Artalk.cz

COČ špeciál: Od jadra k inej forme života

Ján Zelinka (1978) je absolventom Technickej univerzity v Košiciach, kde ukončil štúdium v roku 2008. Za bakalársku prácu Hľadám podstatu a výborné študijné výsledky dostal v roku 2006 Cenu dekana. V centre pozornosti jeho tvorby je klasická socha, kresba a experimentovanie s technológiami. Z hľadiska námetov si zvolil veľké životné témy – rozklad a smrť. Skúma v nich post-humánnosť a alternatívne vízie prírody, zároveň ich analyzuje aj interpretuje spôsobom, ktorý ponúka autentické i osobné svedectvo. Ak chcete vedieť viac nielen o smrti, ale aj o živote a o tom, ako nad týmito témami finalista premýšľa, prečítajte si s ním rozhovor, ktorý pripravila Zuzana Janečková.

cepan-2905 copy

Zuzana Janečková (ZJ): Zaujímalo Ťa vždy umenie a sochárstvo či práca s hmotou?

Ján Zelinka (JZ): Áno, už od detstva ma bavilo modelovať, na ZUŠ-ku som ale nechodil. Najprv som študoval na ŠUP-ke v Košiciach kamenosochárstvo, potom som bol na civilke, pracoval v Nemecku, ale vrátil som sa späť. Nastúpil som k Jurajovi Bartuszovi na Technickú univerzitu v Košiciach. Jeden semester som strávil na AVU v Prahe v ateliéri Jana Hendrycha. Chcel som modelovať figúru jedna k jednej, a tam to bolo možné. Prínosom bola aj kresba u Borisa Jirků. Teraz som externý doktorant v Bratislave u Jána Hoffstädtera a pracujem s témou obsah – forma. Som spokojný s predošlými školami, aj tam, kde momentálne študujem. Je to pre mňa prínosné, nemenil by som.

9201dgenetics..
Gén-Etika / Chiméra/ betón, 2008

ZJ: Čo si robil ako diplomovú prácu u Juraja Bartusza?

JZ: Práca sa volala Gén-Entika / Chiméra. Odlieval som Kentaurov do hliny, zaoberal som sa genetikou. Rozdelil som si to slovo na „gén“ a „entika“. Pracoval som tak, že som negatívne modeloval a kašíroval betónom pomyselné tvary kentaurov bez vizuálnej kontroly. Postupoval som spôsobom pokus-omyl ako pri genetike, ktorá sa zaoberá aj krížením zvierat, medzidruhovými mutáciami, atď. Kríženie poznáme podvedome i z dávnej histórie, hoci len vizuálne – predstava spojenia koňa a človeka je nám taká blízka, že to hneď poznáme. Chcem upozorniť na to, že za touto vedeckou metódou a pokusmi stoja aj omyly, a to na živých bytostiach.

ZJ: Objavuje sa tu motív zvieraťa. Pracuješ s touto témou dlhodobo?

JZ: Teraz si to uvedomujem, že sa ňou zaoberám stabilnejšie. Buď riešim samostatnú figúru alebo zviera, prípadne obe spolu. Napr. dielo Jednotlivci (2003, dielo zobrazuje prasa, človeka a kuriatko, pozn. J. Z.). Bývam síce v Prešove, ale víkendy trávim na dedine. Detstvo som prežil na vidieku u babky a uvažujem inak ako mestský človek. Mám aj psa, takže je to aj v tomto prirodzene prepojené.

ZJ: Kedy si sa prvýkrát rozhodol, že budeš zbierať mŕtve zvieratá a fixovať ich? Podľa čoho si vyberáš tie, ktoré zaleješ?

