TZ: Adam Szentpétery

Adam Szentpétery / Kódy geometrie / Galerie Caesar / Olomouc / 2. - 29. 8. 2016

Szentpéteryho jazyk geometrie

Tvorba popredného slovenského maliara Adama Szentpéteryho (nar. 1956) sa odohráva vo vizuálnom jazyku geometrie so silným maliarskym kódovaním. Línia, farba a plocha sú základnými stavebnými kameňmi jeho obrazového systému. V priebehu desaťročí Szentpétery vybudoval na poli geometrickej abstrakcie monolitný maliarsky program, ktorý je esenciou mentálnej aktivity, racionálnych postupov a protestantskej ekonómie formy. Po absolvovaní bratislavských štúdií (1976-82) sa vrátil do regiónu – do rodnej Rožňavy, kde žije a tvorí dodnes. Tu je nutné spomenúť aj jeho výrazné pedagogické pôsobenie – bol spoluzakladateľom Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení TU v Košiciach, kde od roku 1999 vedie Ateliér súčasného obrazu.

Szentpétery tvorba sa vyvíja v niekoľkých okruhoch, či tematických skupinách. Tie však nenasledujú lineárne za sebou, naopak bežia paralelne vedľa seba, vzájomne sa prekrývajú, či neperiodicky vynárajú v neskoršom období v inej transformovanej podobe. Od prvých štylizovaných industriálnych krajín a zátiší (1978-89) vzniká proces kryštalizácie foriem a tvarov, nezávislých na predmetnej skutočnosti, definovanie autonómnej reči obrazovej geometrie. Prvým tematickým blokom sa u autora stávajú príbehy malých

„geometrizmov“, rozptýlených štruktúr imaginárnych prvkov a tvarov. Išlo o série oslobodených malých elementov a podivných fragmentov, heterogénne roztrúsených po obrazovej ploche (Levitujúce formy, 1989 - 96), dekonštruktívne kompozície v atonálnej zrážke plôch a línií (Dekonštrukcie, 1989 - 94). To viedlo k vytvoreniu jeho kľúčového motívu – obrazových štruktúr. Mnohovrstevného tkaniva, kde sa striedavo opakuje pravidelný algorytmus ťahov v troch základných smeroch. Podľa autora samotného „ horizontála symbolizuje materiálnu podstatu sveta, vertikála symbolizuje duchovnú sféru a diagonála ich prepojenie a pohyb“. Ide teda o elementárny rytmický vzorec, ktorý vytvára vnútorný obrazový priestor – „ integrovaný obvod“ maľby (Štruktúry, od 1988).

Druhý veľký okruh Szentpéteryho prác tvoria série malieb, kde hlavnú úlohu zohrávajú línie - horizontály a kolmice, na pozadí slávnostných žltých a červených monoplôch. Ide predovšetkým o symetrické rovnovážne kompozície, kde kolmice stoicky dopadajú na ustálenú hladinu horizontály (Horizonty, od 1994). Nasledujú príbehy nepokojných diagonál, čo ostro pretínajú obrazovú plochu a v rohoch vytvárajú optickú ilúziu priestoru (Posuny, od 1995). Ďalej vzniká cyklus prác, kde dochádza k zmnoženiu línií, k ich paralelnému priebehu cez obrazovú plochu. Vznikajú tak vodorovné členené polia, lineárne informačné prúdy, čo evokujú stiahnuté žalúzie cez „okno“ obrazu ( Monotónne prúdenia, od 1999). Podobne vyznievajú kompresie jedného priestoru na účet druhého, vybudovanie žiarivej „supestruny“ uprostred monochrómneho poľa (Stlačené priestory, od 2000), či premietanie rastra paralelných línií na modul spletitých štruktúr, čo vytvára dojem filtrovania dát a informácií, či ich vymazávanie (Geometrické šumy, od 2004). Následne autor redukuje svoj slovník na strohú konštrukciu pravého uhla, dobrodružné stretnutie vertikály s vodorovnou priamkou v rohu obrazu. V tejto hraničnej racionálnej sústave sa pravý uhol stáva univerzálnym princípom maľby a záväzným kódexom (Kompozície na hrane, od 2000). Tieto „vizuálne architektóny“, založené na oslave pravého uhla, predstavujú svojské znamenia usporiadaného systému a stavu harmónie.

V najnovšej sérii malieb pod strešným názvom Deformácie (od roku 2007), ktoré tvoria základ olomouckej prezentácie, Szentpétery prináša jednak zmenu formátu – nastupujú monumentálne kruhy – rondá, a jednak zmenu formátovania obrazového priestoru. Ide o “zakrivenie“ priestoru na ploche, o ilúziu 3D vydutosti, čo odkazuje na vstup nových technológií dneška (fotografická optika rybieho oka, počítačové modelovanie, digitálne manipulácie a pod.). Najnovšie maľby tak prezentujú vlastný vnútorný model sveta – vizuálny „dátový glóbus“, ktorý ukazuje narušenie prísnych karteziánskych súradníc a prebúranie sa do iného neeuklidovského priestoru, do rozšíreného mediálneho priestoru súčasnosti. Adam Szentpétery tak vytvára vlastnú „intelektuálnu esenciu“ maľby, osobitý kanál v neverbálnej komunikácií dneška. To ho zaraďuje k popredným maliarskym zjavom aj v širšom stredoeurópskom kultúrnom kontexte.

Vladimír Beskid