Čas Jany Želibskej

Na 57. medzinárodnom bienále výtvarného umenia v Benátkach 2017 bude česko-slovenský pavilón reprezentovať Jana Želibská, ktorej samostanú výstavu s názvom Čas letí... Sporte si ho! si môžete pozrieť v galérii At Home Gallery v Šamoríne do konca roka. Reflexia na výstavu od Jany Oravcovej sumarizuje tvorbu Želibskej komplexnejšie, nielen z hľadiska aktuálnej výstavy zameranej na čas. 

S tvorbou Jany Želibskej (1941) sme sa mohli v ostatnom čase stretnúť oveľa častejšie ako kedykoľvek predtým. Jej prvá autorská výstava Zákaz dotyku v Slovenskej národnej galérii (2013) priniesla nielen zúročenie jej takmer päťdesiatročného pôsobenia na výtvarnej scéne, ale odštartovala po dlhšej prestávke prezentáciu ikonických diel zo šesťdesiatych rokov na medzinárodnej scéne: The EY Exhibition: The World Goes Pop, Tate Modern, Londýn, International Pop, Walker Art Center, Minneapolis, Ludwig Goes Pop + The East Side Story, Ludwik Museum – Museum of Contemporary Art, Budapešť. Tvorba Želibskej sa ocitá v kontexte inštitucionalizácie, a môžeme povedať, že zaiste súvisí nielen s prehodnocovaním záujmu o umelecké avantgardy mimo rámca západného kánonu, ale aj o tvorbu mnohých umelkýň zo strany múzeí a galérií. V posledných rokoch sa uskutočnilo niekoľko retrospektívnych výstav umelkýň: Sonia Delaunay, Agnes Martin, Georgia O´Keeffe, Tate Modern, Londýn, Luise Bourgeois, Eileen Gray, Centre national d´art et de la culture Georges Pompidou, Paríž, Meret Oppenheim, Kunstforum, Viedeň, Isa Genzken, MoMA, New York alebo Mária Bartuszová v Slovenskej národnej galérii.

Jana Želibská teda nie je výnimkou, a ako to ukázala autorská výstava v Slovenskej národnej galérii, jej tvorba je pomerne rozsiahla a kontinuálne previazaná. Môžeme ju vnímať ako suverénnu, vyhranenú a nezávislú aj vo vzťahu k alternatívnej, prevažne mužmi vytváranej komunite (napr. členstvo v skupine Čenkovej deti spolu s Matejom Krénom, Petrom Meluzinom, Viktorom Oravcom, Milanom Pagáčom), v ktorej sa ako jediná žena pohybovala. Nebol to len odvážny prístup vo vnímaní mnohých spoločenských konvencií v čase politického odmäku šesťdesiatych rokov, ale predovšetkým odtabuizovaním problému sexuality priniesla nový pohľad na vnímanie problému sexu, erotiky a telesnosti. Hoci by sa zdalo, že demýtizácia sexualizovaného tela súvisela s liberalizáciou spoločnosti, jej pohľad na problémy tela a telesnosti môžeme chápať v širších súvislostiach: nie je to paradoxne telo celistvé, idealizované, ale naopak neúplné, fragmentalizované, v konkrétnych detailoch ponúkané pohľadu (gaze), ktorý je tu cielene a zmysluplne aktivovaný (Možnosti odkrývania, 1967 a Kandarya-Mahadeva, 1969). Ukazuje sa, že kult dokonalosti ženského tela, problematizácia rodových stereotypov či naliehavé ekologické výzvy sú témy, ktoré sa v Želibskej tvorbe vynárajú kontinuálne naprieč mnohými médiami (objekt, environment, performancia, inštalácia, video, fotografia, grafika, maľba).

