Jednoduché portrétne výjavy či zátišia, ktoré vkladá do prvého plánu...

Na úvod netradične poviem, čo ma na Andrejovi Dúbravskom a jeho tvorbe vôbec nezaujíma, i keď sa o tom, podľa mňa zbytočne, nielen v kuloároch neraz hovorí. Keďže autora osobne nepoznám, bulvárne správy nesledujem, s umením neobchodujem, nie som odborník na marketing a psychoanalytickú interpretáciu nepreferujem, informácie, že autor je gay, či má rád starších mužov, sex, či sa jeho diela dobre predávajú, ako sa mladý maliar verejne prezentuje, čo pestuje v záhrade, atď., nie sú pre mňa pri kontakte s jeho tvorbou nijako prínosné, ani sa ich nesnažím priamočiaro spájať či už s motívmi, ktoré sa v jeho dielach objavujú alebo s (materiálnou i nemateriálnou) hodnotou samotných diel.

V prízemných priestoroch Galérie mesta Bratislavy – Mirbachovho paláca na výstave Rural Desires (3. 9. – 17. 11. 2015, kurátor Michal Stolárik) okrem malieb nájdeme aj stohy slamy, v podkroví všelijaké vyschnuté rastliny, z trámov visia klobásy a priestor rozdeľuje staré pletivo. Zo sprievodného textu a katalógu k výstave sa dozviem, že autor sa z mesta presťahoval do rodinného domu so záhradou na dedine. Avšak viac ako to, kde autor býva, či sa teší zo svojej záhradky, aký je jeho vzťah ku všetkým tým vidieckym predmetom alebo ich proveniencia, ma zaujíma, aký zmysel má v expozícii ich prítomnosť. Nie som totiž ani tvorca, ani príjemca potenciálnej reportáže o autorovi, ktorá by ho ako človeka mala formou pútavého príbehu predstaviť a zaujať čo najväčšie publikum. Neprišiel som do galérie kvôli Dúbravskému-človeku a v tomto kontexte ma príliš nezaujíma, ako a kde žije. K recepcii jeho diela to nepotrebujem. Chápem, že tieto autentické informácie môžu byť zdôvodnením témy Rural Desires, myslím si však, že zbytočne odvádzajú pozornosť od toho, čo by malo byť meritom veci: od výstavy a diel samotných. Rozumiem, že tvorba je často bytostne spätá so životom autora, čo dokonca očakávam a sympatizujem s tým, nepovažujem to však v tomto prípade pre diváka za esenciálne dôležité. Pokúsme sa teda upriamiť náš pohľad viac na vzťah dielo – príjemca (recepcia), ako na vzťah autor v kontexte jeho života – dielo (tvorba), to azda ani nie je primárne vecou umeleckej kritiky.

Výstava Rural Desires je rozčlenená na dve časti. Na prízemí ide v podstate o tradičnú inštaláciu (obrazy visiace na stene, keramika položená na stole, dostatok svetla), triezvo doplnenú o atmosférotvorné prvky (slama, plechovky od piva, kukuričné klasy, stránky starých záhradkárskych časopisov a menšie skice). Naopak, podkrovie galérie je poňaté ako neprehľadný a slabo osvetlený environment – labyrint, členený starým pletivom a zaplnený nedbalo pohodenými, odloženými, zavesenými alebo opretými objektmi (napnuté i nenapnuté plátna, skice na papieroch, vázy, záhradné náradie, vysušené rastliny, staré tlačoviny, odpadky, slanina, atď.). Takéto členenie výstavy (prízemie – podkrovie) a celkový charakter jednotlivých priestorov (usporiadanosť, poriadok, svetlo – neusporiadanosť, neporiadok, tma) korešpondujú s realitou starších dedinských domov, na ktoré odkazujú predmety ako hrable, prútený kôš, kukuričné šúľky, staré tlačoviny, a pod. V obytných priestoroch vidieckych domov bolo na prízemí (ako si to pamätám aj z návštev u mojich starých rodičov) spravidla vždy upratané, na poličkách sa vynímal porcelán, na stene visel zarámovaný obraz. Oproti tomu povala bola plná starých alebo dočasne nepotrebných či odložených vecí a rôznych bizarností, ktoré sa zaprášené vynárali z tmy a človeka pútali svojou nejasnou alebo zabudnutou históriou či funkciou. Tento rámec výstavy je identifikovateľný bez toho, aby sme sa zaoberali konkrétnymi Dúbravského maľbami či vedeli, kde autor žil alebo žije. Ak šlo umelcovi a kurátorovi o to, aby túto atmosféru, respektíve semiotickú polaritu, ktorú symbolicky predstavujú motívy „prednej izby“ a „povaly“ vidieckeho domu zhmotnili a sprostredkovali návštevníkom, celkom sa im to podarilo. Ak im o to nešlo, podarilo sa im to aj tak. Potenciál takejto inštalačnej koncepcie, ktorá mohla byť veľmi produktívna aj bez ohľadu na to, že by „celému nápadu chýbal aspoň náznak trochu kvalitnejšej scénografie“ (Diana Majdáková v recenzii na výstavu), však ostal podľa mňa nevyužitý, možno aj kvôli samotným dielam. Zjednodušene povedané, na obrazoch toho bolo príliš málo, na výstave príliš veľa.

