Ešte predtým, ako začnem vykresľovať výstavu CZXSK, sa v krátkosti musím vyjadriť k predošlej výstave Mo(nu)menty Mesta: Bratislava, nakoľko kontrast je nutný pre lepšie uchopenie CZXSK: výstavy o českej a slovenskej kresbe.

Narýchlo „zbúchaný“ konceptuálny nadpis v nakrátko prenajatom galerijnom priestore môže vyvolať hneď niekoľko obáv. V tomto prípade však ide o typický fenomén regionálnej umeleckej scény. Odlíšiť ho od zvyšku regionálnej tvorby je v zásade ťažké. Výstavu Mo(nu)menty Mesta: Bratislava preto využijem na zadefinovanie tohto pojmu a na komparáciu výstavy o slovenskej a českej kresbe.

Spomenutý fenomén súčasnosti by sa dal priblížiť k undergroundu či generácii beatnikov, avšak v istých podstatnostiach sa líšia. Jednou z dominánt tohto prúdu bol vzdor voči spoločenskému smerovaniu. Je vcelku pochopiteľné, že slovenská scéna bude mať vždy blízko k podobným prejavom, nakoľko ešte stále zažívame umeleckú nostalgiu za bývalým režimom. Čím hrozivejší bol, tým viac ohňa, energie a inšpirácie prikladal do umeleckej tvorby. Veď vďaka nemu sme zažili zlatý vek sochy v podobe Jankoviča a ďalších, či zrod slovenského konceptualizmu pod perom Júliusa Kollera. Sklamanie z toho, o čom si mnohí mysleli, že sa z umenia pretaví do novej spoločnosti, je citeľné aj v generácii umelcov, ktorí tento režim ani jeho pád nezažili. Žalostné výkriky do železnej opony ju nakoniec zrútili, no čo ležalo za ňou, bola iba šedá zmeska dekadentných problémov, ktorú súčasný prúd kriticky reflektuje. Odlišnosť od insitného undergroundu nájdeme v tom, že aktéri tohto fenoménu si dobre uvedomujú zbytočnosť a dekadentnosť kritizovaných problémov a samotnej kritiky. Uchyľujú sa ku komentárom samých seba či okolia. Komentárom, ktoré častokrát ani nemajú byť pochopené. Obvyklým motívom je práve moment, kedy sa autor zabáva na kritickom oku samotného diváka. Takáto impulzívna tvorba je akoby expresionizmom tejto doby a snaží sa zachytiť čo najvierohodnejší výkrik s minimálnym zásahom či korektúrou autora, je to úprimné vyjadrenie pozície hraničiacej s „kafkizmom“. Ten sa prejavuje hlavne v strate identity či pozície umelca v dnešnej slovenskej spoločnosti a hľadanie identity sa odráža v samotných dielach. Dôležité je však pochopiť, že autor ani jeho dielo sa nám nesnaží túto skúsenosť odovzdať. Aj napriek tomu častými provokatívnymi vizuálnymi gestami ostáva autor i dielo intímne a mimo humoru naozaj nerieši iné percepcie. A práve dráma medzi teatrálnou formou a introvertným až intímnym obsahom prináša estetický zážitok.

