Hladina x Hĺbka

Kĺzanie po hladine alebo norenie sa do hĺbky? Hľadanie rozdielov medzi týmito dvoma procesmi vraj stáli na začiatku úvah o projekte W-World, ktorý momentálne prebieha v galérii HotDock v bratislavskom zimnom prístave. Názov výstavy, prevzatý z nie veľmi úspešného, no bežnému divákovi komerčných televízií známeho filmu Vodný svet (Waterworld, 1995) v hlavnej úlohe s Kevinom Costnerom, sa môže zdať až ako „site-specific“ vzhľadom na umiestnenie galérie.

Samotná výstava však o vode ako takej alebo o snímke Vodný svet nehovorí. Jej kurátor Ján Zálešák sa voľne inšpiroval námetom tohto post-apokalyptického filmu, ktorého dej sa odohráva po zaplavení Zeme oceánom vplyvom globálneho otepľovania. Ľudia žijúci v mestách plávajúcich na vode sa márne snažia nájsť vysnívanú a bájnu zem, ktorej existencia sa javí, hľadiac na nekonečný vodný horizont, ako neskutočná. Túto nadväznosť obsahov výstavy a filmu kurátor spomína v dvoch textoch, ktoré boli k dispozícii – prvý, ktorý zrejme vznikol ešte pred realizáciou diel (zverejnený napríklad na stránke galérie HotDock) a druhý zahrňujúci už aj krátke popisy výsledných prác (k nájdeniu priamo v priestore výstavy a na artalk.cz). No ani po prečítaní oboch textov a ich porovnaní s prezentovanými dielami (ktoré vznikli špeciálne pre túto výstavu) nemusí byť divákovi úplné jasné, čo je tou „hlavnou myšlienkou“ či líniou, po ktorej sa kurátor spoločne s umelcami vydali. Tém sa javí príliš mnoho a ich spojitosť s dielami nie je vždy celkom zrejmá.

Vychádzajúc z ponúknutých textov by sa koncept výstavy mohol voľne chápať ako skúmanie súčasnej podoby sveta a úvah nad jeho blízkou budúcnosťou. Kurátor píše, že zažívame určitú potrebu odklonu od povrchnosti predošlých etáp umenia. Postupne sa pokúšame nazerať pod hladinu, hľadať hĺbku a skúmať ju namiesto zameriavania sa na horizont, ktorého smerom neustále hľadíme a kráčame. Taktiež sa ale v niekoľkých vetách dotýka tém ako ekologické problémy a globálne otepľovanie, trvalo udržateľný rast či ekonomická kríza. Toto zameranie projektu W-World by sa dalo zasadiť do Zálešákovej kurátorskej praxe niekoľkých posledných rokov. Prostredníctvom dvoch skupinových výstav sa zaoberal podobnými, no trochu inak koncipovanými ideami, a to konkrétne v projekte Vzpomínky na budoucnost II (Dům umění města Brna: Dům pánů z Kunštátu, november 2013 – január 2014) a v tohtoročnom Apocalypse me (Galerie Emila Filly, Ústí nad Labem, marec – apríl 2016). Aj v týchto prípadoch upriamuje pozornosť do budúcnosti: v prvom sa jej umelci venujú cez rôzne utópie a plány pochádzajúce z minulosti i obdobia socializmu, pri novšej výstave sa na ňu dívajú skrz súčasnosť a aktuálny stav v prírode, vo vývoji technológií či v ekonómii. Ťažiskom ideí sa teda nestávajú javy odpozorované len v súčasnom umení, kurátor sa v týchto skupinových projektoch zameriava aj na teórie z filozofie, antropológie, histórie, a pod.

A ako sa teda vysporiadali s nastolenou témou (resp. témami) umelci, ktorí vytvárali pre tento projekt nové diela? Výstava W-World sa od prvého momentu po príchode do výstavného priestoru javí ako vizuálne zaujímavá. V prvej miestnosti nám v plynulom pohybe „zavadzia“ rozmerná kovová konštrukcia, skrz ktorú už od vchodu môžeme zahliadnuť obrazy Dominika Hlinku. Hoci tieto dve časti tvoria jedno pútavé dielo, v textoch sa však nikde nespomína, že Hlinka okrem troch malieb prezentuje aj niečo iné. A tak sa z kovového skeletu, ktorý svojou formou pripomína vnútornú stavbu hôr a kopcov znázornených na Hlinkových obrazoch, môže stať len atraktívny prvok, ktorým treba prejsť alebo ho obísť. Čo sa týka jeho malieb, každá je iná, no všetky znázorňujú to isté: jedna skoro tradične vyobrazuje pohorie z diaľky, ďalšia (pripomínajúca skôr reliéf ako tradičný obraz) ho prezentuje zhora so všetkými jeho vyvýšeninami a zárezmi a tretia je zas farebnou riavou, možno vodnou, možno lavínovou. Celá táto inštalácia nás obklopí, uzavrie do pomyselných hôr, zobrazovaniu ktorých sa Dominik Hlinka venuje už dlhšiu dobu. V ďalšej časti je umiestnené dielo umeleckej dvojice Julie Gryboś a Barbory Zentkovej pozostávajúce z objektov uložených na špeciálnej lepiacej podlahe, ktoré pripomínajú plávajúce ľadové kryhy v redukovanej forme. Jedná sa o natiahnuté transparentné plátna, cez ktoré môžeme vidieť vnútornú kostru týchto „obrazov“. Látka je miestami akoby odfarbená v skoro neviditeľných líniách, ktoré však na seba upriamujú našu pozornosť pri vnímaní inak jednoduchých až minimálnych tvarov. Naviac nás podlaha prilepuje na jedno miesto, a tak si môžeme predstavovať, že ani „kryhy“ sa nekĺžu po hladine mora, ale sú asi rovnako statické, neschopné pohybu ako my. V poslednej miestnosti výstavy je premietané video Martina Nytry. Jeho obsah, aj vzhľadom na predošlé dve práce vo výstave a jej celkovú tematiku, sa môže zdať ťažšie pochopiteľným. Video zobrazuje na neutrálnom pozadí zjednodušené postavy, ktoré boli vyňaté z počítačovej hry Live is Strange (ktorej ústrednou témou je cestovanie v čase a schopnosť zmien v minulosti, ktoré ovplyvňujú vývoj udalostí v budúcnosti, pozn. B. K.). Scény, kde osoby vykonávajú činnosti, ktoré nedokážeme presne identifikovať, sa striedajú s pohľadmi do zariadenej izby či rôznymi nápismi (Get the Crops, Woozy Tween, Terra Nebulous). Ako aj kurátor píše, jednotlivé výjavy sa nám síce môžu javiť ako celistvý príbeh, no v skutočnosti na seba nijako nenadväzujú, nemajú žiadnu zjavnú pointu a spája ich len náš neurčitý pocit, že niekam patrili, niečo konkrétne robili, niekde zohrávali rolu. Celú túto zvláštnu, až „prázdnu“ atmosféru sprevádza rovnako neurčitá hudba.

V jednom rozhovore o svojej kurátorskej praxi Ján Zálešák povedal, že častokrát si ani on sám nenechá dovysvetliť všetky diela úplne do detailu, aby si tak mohol zachovať určitý odstup či moment neznáma. Taktiež sa prostredníctvom svojich výstav nesnaží nastoľovať jasné, definitívne odpovede, skôr poskytuje priestor pre komunikáciu. Je teda možné sa domnievať, že tento postup aplikoval aj na výstavu v galérii HotDock. Otázkou ale ostáva, či je to práve ten typ problematiky a diel, ktoré sú uchopiteľné aj bez detailnejšieho priblíženia, alebo či kurátor naozaj necháva na divákovi, aby dal priestor svojej voľnej interpretácii a fantázii a nechal sa unášať po hladine či vtiahnuť do hĺbky...

foto: Adam Šakový