Pozorovanie, hľadanie, nachádzanie

Tvorba Rastislava Podobu je primárne zameraná na krajinu. Výstava Field Trip však prezentuje aj jeho menej známu figulárnu tvorbu. Kurátorská koncepcia celej expozície je postavená na vzťahu pozorovateľa (figurálne zobrazenia) a objektu pozorovania (ostatné diela s krajinárskymi a vegetatívnymi motívmi). Mária Janušová v rámci zachovania celkovej konzistentnosti inštalácie polemizuje vo svojej recenzii o potrebnosti začlenenia tejto figurálnej časti jeho tvorby do výstavy.

V novozámockej Galérii umenia Ernesta Zmetáka momentálne prebieha výstava maliara Rastislava Podobu s názvom Field Trip. Kurátorkou je Zuzana L. Majlingová, s ktorou autor spolupracoval aj pri svojich nedávnych samostatných prezentáciách (Umelé kvety, Krokus Galéria, 2015; Pracovná plocha, Stredoslovenská galéria, 2015). Aktuálna expozícia v Nových Zámkoch predstavuje výber z Podobovej tvorby za posledné (takmer) desaťročie, pričom sa výstavná koncepcia sústreďuje najmä na maľby s krajinárskymi a vegetatívnymi motívmi, čiže na diela, reprezentujúce ťažiskový záujem umelca. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch výstav, ktoré boli zamerané na krajinomaľbu, ako aj na rôzne architektonické (panelák, rozhľadňa) či kultúrne prvky (kríž, kontajner) zasadené do neurčitej krajiny, Field Trip zahŕňa i autorovu menej známu figurálnu polohu.

Trojica figurálnych kompozícií (Pleseň, 2017; Zväčšenina, 2009; Pozorovateľ, 2008) rozličným spôsobom odkazuje k fenoménu pozorovania - nosnej téme Podobovho maliarskeho programu. Zatiaľ čo v najnovšom prezentovanom diele Pleseň je tematika pozorovania vyjadrená priamočiarejšie - prostredníctvom znázornenia ženskej figúry pri práci s mikroskopom, v ostatných dvoch obrazoch je len viac-menej naznačená. Obrazový výjav v maľbe Zväčšenina sa koncentruje na detail postavy držiacej štetec a paletu, z čoho sa dá usúdiť, že je tu spodobený umelec pozorujúci svoj motív, ktorý sa práve snaží uchopiť prostriedkami maliarskeho média. Staršia olejomaľba Pozorovateľ  zobrazuje mužskú figúru s ďalekohľadom, ktorá je rozoznateľná iba z diaľky, z blízkeho pohľadu sa dielo javí ako čistá abstrakcia. Všetky tri spomínané obrazy teda varírujú postavu pozorovateľa; z ich zastúpenia na výstave je možné vyčítať koncepciu celej expozície, ktorá stavia na vzťah pozorovateľ (figurálne zobrazenia) a objekt pozorovania (ostatné diela s krajinárskymi a vegetatívnymi motívmi). To nakoniec potvrdzuje aj kurátorský text, podľa ktorého sa práve od uvedených figurálnych námetov odvíja čítanie prezentácie, keďže tvoria „významovo - interpretačnú os naratívu výstavy“.