Námetmi malieb vo výstavných priestoroch na prízemí boli buď rastlinné motívy, alebo mužské akty a portréty. Kurátor v sprievodnom texte uvádza, že „Dúbravský začína pociťovať ekologickú zodpovednosť, uvedomuje si vlastné (nevyčerpateľné) zdroje, ale takisto sa zamýšľa nad tým, kto vlastne Slováci sú, aké sú naše priority, uvažovanie a správanie. Pôsobením spoločnosti príroda stráca svoju prirodzenosť a bez chemických postrekov už len málokedy dokáže ukázať svoje plody.“ Pociťovanie ekologickej zodpovednosti, zamýšľanie sa nad vlastným správaním či nebodaj tým, „kto vlastne Slováci sú“, je zaiste úctyhodné, bohužiaľ, z Dúbravského diel absolútne neodčítateľné. Kde a v čom môžem ja ako divák skutočne vidieť alebo dešifrovať to, o čom hovorí kurátor? Čo z Dúbravského diel o tom referuje? Motív jabĺk na konári? Použitie herbicídneho roztoku ako neštandardného pigmentu? Balíky sena ako podstavce pod keramiku? Na inom mieste katalógu, ale aj v staršom rozhovore s autorom v časopise Profil (č. 2, 2014) kurátor zas naznačuje, že autorove diela „ponúkajú veľmi zaujímavý sociologický pohľad na problémy súčasnosti – obezita, anorexia, telesné postihnutie...“ Aj v tomto prípade sa musím priznať, že spomínaný sociologický pohľad ostáva mojím očiam skrytý, nevidím ho ani v motívoch a spôsoboch stvárnenia nahých mužov so steblom trávy trčiacim zo zadku, ani v rozmernej skicovitej maľbe obéznej postavy, ani v proporčne deformovaných figúrach na keramických vázach, ani nikde inde. Príznačný je v tomto kontexte výrok samotného autora v tom istom rozhovore: „S výnimkou chudých chlapcov maľujem to, čo milujem, no vždy to, našťastie, prichádza prirodzene aj s nejakým ,konceptuálnym umeleckým alibi‛.“

Toto „alibi“, ako sám autor nazýva očakávaný, hľadaný, odhaľovaný, alebo umelo konštruovaný a dielam pripisovaný význam a zmysel, by sme pritom mohli nájsť, ak chceme, aj v čomsi inom. Čo ma na výstave Rural Desires náznakovo zaujalo, a čo by práve vďaka netradičnej inštalačnej koncepcii iste rezonovalo, bola istá ambivalencia, ktorá sa Dúbravského dielom tiahne. Už spomenuté postavy s odhalenými penismi a steblami trávy trčiacimi z pozadia či (auto)portréty v kovbojských klobúkoch, alebo s ušami – rožkami (najmä niektoré skice rozhádzané v podkroví) v sebe miestami spájali čosi protichodné, a preto vzbudzujúce pozornosť: lascívnosť, hravosť, roztopašnosť, mladosť, zvodnosť, ladnosť, sebavedomie a sexualitu na jednej strane a drsnosť, vypätosť, surovosť, zákernosť, bolesť, odpor a deformáciu na druhej strane. Takáto ambivalencia by mohla aj vďaka Dúbravského rukopisu pôsobiť veľmi sugestívne, generovať silný estetický zážitok a otvárať jeho práce rôznym interpretáciám, bohužiaľ, na výstave bola prítomná iba náznakovo, veľmi ju vidieť nebolo – v podkroví doslovne, kvôli slabému osvetleniu. V konečnej podobe prezentácie, pre ktorú sa autor a kurátor rozhodli, prevážili totiž obrazy mužov a chlapcov, ktorých „práca primárne nezaujíma – radšej si vychutnávajú bezstarostné leto a jediné, na čom záleží, je zábava, zoznamovanie sa a sex. Sú pozorovaní, obdivovaní a žiadaní, čo si príznačne užívajú. Odzrkadľuje sa to aj na maliarskych kompozíciách, ktoré sú výrazne zminimalizované, pričom sa sústredí (Dúbravský, pozn. Ľ. L.) na jednoduché portrétne výjavy či zátišia, ktoré vkladá do prvého plánu“ (Michal Stolárik v katalógu k výstave). Celej výstave by ale naopak pomohlo, keby sa autor nesústredil iba na „prvý plán“.