JZ: Už predtým som odlieval sochy do olova, ale uvažoval som o nich inak. Socha musí mať jadro, ale prečo by malo byť len zo sadry? Môžem postupovať predsa aj opačne – od jadra k forme. Napadlo ma to, keď som si uvedomil, ako si nikto nevšíma uhynuté zvieratá, čo je tragédia. Začal som s malými vecami, najprv muchy, myš, korytnačka. Pes bola prvá väčšia vec, videl som ho na zastávke, kde si ho nikto nevšímal. Potom mačka, líška, had, salamandra. Cyklus začína slovami Requiem pre… a pokračuje pomenovaním konkrétneho zvieraťa. Cyklus som ešte nezavŕšil, ten čas ešte neprišiel. Keď sa tak stane, budem vedieť, že je koniec. Každé zviera má v mojej tvorbe zároveň dve formy či podoby – zaliatu v olove a procesuálnu na papieri. Vzniká z toho časom kolekcia. Zatiaľ tieto sochy ale nepredávam, nie som zástanca predajnosti, skôr podľa okolností, podstatné je pre mňa to, kto by ich chcel kúpiť a prečo. Zvieratá si vyberám podľa toho, či mám čas ich zaformovať a aj typologicky, napr. stačí mi jeden pes, ktorý potom v sebe nesie odkaz na všetky psy. Pýtali sa ma, či zalejem aj vlastného psa, keď zomrie. Povedal som, že neexistuje. Nevedel by som s ním pracovať, keď mám k nemu hlbší citový vzťah.

individuals
Jednotlivci , rašelina , 2003

ZJ: Pátral si niekedy po majiteľovi toho uhynutého psa zo zastávky? Kedy sa u teba prelomí hranica, keď zviera začínaš vnímať viac z umeleckého ako etického hľadiska? 

JZ: Nie, ja po tom nechcem pátrať. Podľa mňa je tá samotná situácia katastrofa, ľudia stoja vedľa neho na zastávke a nikto nič neurobí, len tam stoja a nevšímajú si ho, akoby neexistoval. Povedal som si, že keď tam ešte večer bude, tak ho vezmem a zafixujem. To bol prvotný impulz, potom túto etickú stránku už radšej nechcem riešiť. Pristupujem k tomu ako lekár, keď ide operovať. Niekedy je lepšie nad tým neuvažovať. Z mojej strany je to maximum, čo viem pre to zviera urobiť, som s tým zmierený. Niekto by možno urobil viac a niekto nič. Ja mu vyrobím akýsi sarkofág, ktorým mu prejavím úctu a možno mu tým dám inú formu života.

ZJ: Uvažoval si nad inštaláciou týchto zvierat na pôvodných miestach, kde si ich našiel a nie v galérii?

JZ: Neuvažoval, keby som ich vrátil do lokality, kde som ich našiel, nebol by som presvedčený o tom, že je pre nich dobrá. Je to miesto, kde sa im stalo nešťastie a skôr ich chcem odtiaľ dostať čo najďalej.

ZJ: Ako premýšľaš nad sochou vo verejnom priestore? Umiestnil by si do neho nejakú svoju sochu? Napadlo Ťa použiť pri tvorbe 3D tlačiareň?

JZ: Pre mňa sú súčasné sochy vo verejnom priestore len zábavnou formou umenia. V niektorých vidím skôr dobré nápady než silné myšlienky a diela. Politické veci síce zarezonujú, ale rýchlo zostarnú a mňa zaujímajú také témy, ktoré sú aktuálne stále, ako napr. život, rodina atď. O svojich dielach neuvažujem tak, že by som ich chcel týmto spôsobom inštalovať a o 3D tlačiarni som tiež nerozmýšľal.

triplets
Moji súrodenci /trojčatá/ *11. 3. 1975 +11. 3. 1975, betón, 2007

ZJ: Ako si prišiel na to, že chceš pracovať s rašelinou?

JZ: Uvažoval som nad témou jednotlivca. V diele Jednotlivci  (prasa, človek i kura, pozn. J. Z.) pre mňa majú rovnakú hodnotu a chcel som to nejako vyjadriť. Prišiel som na to, že rašelina symbolizuje hmotu v momente, keď už sme si všetci rovní. Potom som experimentoval a nechal si ju patentovať ako autorský materiál skôr zo zvedavosti – chcel som vedieť, či už to niekto s touto hmotou urobil alebo nie.