Zo spôsobu usporiadania diel vyplýva, že výstava je rozčlenená do troch častí, čo napokon podmieňuje i samotný galerijný priestor. Zdá sa, že delenie obrazov do jednotlivých expozičných úsekov podliehalo výberu podľa stvárneného námetu či použitej farebnosti. Zároveň každému výstavnému celku dominuje jedna figurálna maľba, čím sa má zrejme za cieľ dospieť k vzájomnému prepojeniu všetkých predstavených obrazových kompozícií. Podľa môjho názoru však zastúpenie, ako aj umiestnenie zmienených troch figurálnych diel nebola veľmi šťastná voľba. Pri prechádzaní sa po expozičnej ploche som pri týchto obrazoch mala skôr pocit, že usporiadanie výstavy viac trieštia, než jednotia, až pri spätnom premýšľaní nad koncepciou sa mi v rámci výberu diel javili ako-tak opodstatnené. Možno keby boli nainštalované bližšie pri sebe alebo by výstava obsahovala väčší počet figurálnych zobrazení, tak by vyzneli vzhľadom k ostatným prezentovaným plátnam harmonickejšie. Taktiež situovanie maľby Pozorovateľ do užšieho priestoru galérie sa mi nezdá byť primerané, keďže divákovi sa nedostáva dostatočný odstup, potrebný na spozorovanie postavy s ďalekohľadom, abstrahovane včlenenej do kompozície. Priznám sa, že v porovnaní s predstavenými obrazmi krajín či vegetácie sa mi dané zachytenia figúr ukazujú byť nie veľmi presvedčivé; navyše si myslím, že výstava by sa bez nich celkom zaobišla, dokonca by snáď pôsobila ako ucelenejšia výpoveď, ktorá by výraznejšie zarezonovala v mysli návštevníka. Začlenenie figurálnych diel do expozičného celku mi našťastie neskazilo komplexný dojem z výstavy, a to najmä vďaka Podobovej zručnej maliarskej technike, ako aj silnému výrazu malieb, ktorým sa venujem nižšie.

Prvá, najväčšia miestnosť v galérii zoskupuje maľby s rastlinnými prvkami. Nepochybne najviac divákovej pozornosti si získa monumentálny triptych Sanatórium (2014), a to nielen svojou inštaláciou na samostatnej predstavanej stene, vďaka čomu sa vyníma v okolitom priestore. Spolu s postranne umiestneným dielom Zo série Encyklopédia (2014) zachytáva pohľady na prírodnú scenériu, pričom sa jedná buď o abstraktné alebo špecifickejšie výjavy, ktoré sú narušené a súčasne zdynamizované expresívnymi ťahmi štetca, sústredenými najmä do druhého obrazového plánu. Rovnako ako pri väčšine autorových malieb i tu hlavnú výrazovú kvalitu určuje farba; práve prostredníctvom hry s farbou, spôsobom jej nanášania, sú diela komunikatívne a podmaňujúce. Napriek tomu, že farba ako kompozičný prvok má v tvorbe Rastislava Podobu dôležitú funkciu, je pre neho charakteristické využívanie redukovanej farebnej škály, zväčša pozostávajúcej len z dvoch farieb a ich odstupňovaných tónov. Autorská stratégia farebnej limitácie obrazu spolu s abstrahovaním motívu umožňuje percipientovi koncentrovanejšie vnímanie samotnej maľby a maliarskeho procesu, je schopný v Podobových dielach pozorne sledovať jednotlivé plochy a nánosy farieb, hustú pastóznosť alebo rôzne gestické zásahy, ryhy, stekance, prácu so špachtľou.

Čo sa týka vyššie zmienených kompozícií, celú plochu ich rozmerných plátien pokrývajú len odtiene zelenej a modrej, miestami je však farebnosť akcentovaná prechodmi bielej či čiernej. Tieto väčšie „monochrómne“ formáty sa v sterilnom galerijnom prostredí môžu pre návštevníka javiť ako kontemplatívne až sakrálne; daná nedopovedanosť výjavu, rovnako aj technika zobrazenia, prispievajú k hľadaniu si osobných asociácií, skúseností, vnemov, čo dielam dodáva hĺbavejší charakter. Pri triptychu Sanatórium sa mi však naskytá otázka, či jeho intenzívny efekt nie je znásobený umiestnením troch monumentálnych obrazov vedľa seba a či by bola impresia z jednotlivých malieb taká výrazná i v prípade ich samostatnej inštalácie? Zrejme asi nie, ale keďže Podoba aj na predošlých výstavách prezentoval triptych rovnakým spôsobom, očividne ho chápe ako celok a jeho súčasti ani nemá v úmysle vystavovať oddelene. Autor tu určil vnímanie trojice plátien ako jedného diela, i keď je zaujímavé, že obrazy k sebe úplne nepriliehajú, je medzi nimi malá medzera. Z prvej miestnosti by som ešte vyzdvihla dve maľby – väčší formát Slnečnicu (2015) a komornejšie Zrno (2015), ktoré predstavujú portrétne zachytenia rastliny. Pôsobivé sú predovšetkým hyperbolizáciou na pohľad nezaujímavej, ešte nerozkvitnutej plodiny, rovnako aj svojou tajomnou atmosférou, dosiahnutou za pomoci využitia barokových kompozičných princípov. Hoci obe plátna spodobujú totožný motív, ich priľahlé umiestnenie vytvára medzi nimi vzájomný dialóg, ktorý sa mi ukazuje byť veľmi zosúladený a hravý.