Ak som v predchádzajúcich riadkoch uviedla, že tvorba Jany Želibskej sa v posledných rokoch dostáva do pozornosti mnohých inštitúcií, súkromné galérie nie sú výnimkou. Ešte v roku 2014 pripravila bratislavská Gandy Gallery, ktorá so záujmom prezentuje mnohé umelkyne (Zorka Ságlová, Orshi Drozdik, Ilona Németh, Pavlína Fichta Čierna, Denisa Lehocká a ďalšie), samostatnú výstavu The Parts of Entity, ku ktorej sa na jar 2016 pripojila Soda Gallery výstavou Nebuďlabuď, kde sa Želibská prezentovala spolu s fotografkou Dominikou Horákovou. Ak je tvorba Jany Želibskej kontinuálne prepojená mnohými témami, využívaním rôznorodých médií spolu so zapojením hudby, zvuku, svetla a rovnako aj predmetov ready made, táto komorná výstava to potvrdila. Pozostávala z veľkoplošnej videoinštalácie Labutia pieseň alebo nebuď labuť (2016) s dvomi svietiacimi labuťami (ready made) umiestnenými na pozadí vlniaceho sa mora, inštalácií Odpočívaj v… pokoji (2016) a Silikón (2016). Na prvý pohľad minimalistická prezentácia rámcovaná známym prirovnaním či príslovím o labutej piesni, v dobrom zmysle slova pripomína a zhodnocuje mnohé, dnes už ikonické diela tematizujúce kultúrne a spoločenské konštrukty genderovou optikou, ktoré sú obsiahnuté v inštaláciách Posledné kŕmenie (1992), Sťažené napájanie (1991), či mýtus ženskej krásy problematizovaný v objektoch a inštaláciách s často využívaným znakom kosoštvorca. Hoci sa Jana Želibská pozerá na svet okolo seba cez humor a iróniu, prístup akejsi „ľahkosti bytia“, je v jej dielach vyvážený záujmom o naliehavé témy, ktoré súvisia nielen s vektorom času, procesmi prebiehajúcimi v prírode (Znak, jeho vznik a rozpad, 1984, Krajina v krajine, 1993, Kamene, 1993), ale aj obavou nad smerovaním našej civilizácie (Meditácia v roku?, 1996). Želibská nemoralizuje, nie je jej vlastné ani angažovanie sa v rámci ekologického aktivizmu, zato „ľahkosť bytia“ môže byť kunderovsky povedané „neznesiteľne“ ťaživá.

Pre aktuálnu výstavu v At Home Gallery v Šamoríne pod názvom Čas letí... Sporte si ho! (2016), pripravila opäť nové diela a zdá sa, že ani pribúdajúcim časom sa nezastavuje. Práve naopak, žiada sa pripomenúť, že Jana Želibská je mimoriadne aktívna a v súčasnosti pracuje na príprave projektu pre česko-slovenský pavilón benátskeho bienále 2017. Ak počas umeleckej kariéry Želibská vystupovala ako slobodná, aktívna a nezávislá žena, môžeme sa pýtať, či plynúci čas, ktorý sa stal predmetom zobrazenia v inštalácii šamorínskej synagógy, je uvažovaním nad príčinou neslobody v jeho toku. Hoci na čas existuje množstvo náhľadov, môžeme ho definovať ako „nepriestorové lineárne kontinuum, v ktorom sa udalosti dejú v nezvratnom poradí“. Aj keď je zložité si túto abstraktnú veličinu predstaviť, pokusy pochopiť čas znepokojovali a znepokojujú nielen filozofov či vedcov z oblasti exaktných vied. Želibská na jeho vyjadrenie pracuje so znakom plynutia času – šípkou (znázornenie pre smer plynutia času), zostavenou zo svietiacich neónových trubíc. Do jej plochy „vystlanej“ čiernym igelitom vkladá pokladničky vo forme ľudskej lebky. Ikonografický motív lebky sa v dejinách umenia vyskytuje pomerne často a zvlášť v zátiší vanitas, ktoré malo znázorňovať pominuteľnosť a dočasnosť života, reprezentuje smrť a posmrtný život. Želibská prostredníctvom nablýskaných pokladničkových lebiek (ready made) zasadených do poľa určeného znakom šípky ponúka ďalšie možné interpretačné rámce.

