmanivé hlasové architektúry vťahujú diváka do sféry exaltovanej subjektivity, haptickej intimity tela, ktorou autorka aparátom jazyka zachytáva vnímateľný svet. Autopoetika Kataríny Hruškovej sa pohybuje tesne pod kožou a tesne nad kožou, jej médium je ľudský/ženský hlas. Kolektív APART (Denis Kozerawski, Peter Sit, Magdaléna Scheryová a Andrej Žabkay) pôsobí na križovatke publikačných projektov a performatívnych situácií, ktoré majú často hybridný charakter prednášok, výstav a diskusných stretnutí. Členovia kolektívu sú umelci, kurátori a vydavatelia nedeliteľne a absolútne. Ich aktivity smerujú k mapovaniu marginalizovaných alternatív v lokálnom a globálnom prostredí. Ak sa teda pýtame, čo sa zmenilo v prístupe týchto umelcov, bude to pravdepodobne súbor snáh, ktoré vedú k transformácii výstavy ako umeleckého média a k pochopeniu umeleckej práce ako anticipátora ďalekosiahlych spoločenských zmien.

Plurál solidarity v permakultúre

Umelci sa už počas príprav tzv. „Čepan Talkov” stali najprv spoluorganizátormi a následne aj sebaorganizovanou jednotkou, čo nepochybne vyviedlo z miery aj samotných organizátorov COČ, ktorí len s ťažkosťami dokázali s umelcami viesť dialóg. Je v poriadku a správne, že organizátori stavili na eventy, diskusie, prezentácie. Ale zjavne sa im nepodarilo nastaviť profesionálne podmienky k tomu, aby mohli finalisti naplno predstaviť verejnosti ich aktuálnu tvorbu. Spojenie síl preto vnímam ako odpoveď na problematické inštitucionálne zázemie a neschopnosť organizátorov COČ zabezpečiť ho. Už letmý pohľad na portfóliá naznačuje, že sa finalisti suverénne pohybujú minimálne v európskom prostredí, viacerí z nich v zahraničí aj žijú a začínajú sa profesionálne etablovať na medzinárodnej scéne. Domáce skromné podmienky by možno neboli ani tým základným problémom, ako je skôr nedostatok porozumenia a solidarity. Spoločný prehovor a spoločný výsledok práce je účinným nástrojom pre politiku vzbury. Tento fakt pravdepodobne zohral rolu v rozhodovaní, že pre finalistov napokon nebolo dostatočne atraktívne súťažiť medzi sebou a namiesto toho, aby pokračovali ako autorské individuality, rozhodli sa pre spoločný postup: „ukázať si vzájomne, čo chystáme a podrobiť to spoločnej komunikácii”. Myšlienkové sféry adaptovali do jedného environmentu, ktorý artikulovali ako podhubie, Mycelium. Ako mycelium sa označuje zhluk prepletených vlákien, charakteristický pre huby a niektoré bakteriálne kolónie. V zásade je to miesto intenzívnej biochemickej a energetickej výmeny. Každý, kto sa čo i len trochu zaujíma o výtvarné umenie ihneď pochopí, že priestor v prízemí, v tzv. salóne Nitrianskej galérie je nevhodný pre výstavy súčasného umenia. Spoločným východiskom finalistov bolo rozhodnutie pracovať s podmienkami, ktoré sú im k dispozícii. A teda všetky podmienky, aj tie negatívne, si osvojili ako súčasť environmentu – koberec, žalúzie, prebúrané steny, kartónmi zatemnené okná. Umelci využili logiku permakultúry, podľa ktorej sú subjekty schopné fungovať na vybranom území ako udržateľný ekosystém. Privezený lesný mach mutuje do podoby hybridného tvora, v ktorom sa spájajú civilizačné prvky, a tento kolektívny hermafrodit predstavuje princíp zachovania energie na princípe sebestačnosti a symbiózy. Výstavnej prezentácii dominuje motív rituálnej očisty. Rastlinný oblek na nahom tele podporuje výrok, ktorý slúži ako motto výstavy: „Ak sa ma pýtaš, či by som sa mohla živiť slnkom, povedala by som, že sa v prvom rade musím celkom prestať hýbať a potom sa stať priehľadnou.” Tento spôsob obživy ale určite zatiaľ nevyrieši ekonomickú existenciu mladých začínajúcich umelcov a nefunkčnej umeleckej prevádzky na Slovensku. Výstava neuspokojí kategóriu „milovníkov” súčasného umenia, je vlastne dosť atypická, ťarbavá, ale pritom úprimná a seriózna vo svojej výpovedi. Mycelium je skôr ekosystém než výstava, je to živočích-rastlina, posthumánny obraz kolektívneho tela, ktoré má rozostrenú tvár, ale veľmi zreteľný hlas. Tento rok možnože viac než kedykoľvek predtým výstava slovenských finalistov ostro kontrastuje s profesionálnym výrazom prezentácie diel finalistov Ceny Jindřicha Chalupeckého v Pražákovom paláci Moravskej galérie. A to je nie jediný dôvod na zamyslenie. Navyše Mycelium má to, čím sa ťažko môžu pochváliť podobné prehliadky – reflektuje a komentuje prevádzkové mechanizmy umeleckej inštitúcie. Finalisti pocítili, že Cena Oskára Čepana potrebuje pomoc, preto ich treba počúvať, porozumieť im a pokúsiť sa o reformu. Ich výpoveď je ale tiež silným signálom navonok a žeravým uhlíkom, do ktorého treba dúchať tak vytrvalo, ako sa len dá.

Daniel Grúň

Daniel Grúň je teoretik a historik umění.

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana / APART collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková / Nitrianska galéria / Nitra / 10. 11. – 3. 12. 2017

Foto: finalisti COČ 2017