Ďalší celok výstavy obsahuje krajinomaľby so šedo-hnedastou farebnosťou. Vyníma sa tu najmä obraz Lom (2014), na ktorom je spodobená krajina s nízkym horizontom. Výjav je situovaný do prvého plánu, zatiaľ čo väčšiu plochu plátna autor prenecháva tmavému neurčitému pozadiu, kde možno badať náznaky stromov. Obe časti kompozície sú aplikovanými farebnými odtieňmi navzájom výrazne kontrastné. Svetlo, sústredené do popredia, vnáša do zobrazeného kamenného povrchu objem, súbežne hmota kameňa sa v diele symbolicky premieta do hutnej, pastóznej masy farby, rozptýlenej po celej maliarskej ploche. Rovnako ako pri vyššie spomenutej dvojici diel, i tu pozitívne hodnotím výber a inštaláciu susediacej maľby Kvitnutie (2014). Vďaka takmer totožnej farebnosti s plátnom Lom tvoria spolu kompozične vyváženú súhru. Na poschodí, v poslednom úseku expozície, je umiestnená trojica novších malieb, ktoré spája uplatnenie chladnej, modro-bielej farebnej palety. Čo je tu podľa mňa negatívne je použitý inštalačný spôsob, ktorý je až príliš staromódny - v zmysle „čo stena, to dielo“. Úplne by v tak neveľkom priestore postačovalo predstavenie jedného či dvoch obrazov, čím by bolo ich vyznenie razantnejšie a celkovo by sa daná inštalácia javila ako rafinovanejšia, vzdušnejšia, sviežejšia. Za najsugestívnejšie považujem plátno Prostredný hrot (2016), ktorý spolu s priľahlým menším formátom Severná strana (2016) tematizuje horský štít. Motív je v maľbe plne abstrahovaný, navyše prostredníctvom „monotónnej“ farebnosti takmer splýva s pozadím. O tom, že sa jedná o spodobenie hory je možné hovoriť len vďaka naznačeným obrysom skalného masívu, vystupujúcim z úzadia.

Práve postupné „vynáranie sa“ maliarskeho motívu z nedefinovateľného prostredia alebo celkovej obrazovej plochy - ktorá sa buď kompletne farebne zlieva či naopak diverzifikuje pomocou haptického nánosu pasty, umocňuje pôsobenie diel Rastislava Podobu. Jeho obrazy nie sú prvoplánovou estetickou záležitosťou, ale svojím nejasným zadefinovaním výjavu a technikou maľby akoby v sebe skrývali niečo hlbšie, čo je objektívne nepomenovateľné a vyžaduje si subjektívnu percepčnú skúsenosť.  Divák je nútený sa pri Podobových maľbách pozastaviť; pozoruje, hľadá a nachádza čosi jemu známe, blízke, čo k nemu prehovára a plynule si ho získava.


Foto: Martin Gubric


Rastislav Podoba: Field trip / kurátorka:  Zuzana L. Majlingová / Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch / trvanie výstavy: 29. 6. – 2. 9. 2017

Mária Janušová | Narodená 1989, absolvovala odbor dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Medzi rokmi 2014 až 2016 pracovala ako asistentka v Krokus Galérii. V roku 2015 získala so svojím kurátorským projektom Novodobý romantizmus Štipendium Radislava Matuštíka, ktoré udeľuje Galéria mesta Bratislavy. Od februára 2017 pôsobí ako kurátorka v Nitrianskej galérii.