V roku 1970 sa zúčastnila podujatia 1. otvorený ateliér organizovaného viacerými slovenskými umelcami a teoretikmi v dome Rudolfa a Eugénie Sikorovcov, kde v jednej z miestností pripravila inštaláciu vytvorenú z množstva plastových detských pokladničiek pripomínajúcich muchotrávku červenú (lat. amanita muscaria). Jednodňová inštalácia prostredia skončila rozdávaním pokladničiek, na ktorých čierna stuha s nápisom Amanita muscaria – možnosť sporenia po celý rok 1971 slúžila účastníkom eventu ako návod na použitie.

Kým inštaláciu realizovanú v rokoch reálneho socializmu môžeme čítať z genderovej perspektívy ako určitý príspevok k dobovému diskurzu o emancipačnom procese žien a ich hospodárskej nezávislosti zo strany mužov (hoci socialistická spoločnosť mala spĺňať predstavu rovnostárskej spoločnosti, z dnešného pohľadu môžeme model socialistickej emancipácie vnímať ako plný paradoxov a treba pripomenúť aj to, že normatívny charakter mužských vzorov správania bol výrazne oslabený zospoločenštením výrobných prostriedkov), aktuálna práca z rovnakej perspektívy smeruje k debatám o situovanosti ženy v neoliberálnom kapitalizme. Ideológia neoliberalizmu, kde dôležitú úlohu zohrávajú voľný trh a generovanie ziskov, veľmi účinne zasahuje viaceré oblasti každodenného života, a mnohé debaty a polemiky sa v súčasnosti sústreďujú okolo oblastí, ako sú peniaze, moc, práca, ale aj čas, v ktorom ženy vykonávajú oveľa viac neplatenej práce – neviditeľnej a spojenej s manažovaním domácnosti a starostlivosťou o členov rodiny – ako muži. Ukazuje sa, že pre neoliberálnu ekonomickú prax je takýto druh práce určitým zdrojom kapitálu, a preto bokom nezostávajú ani aktivity rozličných „agentúr“ poskytujúce zručnosti v manažmente efektívneho plánovania času (time management). Zdá sa, že súčasný diskurz okolo problému času je pomerne široký, a mohli by sme nájsť veľa ďalších príkladov, ktoré napovedajú o mocenských praktikách konštruovania nášho osobného času.

Želibská inštaláciou Čas letí... Sporte si ho! upozorňuje na rýchlosť času (opakovane aj textom v angličtine Time Flies, Save Time na stenách synagógy), ktorý sa vlastne nedá zastaviť (hodiny) a teda ani ušetriť (pokladničky). Jeho smer určuje pomyselná šípka, ktorá je svojím obsahom znázornením prchavého a zároveň desivo plynúceho momentu času. To, že sa nám ho nedarí efektívne uchopiť a ekonomicky využívať, môžeme pripísať akejsi asynchronizácii viacerých rytmov života spojených s krížením súkromných a verejných aktivít. Aspekt opakovania určitého rytmu a pohybov aj ako súčastí jeho merania, zastupujú v inštalácii svetelné otočné majáky, ktoré na vernisážovej performancii za zvuku hudby (Matej Gyárfáš) a záverečného odbíjania metronómu aktivovala mladá aktérka. Plynutie toku času, ktorý reprezentuje šípka, je potom znázornením nielen abstraktného času, ale aj konkrétneho, žitého prostredníctvom ďalšej generácie žien tvoriacich neoddeliteľnú súčasť jej prác.


Čas letí... Sporte si ho! / Jana Želibská / Kurátorka: Lucia Gregorová Stach / At Home Gallery, Šamorín / 23. 10. – 30. 12. 2016


Foto: Martin Ličko

Jana Oravcová | Je historička umenia, kurátorka a umelecká kritička. Vyštudovala Vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila v Slovenskej národnej galérii, Sorosovom centre súčasného umenia / Nadácii - Centrum súčasného umenia, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Centrum výskumu - Sekcia vizuálnych a kultúrnych štúdií). V súčasnosti pracuje ako redaktorka časopisu Designum. Je autorkou publikácii Ekonómie tela v umeleckohistorických a teoretických diskurzoch (2011) a Mocné ženy alebo ženy moci? Vizuálna kultúra, reprezentácia, ideológia (2014).