Benátky 2017: reprezentácie objektu a sochy v starej bašte umenia

Benátky 2017: reprezentácie objektu a sochy v starej bašte umenia

Popri prvotnom veľkom výstavnom koncepte Bienále umenia v Benátkach, pozostávajúcom z národných pavilónov, individuálne kurátorsky pripravených zo strany jednotlivých štátov a v priestoroch v Arsenale kurátorsky pripravené sekcie, existuje počas trvania bienále aj množstvo oficiálnych sprievodných výstav a aktivít. V samotných Benátkach prebieha však boj o miesto vo verejnom priestore či v prenájmoch galérií a palácov už roky dopredu. Verejné priestory Benátok tento rok zaplnili sochy najrozličnejších nadrozmerných veľkostí, materiálov (áno, aj v tom sa dá dnes ešte bodovať pri vizuálnom útoku na náhodného chodca a potencionálneho diváka). Koncentráciu umenia dopĺňajú sprievodné akcie oficiálneho bienále (tzv. collateral events). Jednou z nich je aj dvojvýstava Personal Structures, ktorú od roku 2002 organizuje GAA Foundation spolu s European Cultural Centre a má svoje výstavné priestory v Palazzo Mora a Palazzo Bembo, nachádzajúce sa na hlavných turistických trasách v Benátkach.

Personal Structures – Open Borders má ako podnázov každý rok inú tému, tento rok to bolo „Time, Space, Existence“, dosť všeobecné na to, aby bolo pod to možné skryť čokoľvek, čo sa aj vo výsledku udialo. Na organizácii Personal Structures – Open Borders sa podieľa asi sedemnásť kurátorov. Výstava tento rok predstavila diela viac ako dvesto umelcov. Pozoruhodný je výskyt veľkého počtu svetoznámych mien: Carole Feuerman, Günther Uecker, Thomas Ruff, Andreas Sagmeister, Lawrence Weiner, Yoko Ono, Arnul Rainer, Julian Opie, Hermann Nitsch, Markus Lüpertz, Joseph Kosuth, Daniel Buren... a iných umelcov z celého sveta, s intenzívnejším prepojením na nemecký kontext a na staršiu generáciu aktuálnych sedemdesiatnikov a osedmdesiatnikov. Prekvapivý je aj sprievodný katalóg s viac ako 590 stranami a v ňom 10 strán venovaných podpore projektu alebo samotným umelcom.

Vo výbere Personal Structures – Open Borders prekvapí veľký výskyt sochárskych a objektových diel, ale v tomto kontexte sa niet čomu čudovať, podpora a snaha o prezentáciu objektu, sochy dosiahla v Benátkach povšimnutiahodný, široký záber.

Prezentácie sochy a objektov bolo tento rok naozaj intenzívne, sochy so svojím komerčným, resp. investičným potenciálom boli na verejných priestranstvách tento rok vo väčšom množstve. Benátky s takou subtílnou mestskou štruktúrou, náporom turistov, boli plné sochárskych objektov. Od zamlčateľného Damiena Hirsta cez (na verejnosti prvýkrát, posmrtne) vztýčený zlatý falus Jamieho Lee Byarsa až po turisticky enigmatické, gigantické ruky, vynárajúce sa z vôd Canalu Grande, podopierajúce jeden zo zvetraných palácov (dielo Lorenza Quinna). Ak je niečo gigantické, lesklé, svietiace, poprípade sa to hýbe, je to virálne –  príťažlivé pre počty zobrazení na sociálnych sieťach. Socha je na jednej strane outsiderom, nekonfekčným na skladovanie, transport, výstavný priestor. Na druhej strane so silným kapitálom (súkromných A-čkových galérií) a to bolo v Benátkach cítiť, príťažlivým artefaktom pre oko, na financie nenáročnou reklamou.

Späť k Personal Structures – Open Borders, ktoré malo výstavné priestory v palácoch Mora a Bembo a v Giardini Marinaressa. Cez sieť združujúcu európskych sochárov Sculpture Network, ktorá ponúkla svoje portfóliá organizátorom Personal Structures, sa zo Slovenska na tomto výstavnom projekte zúčastnili Miro Trubač (1986) a Robert Szittay (1972), obaja absolventi Vysokej školy výtvarných umení, obaja tvorcovia figurálnej sochy.