ZJ: Oslovuje Ťa niekto z umelcov, ktorí pracujú s mŕtvymi zvieratami?

JZ: Damien Hirst, niektoré veci by som ale neurobil a nesúhlasím s nimi. Zoberme si napríklad jeho žraloka – záleží ako bol zabitý, či len pre umelecké účely alebo je v tom princíp, ktorý mám ja. Z mŕtvoly sa dá viac prečítať o živote ako o smrti. Mne to stále všetci podsúvajú, že je to o smrti, ale nie je. Brodyho psie rohožky sa mi zdajú ako veľmi silné dielo, lebo tak to naozaj je, prídu mi dobré vo svojej surovosti, aj keď sa to zdá neetické.

ZJ: Prihlásil si sa niekedy na COČ? Sleduješ iné ocenenia? Chodíš na bienále napr. do Benátok?

JZ: Raz, keď som bol v piatom ročníku., v roku 2005 alebo 2006 som sa prihlásil na COČ. Nesledujem iné ocenenia. Ani teraz som nad tým neuvažoval, navrhol mi to kamarát. Nemyslím si, že sa mi niečo prevratné udeje ak vyhrám, akurát si možno viac ľudí uvedomí nejaké súvislosti, keď uvidia moje diela. Doma v garáží na nikoho nepôsobia, takže v tom vidím prínos ceny, že si ich všimne viac ľudí. Na bienále nechodím, skôr si to pozriem len na internete.

ZJ: Čo pripravuješ pre výstavu COČ?

JZ: Už na tom pracujem, odlievam celú rodinu – mamu, otca, sestru, brata, seba a Ajku (pes). Všetky sochy sedia na stoličke – rodičia na veľkých, my súrodenci na malých detských stoličkách, ale v súčasnej podobe. Akurát psík stojí. Ale nerobím to kvôli cene, spravil by som to tak či tak, mal som potrebu teraz pracovať s rodinou. Mám asi nutkanie robiť pozemské veci nesmrteľnými. To isté platí aj pre tie zvieratá.

OSCAR CEPAN  (88)
Dokument, 2015.

ZJ: Aký význam má pre Teba rodina v súkromnom aj všeobecnom zmysle? Čo Ťa viedlo k rozhodnutiu tematizovať ju? Aj v starších dielach, napríklad Moji súrodenci / trojčatá / *11. 3. 1975 + *11. 3. 1975  z roku 2007 sa tento motív objavuje. Ako uvažuješ nad aktuálnym dielom, ktoré zobrazuje Tvoju rodinu a ako na to reagujú oni?

JZ: Rodina je tým priestorom a zázemím, ktoré nás asi najviac formuje, bez toho, aby si to človek uvedomoval. A čo ma k tomu viedlo? Niekedy je najprv idea, potom hľadanie adekvátneho výtvarného prejavu a niekedy naopak. V tomto prípade bol najprv postup, ktorý som si vyskúšal len na portrétoch v Hlave I, II, III (2015) a fungovalo to. Potom už bol len krok k tomu, pustiť sa do celej figúry a ostávalo vyriešiť ešte koho – mohol to byť ktokoľvek, kto by sa nechal zahrabať do hliny. Ale keďže mám rád osobnejšie veci (čo platí aj pre Trojčatá), tak koho iného stvárniť, než všetkých členov vlastnej rodiny? Tým, že sú to moji najbližší, má tento súbor postáv pre mňa najosobnejšiu a najsilnejšiu výpovednú hodnotu. Oni si to tiež uvedomujú, aj to, že tu po nich zostane stopa. Boli tomu naklonení.

ZJ: Je pre Teba umenie životnou nevyhnutnosťou? Venuješ sa aj niečomu inému ako umeniu?

JZ: Áno, je pre mňa nevyhnutné, nevenujem sa ničomu inému. Všetko mám prepojené s umením a nikdy som neuvažoval nad niečím iným.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *