TS: Alojz Klimo

Alojz Klimo - Medzi pravítkom a mágiou / kurátor: Peter Michalovič / Roman Fecik Gallery / 23. 3. - 7. 5. 2016

Ak by sme chceli pomenovať jeden zásadný rozdiel medzi predmoderným a moderným výtvarným umením, tak by sme mohli povedať, že kým predmoderné umenie vyznávalo jednotu obsahu a formy, moderné umenie túto jednotu radikálne porušilo. Buď nadradilo mimoumelecké obsahy nad formu, ako to môžeme vidieť v rôznych variantoch realizmu a spoločensko-kriticky ladeného umenia, alebo povýšilo formu na esteticky účinnú zložku umeleckého diela, pretože práve forma dáva tvar amorfnej matérii a nová forma je schopná re-kreovať naše vnímanie. S plnou zodpovednosťou možno konštatovať, že Alojz Klimo nielen nadviazal na druhú spomenutú líniu, ale ju aj originálnym spôsobom rozvíjal a modifikoval.

Pre Alojza Klima sú prvou a poslednou limitou čiary, farby a farebné plochy. Zaiste, možno namietať, že aj pre tzv. mimetické umenie sú čiary, línie a farebné plochy základnými prvkami, lebo z nich vytvára pozadie a figúry a v konečnom dôsledku všetky významové prvky sa podieľajú na zobrazení deja, krásy ľudského tela, zátišia alebo pozoruhodného výseku krajiny či mestského zákutia. Ak sa spýtame diváka, čo na mimetickom obraze vidí, tak nám sebaisto povie, že vidí maštaľ, nad maštaľou vidí padať hviezdu. Vnútri vidí somára a vola, jednoducho oblečeného muža a ženu s novorodencom na rukách. Pred nimi vidí troch klaňajúcich sa bohato oblečených mužov. Divák po „naskenovaní“ celej plochy obrazu svojím zrakom zrazu s radosťou, aká obvykle zaplaví našu dušu po vyriešení nejakej úlohy, zvolá: „Veď je to Klaňanie troch kráľov!“ Ak sa ho spýtame, či nevidí čiary, línie a plochy, tak zahanbene povie, že vidí, len to nepovažoval za potrebné povedať, pretože tie slúžia na reprezentáciu, sú výrazom, nesúcim ideálny význam.

Ak sa toho istého diváka spýtame, čo vidí na ploche obrazov Alojza Klima, tak nám najskôr povie, že vidí čiary a tie neraz ohraničujú farebné plochy pravidelného tvaru, ako napr. obdĺžnik, štvorec alebo kruh. Ďalej vidí zoskupenie čiar, farieb a farebných plôch, a nakoniec po „naskenovaní“ celku uvidí kompozíciu, pretože tá v tomto prípade neslúži na reprezentáciu sveta. Naopak, kompozícia zjednocuje všetky prvky do zmysluplného celku a jednoznačne dáva najavo, že tieto obrazy sú svetom osebe. Svetom, ktorý nemožno porovnávať so svetom tam vonku. To však neznamená, že z aktuálne prežívaného sveta do tohto sveta, založeného na pravidlách, pripomínajúcich zákony kombinatoriky, niečo nepresakuje. Presakuje, a sú to osobité ťahy štetcom. Divák vďaka nim vidí, že obrazy nie sú generované počítačovým programom, ale

ich tvorca je človek z mäsa a kostí. Tieto ťahy štetcom tak môžeme vnímať a interpretovať ako gestá človeka, pričom tajomstvo gesta spočíva v tom, že jeho význam sa rodí v priestore medzi tvorcom a adresátom. Tvorca nepochybne gestom vyjadruje nejaký význam, ale v konečnom dôsledku je význam závislý od toho, ako gesto prijme a interpretuje adresát, čiže divák. Gesto je na jednej strane viditeľné, na druhej strane však viditeľná stránka gesta skrýva v sebe neviditeľné tajomstvo, ktoré adresáta vyzýva, aby ho rozlúštil. Výzvu síce môže prijať, ale rozlúštenie sa odkladá do nekonečna, a práve vďaka tomu sa neustále k obrazom Alojza Klima vraciame. Tieto obrazy, ako to výstižne napísal Rudolf Fila, potvrdzujú, že umenie potrebuje nielen pravítko a kružidlo, ale aj mágiu a modlitbu, pretože len ak sú v tvorbe zastúpené obe strany, umenie má svoj zmysel. A umenie Alojza Klima ho má. Veríme, že ho bude mať dovtedy, dokedy budú obrazy trvať.

Peter Michalovič