Artalk.cz

Ako čítať výstavu Ako čítať temnotu?

Výstava Ako čítať temnotu (Nitrianska galéria, 30. 6. – 4. 9. 2016, kurátorka Ivana Moncoľová) s podtiluom Výstava, ktorá vrhá tieň, je exkurzom do tvorby troch nezávislých výtvarných osobností (Josef Váchal, 1884 – 1969; Jaroslav Róna, 1957; Martin Gerboc, 1971). Jej titul čítam, na rozdiel od autora inej recenzie, nie ako komukoľvek adresovanú otázku (vo všetkých oficiálnych materiáloch k výstave je názov bez otáznika), ale skôr ako odpoveď, inštrukciu, návod, názorný, aj keď selektívny, príklad.

_MG_2403atk
Pohľad do priestorov Nitrianskej galérie. Sála so sochami a obrazmi Jaroslava Rónu.

Váchalova temnota je expresívna, pramení v mystike, okultizme, náboženských i ľudových mýtoch, temných stavoch ľudskej mysle, snoch, subjektívnych reflexiách zažitých nepríjemných udalostí, ale aj v erotike. Dielo českého solitéra, autora kresieb, malieb, autorských kníh, grafík alebo drevorezov je na nitrianskej výstave zastúpené, bohužiaľ, „iba“ (v prípade Váchala to však nie je málo) knihami vo vitrínach a projekciou strán z jeho Ďáblovej zahrádky aneb přírodopisu strašidel (1924). Slovo „čítanie“ z názvu výstavy by tu bolo možné chápať aj doslovne, ostať však iba pri verbálnej zložke autorských kníh (texty, drevoryty i väzba J. V.) by bola škoda.

Temnota u Váchala, zjednodušujúco a zovšeobecnene povedané, pramení v démonickej, temnej vrstve ľudskej mysle.

IMG_5394
Josef Váchal: Ďáblova zahrádka aneb Přírodopis strašidel, 1924. Súkromná zbierka.

Temnota podľa vystavených prác Jaroslava Rónu je existenciálne ťaživá, rozliehajúca sa v bezčasí fiktívnej krajiny alebo priestoru, archetypálna, symbolická. V bronzových sochách sa zhmotňuje v jednoduchých, základných tvaroch a archaizujúco-primitivistickom (napríklad Žena – idol, 1985), alebo kubisticko-futuristickom (Mašinista, 1990), mohutnom výraze, iba málokedy s vypracovaným detailom (Bomba, 1997). Vo vystavených maľbách dominujú motívy skazy, smrti (Hranice, 1986; Napadnutie, 1991; Hnev bohov, 2008) a symbolickej, mytologickej alebo distopickej krajiny a figúry v nej (Adam, 2004; Rajská zahrada, 2005), ktoré sa variujú aj v hustej, expresívnej, obsesívne tvorenej sieti línií budujúcich priestor Umanutých kresieb (1996 – 2002).

Rónova temnota je, zjednodušujúco a zovšeobecnene povedané, temnotou symbolickou, časopriestorovo neurčenou, vznášajúcou sa ako hustý mrak nad ľudstvom (odjakživa – navždy).

_MG_2475atk
Jaroslav Róna: Rajská zahrada, 2005. Súkromná zbierka.

Gerbocov obraz temnoty je z veľkej časti intertextuálnou sieťou, systémovo alebo parciálne nadväzujúcou na iné vizuálne, literárne, filozofické a ďalšie typy textov a kontextov, vizuálne syntetizovaných vo figurálnom monochromatickom šokujúcom dekadentnom výraze, motivicky čerpajúcom z okrajových, zamlčiavaných alebo nepríjemných sfér minulej i súčasnej činnosti človeka. Spomedzi trojice vystavených autorov je Gerboc „najpolitickejší“ a jeho dielo je najviac zviazané s temnou, faktickou skutočnosťou ľudského/spoločenského konania a štruktúr poriadku, v ktorom sa, chtiac-nechtiac, pohybujeme. Prostredníctvom citácií, alúzií, interpretácií, ale aj vlastnou ikonografiou a autorským idiolektom vstupuje autor na pole nejasnej, bezútešnej, zlovestnej a smutnej temnoty kultúrne a mocensko-politicky podmienených princípov čítania, interpretovania, a dokonca prežívania sveta.
Temnota je v Gerbocovom obraze, zjednodušujúco a zovšeobecnene povedané, temnotou moci, ustálených štruktúr jej fungovania a nepodarenej nihilistickej snahy o vymanenie sa z nej.

_MG_2414atk
V pozadí obraz Martina Gerboca Legs of Poets (Father, Son,& Holy Spirit), 2015 – 2016. Vpravo sochy Jaroslava Rónu v podobe dvoch archetypov ženy: Žena – nádoba (1989) a Žena – Idol (1985).

Výstava Ako čítať temnotu sa nepýta, ale odpovedá, pričom na vlastné odpovede vrhá tieň a svojou koncepciou niekoľko otáznikov aj vytvára. Čítať temnotu ako Váchal, ako Róna, ako Gerboc? Čítať temnotu „váchalovsky“, „rónovsky“, „gerbocovsky“? Sú títo autori azda zástupcovia nejakých „epistemologických“,  „invariantných“, „paradigmatických“ spôsobov čítania temnoty (alebo čohokoľvek)? A prečo čítať temnotu v takomto časovom a česko-slovenskom ohraničení?  Ide tu o čítanie temnoty, alebo o čítanie Váchala, Rónu, Gerboca? Ako čítať výstavu?

Neviem, ale aj tak sa čítanie v Nitrianskej galérii oplatí. Ak už nie kvôli odpovediam, tak minimálne kvôli otázkam. Výstavy s otázkami (a nemusia byť v názve) sú totiž dôležité, pretože otázka je vždy začiatkom dialógu.


Martin Gerboc, Jaroslav Róna, Josef Váchal / Ako čítať temnotu / kurátorka: Ivana Moncoľová / Nitrianska galéria, Reprezetnačné sály / 30. 6. 2016 – 4. 9. 2016


Foto: Jakub Hauskrecht

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *