COČ špeciál. Zuzana Žabková: Pohyb v medzipriestore

Posledný príspevok COČ špeciál týkajúci sa jednotlivých finalistov predstaví prístupy Zuzany Žabkovej, ktorej osobitý prejav a multižánrové rozkročenie nemá na slovenskej scéne v jej generácii obdobu. Žabková kontinuálne usiluje o prepojenie konceptuálneho umenia a tanca. Lucia Gavulová nazvala toto prepojenie priliehavým pojmom -  „opeľovanie“ – vizuálne umenie obohacuje choreografické idey a pohyb zas vizuálny jazyk. Zuzana Žabková inteligentnými spôsobmi reflektuje sociálne štruktúry a vzťahy a obracia ich na fyzickú skúsenosť. Ťažiskovým médiom je u nej okrem tanca a performatívnej interakcie video.

„Mojím cieľom je vytvoriť umenie, ktoré rozkladá hranice medzi disciplínami, ktoré sa pokúša obnoviť plnosť obsahov, nachádzaných v kultúrach, kde sa na performatívne umelecké postupy nahliada ako na spirituálne disciplíny s liečivou a transformatívnou silou. Umenie, ktoré viac zahŕňa, než vylučuje, ktoré je rozpínavé, úplné, ľudské a multidimenzionálne. “

- Meredith Monk, 1983

Tanec a pohyb sú pre slovenskú vizuálnu umelkyňu Zuzanu Žabkovú (1987) dôležitou súčasťou života. Po absolvovaní francúzskeho bilingválneho gymnázia, počas ktorého ju začalo fascinovať vizuálne umenie, sa prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení. Navštevovala Ateliér „IN“ prof. Ilony Németh na Katedre intermédií, no absencia tanca v každodennej praxi ju viedla aj k prihláseniu sa na Vysokú školu múzických umení, odbor choreografie. Odvtedy kontinuálne usiluje o prepojenie oboch disciplín – konceptuálneho umenia a tanca, o nahliadanie na jedno optikou druhého a naopak. Obe oblasti sa v jej výstupoch vzájomne „opeľujú“ – vizuálne umenie obohacuje jej choreografické idey a pohyb vizuálny jazyk. Aktuálne dokončuje magisterské štúdium na Institute for Applied Theatre Studies v nemeckom Giessene, kde od roku 2014 navštevuje odbor choreografie a performance u Prof. Bojany Kunst.

V súvislostiach slovenského vizuálneho umenia predstavuje Zuzana Žabková osobitý zjav, v zmysle formálnej a obsahovej mnohovrstevnosti diela, ktoré ťažko prirovnať k tvorbe niektorého z jej generačných súputnikov. Určitá „nezachytiteľnosť“ jej programu v lokálnom kontexte je podporená aj nomádskym spôsobom fungovania (rodným mestom sú Košice, mestom vysokoškolských štúdií na Slovensku Bratislava, okrem toho sa kontinuálne zúčastňuje množstva rezidenčných a štipendijných pobytov po celom svete, od roku 2014 študuje v nemeckom Giessene). Multižánrové rozkročenie medzi súčasným tancom a vizuálnym umením tiež nemá v generácii jej rovesníkov na Slovensku obdobu, hoci v súčasnom európskom vizuálnom umení je v tomto smere aktuálne etablovaná napríklad rumunská umelkyňa Alexandra Pirici. Žabková, podobne ako Pirici, hľadá iné formáty a iné spôsoby zobrazenia alebo tvorby diel, ktoré nie sú založené na naratívnosti, bez potreby budovania deja, akcie. Ide o sprostredkovanie priamej skúsenosti divákovi prostredníctvom pohybu, performance, kde je často kľúčový kontakt s publikom, práca s priestorom a dynamika vzájomného vnímania sa – umelec / performer – divák. Tieto väzby a ich preverovanie sa vzťahujú najmä k prácam, v ktorých vystupuje sama autorka, kedy rozleptáva hranicu odstupu od publika a predstupuje pred neho až v určitej intímnej otvorenosti, zraniteľnosti.

Zuzana Žabková inteligentnými spôsobmi reflektuje sociálne štruktúry a vzťahy, aby ich obrátila na fyzickú skúsenosť. Ťažiskovým médiom, ktoré využíva, je u nej okrem tanca a samotnej fyzickej performatívnej interakcie video. Nie vždy ide o dokumentáciu tanečných výstupov; niektoré videá sú skôr pocitové, senzitívne, pracuje v nich s minimálnymi prostriedkami, zásahmi, akciou, vizuálne sa pohybujúc na hranici abstrakcie, vždy však s fokusom na pohyb ako výrazový prostriedok, ktorý je ich imanentnou súčasťou (tmavočervená deka nedbalo pohodená na klasoch obilia, vlniaca sa v rytme s nimi; príbeh a istú naratívnosť naznačuje názov, ktorý je prológom Rimbaudovej Sezóny v pekle / Une Saison en Enfer: „Once, if I remember rightly, my life was a feast where all hearts opened, and all wines flowed.“, 2016; alebo čierna plocha s jemne sa pohybujúcim bielym bodom a vlnovkou Bateau Ivre, 2016; zdanlivo nezávislé na sebe a predsa interagujúce geometrické obrazce – v skutočnosti svetlo majáka na mori a vlnový znak, náhodne vzniknutý prienikom svetla popod čierny záves do blackboxu). Pohyb je prítomný vo všetkom čo Žabková autorsky skúma, zachytáva, čím sa zaoberá. Ako zmena, stávanie (sa), proces, entita, aspekt.

Kvality videa vníma aj v paralelách k schopnostiam tanca a pohybu preniknúť priamo k divákovi a zároveň zachytiť konkrétny moment, to, čo sa práve v danej chvíli deje. Ako autorka sa rovnocenne pohybuje medzi oblasťou scénického umenia a inštitucionálnym svetom súčasného vizuálneho umenia, pôdorysy ktorých jej umožňujú premýšľať o estetikách, virtuozite, kráse. Zdroje z literatúry, vážnej hudby, filozofie, ktoré napovedajú o rozhľade autorky a o širokom poli eventualít jej záujmu, sú stálou súčasťou jej tvorby, doplnené dnes v o niečo väčšej miere autenticky prežitými konkrétnymi skúsenosťami. V minulosti určité kvality overených diel, ktoré apropriovala za účelom ďalšieho autorského spracovania zbavila ich esenciality a prostredníctvom jednoduchého (ale zväčša radikálneho) zásahu od základu zmenila ich „message“. Čoho súčasťou bola hudba, to v prípade inšpirácie daným dielom vo svojom výstupe premenila na ticho. Text rozpohybovala. „Vyšívala“, vystrihovala a inak invazívne vstupovala do hudobných partitúr, čím ich menila, aby ich ďalej transformovala na obraz pretavený do pohybu. Do toho, čo a akým spôsobom divákovi tlmočí, kóduje množstvo významov, ktoré variuje, znásobuje, vrství. Inokedy desiatky významov podá prostredníctvom desiatok symbolov, znakov a postupov, ktoré pred divákom rozplieta ako tanečné kroky. Zakaždým je súčasťou svojho diela, aj keď sa napríklad v jednotlivých výstupoch fyzickým spôsobom neobjaví (je na druhej strane kamery; v ostatných prípadoch je prítomný jej hlas, veľmi často ona sama, ako aktérka, iniciátorka, choreografka, režisérka. Jej vnímavosť, záujem a reflexia sú otvorené, pružné, kontextuálne a slobodomyseľné. Vo vývoji jej tvorby je možné vybadať jasný progres, konštantný záujem, kontinuálny výskum, ale aj prirodzené zmeny obsahov a oblastí, ktoré ju zaujímajú a formujú.

V roku 2010 vystavila Žabková na výstave Dokonalosť v Galérii MEDIUM video-diptych Femme t´affale a And the Lilly Sighs Sadly (2010), v ktorom v každom obraze vystupuje v žltých šatách ako recitátorka, prednášajúca známu slovenskú baladu Jána Botta Žltá ľalia. V prvom videu sa zaoberá utópiou osudovosti, kedy svoju hlavu štylizuje do zvodného záklonu – mediálne otrepaného stereotypu zachytenia ženskej krásy, zmyselnosti a vášne. Ostávať v tejto polohe až do dorecitovania básne jej spôsobuje bolesť a diskomfort, ktoré sa postupne zrkadlia aj v kvalite prednesu, aj na základe ktorého sa divák začína stotožňovať s rolou hlavnej, trpiacej postavy balady – Evy. V druhej projekcii sníma kamera celú postavu autorky, pomaly sa od nej vzďaľujúc. Tá priamoúmerne k tomu o to viac kričí, aby sa jej prednes doniesol až k fiktívnemu divákovi, personifikovanému s kamerou. Divák, na ktorého čoraz viac zvyšuje hlas, však vníma tento prejav rušivo, ako prejav hystérie, ženskej preafektovanosti. V tejto časti diptychu sa zaoberá otázkami viny. Je to Eva, kto je vinný? A ak áno, je to historická Eva, hysterická Eva, a metaforicky ďalej rozvíjajúc toto zamyslenie a aplikujúc ho na pole svojho záujmu / výskumu je to autor, tvorca, divák, vnímateľ? Vo svojich prvých dielach reflektovala a komentovala problematiku utópií, stereotypov spojených nielen s vnímaním ženskej krásy a typov správania, ktoré sa s týmto rodom zvyknú asociovať, ale aj – i neskôr v jej tvorbe kontinuálne zastúpenú problematiku vzťahu performera a diváka (alebo v iných dielach performerov navzájom), ktoré definujú isté hierarchické vzťahy, na ktoré sa snaží poukazovať a o ktorých spochybnenie či dekonštrukciu usiluje. Tento moment sa v jej tvorbe neskôr posunie do polohy takmer absolútneho zrušenia odstupu medzi predvádzajúcim a vnímateľom.

V ďalších prácach sa venovala pohybovým choreografiám cez optiku vizuálneho vyjadrenia. Za prvý "manifest" toho, ako z pozície autorky s týmto prepojením pracuje možno považovať pražskú výstavu Une élevation arrondi retirée (IDA gallery, 2012). Čerpajúc z francúzskeho názvoslovia klasického tanca spísala poetický text, v ktorom každé slovo malo nejaký vecný význam, pričom tanečníci v rámci choreografie následne pretancúvali, čo znamenalo. Aplikovali text ako „formálny tanečný prejav majúci abstraktné hodnoty“ (Viktor Čech) . V krátkych videách Small Odyssee alebo Small Odyssee II. skúma pohyb v lyžiarskom prevleku. Dáva si misku na hlavu a usiluje sa o navodenie prežívania pocitov z pohybu kozmonauta, alebo sa pokúša nazerať na pohyb cez hudbu. Požiada klaviristu, aby jej na klavíri zahral bez vydania jediného tónu. Vynechanie zvuku, ako už bolo zmienené, a následné umocnenie vnímania pohybu cez vizuálnu stránku jeho zobrazenia aplikovala aj v iných výstupoch, kedy zvuk z diel, založených priamo na výraznej zvukovej stope, odstránila – napríklad v Ich ruf zu dir, De profundis alebo Für eLise (par célibataires kubistickej variácie na základe kresieb Lmmanpcc). Kým v Une élevation arrondi retirée bol hudobný prvok nahradený predčítajúcim hlasom, čím vynikol kontrast medzi jeho znelosťou a „technokratickosťou“ choreografie, v De profundis a Für eLise, podľa názvu odkazujúcich v prvom prípade k židovskému žalmu a v druhom k známej Beethovenovej skladbe, predstavuje odstránenie zvuku radikálne gesto, potláčajúce výrazovú podstatu oboch diel a zámerne neumožňujúce divákovi „naplnené“ prežitie ich obsahov. V De profundis či Für Elise navyše rozohráva ďalší aspekt svojej tvorby, kedy využíva kameru ako podporný / deštrukčný prvok choreografie. Druhé video, resp. choreografická hra je priamo závislá na momente horizontálneho rotovania kamery okolo svojej osi. Kamera sa zakaždým otočí o 360° a zaberie priehľad dvojkrídlovými dverami mestského paláca, v ktorom sa objavuje skupina tanečníčok, po každej „otočke“ predvádzajúcich v rôzne variovaných pozíciách rovnaký pohyb v inej situácii. Ako však výstižne poznamenáva Viktor Čech vo svojom texte o tvorbe autorky, rozfázovaná situácia divákovi zároveň naznačuje, že scéna má aj iný príbeh, než ktorý zaznamenáva a sprostredkúva kamera, čím autorka akcentuje „pseudo-naratívny“ priestor. Aj v De profundis tvorí choreografiu pohybujúca sa kamera, ktorá dáva vyznieť špecifickej pohybovej reči ôsmich zúčastnených dirigentov, pomyselne dirigujúcich každý svoju obľúbenú verziu žalmu. Kto zvyčajne kontroluje a vedie (dirigent), sa tu stáva pozorovaným objektom, resp. subjektom estetickej analýzy.

V projekte Lead and follow (Galéria Alfa, Košice, 2014) skúma zasa role leadera (toho, čo vedie) a followera (toho, čo je vedený) ako performera na javisku a situácie, ktoré v tomto vzťahu a v rámci choreografie môžu vzniknúť. Reaguje na priestor niekoho pohybu, prienik do tohto priestoru, pohyb po jeho trajektóriách, labyrintoch pohybu ostatných performerov, osôb, ktoré sa tadiaľ pohybovali predtým. Niekto niekoho nasleduje, iný je nasledovaný, alebo nasleduje vlastné cesty. A tak stále dokola. V projekte LUPE s René Alejandrom Huari Mateusom z roku 2016 na festivale Theatermachine na Institute for Applied Theater Studies v Giessene (a neskôr počas festivalu Rough Proposals v Kunstlerhaus Mousonturm vo Frankfurte) vytvorili polyduet (na jar 2017 znovuuvedený v košickej Tabačke), v ktorom kolaboratívne reflektujú tému prekariátu a outsiderstva. Obaja autori ju opäť skúmajú cez vzťah diváka a performera a prehodnocovanie stereotypov a hierarchií, ktoré v sebe tento vzťah nesie. V LUPE ich tematicky spája problém situácie cudzinca, prichádzajúceho do „západného sveta“, naivity jeho predstáv a reality jeho východísk. Hierarchie a prevahu moci skúma aj v projekte helio x kato (2016, vystavenom v Galerii 207 v Prahe), tentoraz na príklade známeho zápolenia dvoch zápasníkov japonského bojového umenia džiu-džicu, jedného z Brazílie a druhého z Japonska. Toto zápolenie je založené na technikách "boja" bez zbrane, zahŕňa však metódy kopov, úderov, použitia kolien, hádzania, škrtenia, blokovania kĺbov, držania a zviazania nepriateľa. V projekte sa Zuzana orientuje na moment, kedy sa ani jeden z účastníkov nepúšťa do reálneho zápasenia – obaja sa držali a fyzicky interagovali, avšak bez skutočného otvorenia boja zo strany jedného či druhého, ktoré by znamenalo, že jeden sa stane druhého obeťou. Predvádzajú akoby svojskú choreografiu, tanec. Paralelne k tomu bolo vystavené video z hotelovej izby, snímajúce jednu spiacu osobu a autorku, performujúcu / tancujúcu na posteli. V sprievodnej básni môže divák opäť hľadať a nachádzať interpretácie, rozširujúce autorkino ponímanie vzťahu nadradenosti, podradenosti či rovnocennosti: "helio spí, kato nie; kato vie, čo sa heliovi sníva; helio vie, že kato nespí, ale nepotrebuje sa kvôli tomu zobudiť; pretože vie, že kato sníva".

