TS: Emese Benczúr a Emőke Vargová

PERTU NO 12 – Emese Benczúr – Emőke Vargová /  Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch / Termín :  7. 9. – 14. 10. 2017

Projekt PERTU vznikol v roku 1993 ako pokus o nosný projekt medzinárodného významu, v malých priestoroch regionálnej galérie. Po prvých ročníkoch a krátkej prestávke, ho obnovila  Helena Markusková v roku 1999. Zmenila zameranie na hľadanie analógií v súčasnom slovenskom a maďarskom umení. Zvolila model, založený na dialógu dvoch názorovo či generačne blízkych výrazných osobností, v ktorom určujúcu rolu zohrávajú náhodné paralely. Počas predošlých rokov PERTU prešiel naprieč slovenskou a maďarskou výtvarnou scénou. Stretli sa v ňom: László Fehér a Martin Knut (1999), Milan Bočkay a Gyula Pauer (2001), Július Koller a Sándor Pinczehelyi (2003), Ádám Kéri a Juraj Meliš (2005), Peter Bartoš a Tamás St.Auby (2007), Klára Bočkayová a Zsófia Pittmann (2009), Juraj Bartusz a István Nádler (2011), Károly Hopp-Halász a Peter Rónai (2013), Milan Dobeš a János Fajó (2015).

Dvanásty ročník nadväzuje na ťažiskový program hľadania analógií, pokračuje v  mapovaní náhodných paralel v súčasnom slovenskom a maďarskom umení. Vytvára na oboch scénach jedinečný konfrontačný priestor odkrývajúci nové súvislostí. V tejto komunikatívnej hre, rovnako dôležitú rolu majú podobnosti i odlišnosti. Aktérmi aktuálneho ročníka sú výtvarníčky s vyhranením nazeraním: Emese Benczúr (1969) a Emőke Vargová (1965).

Medzi ich diametrálne odlišnou tvorbou je niekoľko styčných bodov. Obe vstúpili na scénu začiatkom deväťdesiatych rokov v čase nástupu iných médií. Počas maliarskych štúdií sa vydali cestou experimentov. Hľadali možnosti sebavyjadrenia netradičnou formou, netradičnými materiálmi. Zapájali do diel autobiografické prvky, situácie z každodennej reality, predmety zo svojho okolia. Spája ich sebareflektívne videnie, odkrývanie efemérnych stavov a pocitov, hravosť a kritické myslenie. Nosným motívom ich diel je tematizácia času, tvorivej práce, poznávania, ženskej existencie, zviditeľnenia neviditeľného. Materiály s ktorými pracujú sú nositeľmi významov – cez bežné námety odkrývajú charakter medziľudských vzťahov, krehkosti bytia, poukazujú na stereotypy spojené s rodovými rolami.

Kým diela Emőke Vargovej nadväzujú na dedičstvo štrukturálnej a analytickej maľby a konceptuálneho umenia, odrážajú záujem o texturálne kvality, hry svetla, transparencie, krehké materiály, procesuálnosť existenciálny a esenciálny rozmer bytia, pohybujú sa na rozhraní imaginatívneho videnia a projektového myslenia postkonceptuálneho umenia, u Emese Benczúr prevláda zmyselná vizualita neokonceptuálneho umenia. Jej pohrávanie sa s textovými odkazmi podnecuje k zamysleniu a stanoveniu vlastnej hierarchie hodnôt. Diela oboch výtvarníčok sú prekvapivo kompatibilné – obohacujú slovensko-maďarský výtvarný kontext o nový rozmer.