Slovenská figurálna socha to nemala na Slovensku po roku 1990 vôbec ľahké, obdobne ako figurálna maľba, až na výnimky starých bardov ako Jozef Jankovič.  Významovo bola predurčená na začlenenie do starého politického režimu a normalizačnej figurácie. V tvorbe sa žiadali nutné politické konotácie k umeniu a jeho významom, k novej spoločenskej situácii. Nová neo vlna dematerializácie umenia a pokrývanie nových foriem, od dominancie technológií cez performatívne formy až po nové možnosti priestoru v kontexte priestorovej inštalácie, figúru tiež vytlačili na okraj záujmu. Telesné ako vždy politické v súvislosti s rodovou tematikou sa artikulovalo predovšetkým  pri ženských autorkách alebo pri anticipácii ženskej rovnosti. Zatlačila sa možnosť prirodzenej existencie sochárskej figurálnej tvorby so svojimi štylizáciami ako vlastného autorského prežívania, ako autentickej skúsenosti. Preto si sochársky výraz vo figúre možno aj dnes prirodzene pomáha staršími estetikami (nejde celkom o modernistické prvky). Osobná politika autora, komprimácia vlastnej vizuality je dnes normálnym javom a súčasťou významových aj estetických vyjadrení niekoľkých autorov post-jankovičovej či post-melišovskej éry. Viditeľnejšie sa autori figurálneho vyjadrenia obracajú sami k sebe, k svojej existencii alebo k problematike mužských vzťahov (k iným jedincom, sami k sebe). Treba však konštatovať, že osobné, rodinné a vzťahové problémy sa stali v ostatnej dobe verejnými témami, preto je aj prirodzené, že okrem verejných politík sú súčasťou spoločenského problému aj výskumy a dokumenty výsostne osobných tém. V prípade mužských štúdií sa „individualizmus“ posunul od heroického významu aj k významu prehry a neúspechu. Rozširovanie tém mužských štúdií, kríza mužstva a rozvetvenie týchto významov: napríklad v nachádzaní mužských vzorov, porovnávaní možností ich nasledovania (napríklad aj verejná téma krízy autorít) sa vyvinulo aj zo spoločenských tém napriek tomu, že špecifikácia mužských štúdií, vyslovene mužských tém, v prostredí Slovenska nebola príliš rozvinutá.

Stále však pokrivkávajú lokálne možnosti uplatnenia sochárov, je to dokonca stále horšie rozvinuté ako v susednej Českej republike. V slovenskom kontexte sa preto stále rozširuje forma komornej plastiky (tento fenomén reflektuje napr. Bienále plastiky malého formátu).

Na výstave Open Borders – Personal Structures v Benátkach Robert Szittay po dohode s kurátorkami vystavil svoju staršiu sochu Alter Ego (2001) napriek tomu, že je to v ústraní pôsobiaci autor a pomerne výtvarne plodný, vystavil dielo ešte z konca svojich študentských čias na VŠVU. Szittayova tvorba sa javí ako primárne figurálna, treba sa však lepšie prizrieť. Jeho základnou metodikou je úzkosť, existencia, ktorá sa prejavuje vo figúre, ako aj v deštruovaných tvárach jeho sôch, v pomliaždených torzách. Ide o post-expresívne tendencie. Jeho diela sú často stvárnení v materiáli zo sadry, živice, z laminátu, výnimočne z vosku. Jeho vizuálne vyjadrenie je veľmi cyklicky uzavretým autorským problémom: vrstvené emočným prežívaním (vidíme to na grimasách sôch). Szittay je absolventom prof. J. Jankoviča, v podstate v mnohom nasleduje jeho sochársky predvoj, len to dotiahol do civilnejšej podoby sochy a s väčšími odkazmi na predvojnovú expresivitu v umení (ako k Jankovičovskej novej figurácii).

Miro Trubač je absolventom prof. P. Kovačovského a patrí ku generácii, ktorá figurálnu sochu v zásade odpolitizovala, odideologizovala. Okrem osobných tém sa nevyhýba ani inšpirácii z verejnej sféry, ktoré využíva ako metaforu, nadsádzku. Vo veľkom sa inšpiruje príbehmi vzťahu otca a syna, biblickými a mytologickými hrdinami. Vo svojej tvorbe sa venuje figurálnej soche v strednom a malom formáte, používa na to modelovanie v sadre, epoxide s tým, že ide o sólo diela, teda nie sadrové prototypy na odliatie do iného materiálu. Tomu napovedá aj to, že diela patinuje, koloruje. Na doplnenie súsošia používa nájdené materiály, neviaže sa na pravidlá v technológii ani v téme. Jeho témy sú v zásade o mužskom svete: o jeho stratégiách (svet biznismenov krútiacich sa v kruhu, držiac sa pritom za ruky), o svete domácich kutilov, o zakázaných prešľapoch správania, o vzťahu otca a syna v mytologickom predobraze Ikara – posunutého do novej ikonografie. S posunutím významu zaužívanej obrazovej ikonografie sa zaoberá často. Téma dvíhania kríža je v jeho podaní interpretovaná ako téma osobného Ježiša (Personal Jesus), ktorý už nie je schematizovaný kresťanskou stredovekou dogmou, dvíha ho skupina chlapov, na ktorých je rozložená váha jeho tela.

Na výstavu Personal Structures – Open Borders v Benátkach vytvoril novú sochu s názvom Judáš (2017).  Judáša kresťanská, biblická tradícia nezobrazuje, je to morálny vydedenec. Miro Trubač si vzal za podstatný moment Judášovho rozhodovania skoncovania so životom, paradoxnú vymyslenú situáciu, keď sa mu rozpadne existencia, nedarí sa mu ani moment skoncovania so životom. Nahá figúra Judáša stojí na hrubom odlomenom konári, z ktorého klíči nová vetva. Judáš má na krku slučku, ktorá sa pretrhla v momente, keď sa odštiepil konár. Motív viacnásobného zlyhania (mužskej postavy) a rozporuplnosť čo s tým sa v Trubačovej tvorbe opakuje viackrát. Je veľmi zaujímavé, že v momente, keď veľké množstvo absolventov akadémií sa snaží artikulovať veľké politické témy a často to zastiera pojmom „výskum“, pre krátkosť času ich nemá dobre mentálne prečítané a sú často položené argumentačne na vode, existuje skupina umelcov, ktorá sa zaoberá civilnými či existenciálnymi témami, ktoré súvisia s ich vlastným životom a prežívaním. Zakladajú si iba na vlastnej prežitej skúsenosti, teda na autenticite. Dokážu tak artikulovať aj psychologické, sociálne, v podstate abstraktné témy. Napríklad celou Trubačovou tvorbou sa tiahne ticho, motív pochybnosti a zároveň ozrejmenia, sprítomnenie situácie matériou, je vlastnej jej valorizovaním, opodstatnením, pričom interpretačných rovín dielo ponúka hneď niekoľko. Nie je nič lepšie, ak sám autor komplikuje vnímanie významu diela pre diváka v najrozličnejších významových vrstvách.

Personal Structures – Open Borders má za sebou celkom slušnú históriu výstavných aktivít počas bienále výtvarného umenia. Žiaľ, výber je pestrý až príliš, nivelizuje do jednej roviny fachmanské umenie – teda síce dobre urobené, ale významovo vyprázdnené, zároveň ho dáva do kontextu s bardami vizuálneho umenia. V prospech výstavy hovorí miesto a mesto, čas, počas ktorého je možné si výstavu pozrieť, na strane druhej rozpačitosť preplneného výstavného priestoru. V každom prípade je to úspech jednotlivcov vystavovať na zahraničných výstavách a prezentáciách, ktoré nie sú domácou kritikou ani bežne novinársky reflektované.

Personal Structures – Open Borders (Time – Space – Existence) / sprievodná výstava 57. bienále výtvarného umenia v Benátkach / Palazzo Mora, Palazzo Bembo, Giardini Marinaressa, Benátky 13. 5. – 26. 11. 2017