Od skúmania vzťahu dominancie, submisie, hierarchie sa Žabkovej záujem akoby prirodzene presúva na pôdu, kde sa momenty akejkoľvek vertikálnej hierarchie stierajú a prelievajú do horizontálnej siete vzťahov. Zástupným systémom tohto riadenia je model komunity. Ten sa stal jedným z dôležitých východiskových zdrojov inšpirácie jej diplomovej práce na Institute for Applied Theatre Studies v Giessene – performance And I Want To Remember All Your Shapes (v spolupráci s: Mor Gur-Arie, René Alejandro Huari Mateus, Catalina Insignares, Laura Eva Mauris, Clara Reiner, Else Tunemyr a Tanja Sljivar). Vychádza z mesačného sociálneho experimentu s názvom Newfoundland, iniciovaného ňou a choreografkou Laurou Evou Meuris. Experiment na základe dobrovoľnej účasti zhromaždil cez šesťdesiat participujúcich performerov , ktorí spolu mesiac žili v permakultúrnom skleníku v blízkosti belgického mesta Mechelen. Permakultúra, ktorú Zuzana interpretuje ako prácu s danými podmienkami a možnosť maximálneho vyťaženia z nich, bola ďalším podstatným východiskovým bodom pokusu. Umelci participujúci na projekte vopred artikulovali svoje myšlienky sformovaním kontextu a komunikatívnej spoločenskej situácie, kde sa konkrétne vzťahy ďalej formovali na základe autentickej skúsenosti. Dočasná komunita umožnila rôznym užívateľom, aby sa na všetkom podieľali, a aby cez seba prenikli náhodné a voľné toky záujmov, inšpirácií, vzájomných ovplyvňovaní sa. Pri výskume pohybu sa opierali aj o rituálne techniky ("Rituál je nástrojom, ktorý nám umožňuje premýšľať nielen logicky, ale aj analogicky a ekologicky." - Dolores LaChapelle) a prácu s vedomím a vnímaním, prostredníctvom projekcie aplikovania psychotropných látok.

V posledných prácach sa intenzívnejšie venuje výskumu vzťahov a ľudských interakcií: ako vieme žiť spoločne a zároveň od seba vo vzťahu k problémom, ktoré prináša súčasná realita. Skúma spôsob práce samotného umelca, za akých podmienok je nútený fungovať, pracovať s tým a vychádzať z toho, čo má k dispozícii a vytvárať si možnosti a podnety pre tvorivú reflexiu. Jej aktuálne nastavenia v rámci umeleckého výskumu sa možno v niečom približujú obsahu úvodného citátu od americkej performerky a choreografky Meredith Jane Monk. Príbehy, ktoré Žabková tlmočí cez pohyb, hrajú kľúčovú rolu v konverzii úzkostlivých nánosov súčasného života do niečoho produktívneho, sebazohľadňujúceho a rozširujúceho poznanie. Približuje sa miestami až k aktivistickým performatívnym polohám, spočívajúcim v transformácii umenia do formy na úrovni sociálnych a environmentálnych kontextov. Nové obsahy v autorkinej tvorbe prirodzene vyvstávajú z jej vôle pozorovať a vnímať, z otvorenosti k prijímaným informáciám a premenám prostredia i tými, ktorými sama prechádza.