Hlavnými dvoma výstupmi tvorby umeleckého diela sú samotný proces a moment vernisáže – prvotného predstavenia diela, pri ktorom autor môže ukojiť humornú časť diela, ale ju aj v krátkosti reflektovať s intímnym okruhom ľudí. Kurátor môže v momente vernisáže veľmi šikovne ponechať výstavu „zamrznutú“ v tomto akte, bez dodatočných zásahov alebo korektúr. Ak je možnosť, kurátor by sa mal vždy chopiť príležitosti doplniť, komentovať či priblížiť dané diela čo najefektívnejšie. Častokrát atmosféra a umelecký jazyk sú prostriedky, ktorými to dosiahne najlepšie. Toto všetko bolo splnené na výstave Mo(nu)menty Mesta: Bratislava, ktorej formát sa preniesol aj do výstavy CZXSK venovanej kresbe. Forma ani obsah CZXSK však nemá nič spoločné s predošlou tematikou či predstaveným fenoménom. Pri návšteve galérie divákovi neostáva nič, iba pohľad na zbytky vernisáže, na vyprázdnený priestor naplnený obrazmi, technicky podľa štandardnej kompozície a osvetlenia. Priestor výstavy má byť viac ako len dobre osvetleným skladom obrazov. Samotná kresba je väčšinou predstavovaná vážne a rigidne aj pri tvorbe autorov ako Egon Schiele. To však neznamená, že nemá svoju hĺbku či umelecký charakter. Ak by som špekuloval, mohol by som vnímať snahu o znázornenie tejto sterilnosti a chladnosti kresby v jej rôznych presahoch. No takáto atmosféra nemôže byť privedená k obrazom a kresbám, ktoré v sebe nesú formu i obsah mladej tvorby. Nemám nič proti zviditeľneniu a podpore mladej umeleckej scény, no musí byť riadne kurátorsky podporená. Pri kontraste ambientnej ťažoby priestoru a až školáckosti niektorých vystavených kresieb divákovi neostane nič, iba dobre kompozične umiestnené a osvetlené obrazy a možno špekulácie, ktoré povedú k podobným záverom nefungujúceho dialógu prostredia a obrazov. Samotné obrazy by však boli trefnou a príjemnou zbierkou mladej kresby v Čechách a na Slovensku.

Nakoniec výstava pôsobí viac ako prierez či rešerš rôznych podôb a prístupov ku kresbe. Prináša na scénu audiovizuálnu tvorbu, inštaláciu a konceptuálne princípy ako rôzne spôsoby uchopenia kresby, avšak k tejto téme nedodáva žiaden nový argument či pohľad a ostáva tak iba repetitívnym prezentovaním už dávno známych pohľadov na kresbu. Pozitívum výstavy a zároveň dôvodom jej návštevy môžu byť iba samotné obrazy. Jedným z diel, ktoré mi utkvel v pamäti najviac, je séria obrazov Jana Pfeiffera zobrazujúca jeho pokusy nakresliť známe pamiatky a budovy z pamäti so zavretými očami. Je to svieži postoj k už dlhšie trvajúcej kresebnej tradícii zachytávania autorovej duševnej mantry. Obrazov v tejto sérii je mnoho a sú rozostavené tak, aby vytvárali dojem jednotného obrazu repetitívnosti, v ktorej sa divák stráca v nemom dialógu s autorom. Z tejto nemoty a temnosti vychádzajú malé odchýlky, detaily autorovej duše zachytené v jeho kresbe. Je to zároveň zaujímavý postoj k ďalšiemu spôsobu vyjadrenia a abstrahovania autorovho zásahu do diela, v ktorom jeho vedomie v podobe pamäti má, na rozdiel od mnohých iných expresií, silnú prítomnosť, ktorej však bolo odoprené všetko okrem samotnej spomienky a hmatu. Ak by bolo prostredie kontemplatívnejšie, divák by sa mohol zahĺbiť v čiernote týchto obrazov, nasledujúc biele krivky umelcovej kresby, vychutnávajúc si ich abstrahovaný obsah, prežívajúc a privádzajúc túto autorovu mantru späť k životu.

Sú teda momenty, v ktorých podobný prístup kurátora zvýrazní samotné diela, vytvorí dialóg priestoru – diela a umelca – kurátora tak ako v prípade výstavy Mo(nu)menty Mesta: Bratislava. Žiaľ, výstava CZXSK týmto momentom nebola. Treba sa teda spýtať, čo je cieľom výstavy a kurátora. Ide iba o necitlivé zhromažďovanie a technické komponovanie v priestore na vykreslenie presahov kresby, alebo ide o aktívny proces v rámci artefaktu a umeleckej tvorby, v ktorej má priestor a kompozícia priamo reagovať na umenie v ňom? Prvý cieľ výstava splnila, no domnievam sa, že podstata kurátora tkvie práve v tvorbe istého metapriestoru, pozostávajúceho z umeleckých diel.

---

Vystavujúci autori: Jan Pfeiffer, Tomáš Roubal, Jan Vytiska, Jiří Franta a David Böhm, Matěj Smetana, Lucka Mičíková, Daniela Krajčová, Svetlana Fialová, Monogramista T.D, Marián Vredík, Rastislav Podhorský, Boris Sirka, Juraj Gábor

---

foto: Facebook/Adam Šakový